Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Druhý úryvok novej série odborníka na rané kresťanstvo: Veľká noc? Otvorte šampanské!

.marek Markuš .nicholas Thomas Wright .spoločnosť .teológia

N. T. Wright je jeden z najvplyvnejších teológov súčasnosti. Jeho veľkou témou je „nové stvorenie“, ktoré sa začalo vzkriesením Ježiša Krista. Prinášame druhý úryvok z jeho knihy Prekvapení nádejou.

Druhý úryvok novej série odborníka na rané kresťanstvo: Veľká noc? Otvorte šampanské! WIKIMEDIA COMMONS El Greco: Zmŕtvychvstanie, 1597 – 1600

tom Wright v knihe Prekvapení nádejou postupne a dôsledne buduje svoj argument, že západné kresťanstvo sa po prvých storočiach nechalo nebezpečne ovplyvniť gréckym neoplatonizmom. Stalo sa tak napriek tomu, že cirkevní otcovia úspešne zvládli zápas s herézou gnosticizmu v druhom storočí. Problém totiž je, že radikálne odmietanie „hriešneho sveta“, nepochopenie dobroty materiálneho stvorenia, upínanie sa k „spaseniu“, ktorého cieľom je posmrtné duchovné „nebo“ pre čisté duše oslobodené od všetkého hmotného, sa do kresťanstva dostávalo znovu a znovu. Paradoxne, často cez zadné dvierka dobre mienených hnutí duchovnej obnovy – cez monastické hnutia, kresťanský mysticizmus stredoveku či neskorší kvietizmus až po novoveký protestantský pietizmus. 

N. T. Wright však nie je len brilantný mysliteľ, historik a teológ. Mnoho rokov pôsobil v aktívnej kňazskej a pastoračnej role v anglikánskej cirkvi až po službu biskupa dôležitej diecézy v Durhame. Je pre neho preto prirodzené, že svoje teologické a filozofické úvahy sa vždy snaží pretaviť do praktických návrhov pre každodenný život cirkvi a všetkých veriacich. Svoje uvažovanie o kritickej dôležitosti ranokresťanského presvedčenia a doktríny telesného vzkriesenia preto ústi do prehodnotenia nášho vzťahu k samotnej Veľkej noci.

Posolstvom Veľkej noci nie je to, že Boh raz urobil pôsobivý zázrak, no potom sa rozhodol, že už nebude robiť veľa ďalších. Ani to, že po smrti jestvuje akýsi blažený život, na ktorý sa máme tešiť. Posolstvom Veľkej noci je, že v Ježišovi Kristovi sa zjavil Boží nový svet, do ktorého sme pozvaní.

A práve preto, že vzkriesenie bolo a je telesné, hoci ide o premenené telo, premieňajúca moc Veľkej noci, ktorá uzdravuje súčasný svet, musí účinkovať tak na makroúrovni, keď evanjelium premieňa zásadné problémy tohto sveta (a ak do tejto kategórie nepatrí sovietsky komunizmus či apartheid, tak už neviem čo), ako aj na mikroúrovni – teda na úrovni najmenších a najosobnejších detailov nášho každodenného života.

Kresťanská svätosť nespočíva v snahe byť čo najlepší. Spočíva v schopnosti naučiť sa žiť v novom svete, ktorý bol stvorený Veľkou nocou, v novom svete, do ktorého sme verejne vstúpili svojím krstom. Osobná a kozmická svätosť totiž idú ruka v ruke. Tí, ktorí sa zobudia pre jednu z nich, zistia, že by sa mali zobudiť aj pre druhú.

Ako by sme sa teda mali učiť žiť ako prebudení ľudia, ako ľudia Veľkej noci? Mám niekoľko zásadných návrhov. Nadobudol som presvedčenie, že mnohé cirkevné zbory rok čo rok jednoducho premárňujú šancu, ktorú im Veľká noc dáva. Preto by som sa rád prihovoril za to, aby sme sa opäť zamysleli nad tým, čo robíme, a pomohli si tak navzájom, ako cirkev aj ako jednotlivci, žiť to, čo vyznávame. Hovorím najmä k anglikánskej cirkvi, pretože tú poznám najlepšie. Myslím však, že tí, ktorí Veľkú noc slávia inak, si moje návrhy budú môcť primerane upraviť a vziať si z toho to, čo budú potrebovať do svojej situácie.

Na začiatok uvažujme o samotnej Veľkonočnej nedeli. Je veľkým pokrokom, že mnohé cirkvi opäť slávia veľkonočnú vigíliu, ktorú pravoslávna cirkev nikdy sláviť neprestala. Veľká noc je pritom o nespútanej radosti z kreatívnej Božej moci. Nie je to síce veľmi anglikánske, ale to naše „HALELUJA“ by sme mali zakričať, nie ho len zamrmlať; mali by sme zapáliť každú sviecu v kostole, nielen niektoré. Sviecu by mal dostať každý muž, žena, dieťa, ale aj každá mačka, pes aj myš, ktoré sú v kostole. Pred kostolom by sme mali urobiť veľkú živú vatru. A keď obnovujeme svoje krstné sľuby, voda by na nás a okolo nás mala vo veľkom špliechať. 

Každý krok, ktorým sa odťahujeme od slávenia Veľkej noci týmto spôsobom, je krokom k akémusi éterickému či ezoterickému zážitku, no Veľká noc nie je ani éterická, ani ezoterická! Veľká noc je o reálnom Ježišovi, ktorý reálne vyšiel z reálneho hrobu a uviedol do pohybu reálne nové Božie stvorenie.

Osobne však začínam mať najväčší problém s Veľkonočným pondelkom. Považujem jednak za absurdné a jednak za neospravedlniteľné, že štyridsať dní dodržiavame pôst, premýšľame nad tým, čo pôst znamená, kážeme o sebazapieraní a tvárime sa zachmúrene, až kým pôstne obdobie nevyvrcholí Svätým týždňom, ktorý zase pre zmenu vrcholí Zeleným štvrtkom a Veľkým piatkom … a potom, po rozpačitej Bielej sobote, máme len jediný deň oslavy!

V poriadku, nedele po Veľkej noci sú tiež súčasťou veľkonočného obdobia. Veľkonočné čítania a spevy niekedy trvajú ešte niekoľko týždňov po Veľkej noci. Ale ani samotný Svätý týždeň by sa nemal stať časom, keď si všetko duchovenstvo vydýchne od úľavy a vezme dovolenku. Mal by to byť osemdňový sviatok, kde sa šampanské podáva po ranných modlitbách alebo ešte lepšie pred nimi, kde často počuť „Haleluja“, kde znejú mimoriadne spevy a veľkolepé antifóny. 

Možno sa čudovať, že ľuďom je tak zaťažko uveriť v Ježišovo vzkriesenie, ak my od nadšenia nevyhadzujeme klobúky do vzduchu? Možno sa čudovať, že je pre nás také ťažké žiť vzkriesenie, ak vzkriesenie energicky a s nadšením neprežívame vo svojich liturgiách? Možno sa čudovať, že si nás svet nevšíma, ako slávime Veľkú noc len ako jednodňový happyend umelo nalepený na štyridsaťdňové obdobie pôstu a zamračených tvárí? Už dávno sme sa mali kriticky pozrieť na to, ako slávime Veľkú noc v cirkvi, doma, vo svojom osobnom živote a v celej spoločnosti. A ak to znamená, že musíme prehodnotiť niektoré zaužívané zvyky, nuž, asi nastal čas sa prebudiť. To je vždy pre ľudí prekvapením. 

A kým sa na to chystáme, môžeme napísať niekoľko dobrých veľkonočných piesní a starostlivo vybrať pár z tých starších, ktoré oslavujú skutočný zmysel Veľkej noci a nepovažujú ju za obyčajnú vstupenku do blaženého posmrtného života. Je zaujímavé, že väčšina dobrých veľkonočných spevov zjavne pochádza z obdobia ranej cirkvi a väčšina tých zlých z devätnásteho storočia. 

Mali by sme však porozmýšľať, ako môžeme Veľkú noc osláviť kreatívnym spôsobom: umením, literatúrou, detskými hrami, poéziou, hudbou, tancom, festivalmi, zvonmi, mimoriadnymi koncertmi, jednoducho čímkoľvek. Veľká noc je náš najväčší sviatok! Odmyslite si Vianoce a z biblického hľadiska stratíte dve kapitoly na začiatku Matúšovho a Lukášovho evanjelia, nič viac. Ak si však odmyslíte Veľkú noc, stratíte celú Novú zmluvu. Prídete o kresťanstvo ako také. Povedané Pavlovými slovami, budete stále vo svojich hriechoch. 

Nemali by sme sekulárnemu svetu s jeho agendou a zvykmi a kvázináboženskými podujatiami, s jeho zlatými veľkonočnými zajačikmi, dovoliť, aby nám nadiktoval iný smer. Toto je náš najväčší deň. Mali by sme preto zakričať hurá a otvoriť šampanské.

Najmä ak je veľký pôst časom, keď sa niečoho vzdávame, na Veľkú noc by sme si mali niečo opäť vziať. Kresťanská svätosť nikdy nemala byť niečím asketickým. Samozrejme, že svoju záhradu potrebujeme občas zbaviť buriny a niekedy treba brečtan poriadne do hĺbky skopať, než ho dokážeme vytrhnúť. To pre nás znamená obdobie pôstu. 

Nechceme však mať len záhradu, v ktorej sú záhony čistučké, vypleté, no prázdne. Veľká noc je časom, keď môžeme zasiať nové semeno a vysadiť nové sadenice. Ak Golgota pre nás znamená, že sa vo svojom živote zbavíme toho, čo v nás musí zomrieť, ak máme ako kresťania a opravdivé ľudské bytosti prosperovať, potom by Veľká noc mala pre nás znamenať, že budeme sadiť, polievať a trénovať tie veci vo svojom osobnom i spoločenskom živote, ktoré by mali kvitnúť, napĺňať našu záhradu farbami a vôňami a v príhodnom čase prinášať úrodu. 

Štyridsať dní veľkonočného obdobia až po sviatok nanebovstúpenia by mali byť časom, keď sa ako protiváha pôstu na niečo podujmeme, keď na seba prevezmeme nejakú novú úlohu či riziko, keď spravíme niečo zmysluplné, činorodé, otvorené a sebadávajúce. Možno to dokážeme robiť len šesť týždňov práve tak, ako sme dokázali šesť týždňov pôstneho obdobia vydržať bez cigarety či bez piva. Ak sa do toho pustíme s odhodlaním, môže prísť čerstvý vietor nových príležitostí, nových nádejí, nových úloh, o ktorých sme nikdy ani nesnívali. Môže to vniesť niečo z Veľkej noci do nášho najvnútornejšieho života. Môže nám to pomôcť prebudiť sa do celkom nového dňa. A práve o tom je Veľká noc.

Úryvky z knihy Prekvapení nádejou (Porta libri, 2016) spracoval a skrátil Marek Markuš, predseda Porta libri.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite