Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mám právo byť v pandémii šťastný, keď iní trpia? Ani deti v tom nemôžme nechať samé, vysvetľuje detská psychologička

.michal Oláh .rozhovory

Mnoho ľudí dnes prežíva pocit, že o ich nešťastí sa v čase pandémie hovoriť nepatrí. Ešte menej príležitostí dnes majú hovoriť o svojich pocitoch deti. Tie slovenské patria podľa OECD medzi najnešťastnejšie na svete. O ich (ne)šťastí sme sa na Medzinárodný deň šťastia rozprávali s detskou klinickou psychologičkou Gabrielou Ručkovou.

Mám právo byť v pandémii šťastný, keď iní trpia? Ani deti v tom nemôžme nechať samé, vysvetľuje detská psychologička

 v rozhovore sa dočítate:

  • mám právo byť nešťastný, aj keď som zdravý,
  • prečo je pre deti najhoršia neistota,
  • aké hranice im dávať v čase zavretých škôl,
  • ako im pomôcť s úzkosťou a depresiami,
  • môžu rodičia nahradiť rovesníkov,
  • ako prežívajú konfrontáciu s chorobou a smrťou.

pri rozhovoroch dostávam na otázku „Ako sa máš?“ často odpoveď „Lepšie ako ostatní okolo mňa, nemôžem sa sťažovať.“ Vnímajú, že veľa ľudí sa má horšie ako oni a hlavne cítia, že ich problémy sú neporovnateľné s tým, čo zažívajú pozostalí obetí covidu. Trpia „len“ sociálnou izoláciou, úzkosťou, možno depresiou, poklesom životnej úrovne alebo stratou príjmov. Ďalší museli odložiť svadbu, plánované tehotenstvo alebo  nemohli prísť na pohreb blízkemu príbuznému, čo sú samozrejme neporovnateľne menšie problémy v porovnaní so smrťou či ťažkým priebehom ochorenia Covid-19 neraz s trvalými následkami. Prečo má mnoho ľudí pocit, že nemajú v čase pandémie právo sťažovať sa alebo prežívať smútok?

Šťastie je fenomén, má však veľké ekvivalenty. Byť šťastný alebo nešťastný by malo mať časové rozpätie. Šťastie môže trvať hoc iba krátko, je však dôležité jeho uvedomenie. Stáva sa, že častokrát si nedoprajeme vychutnať pocit šťastia a to z rôznych subjektívnych dôvodov, ako napr. nemáme právo alebo nezaslúžime si to. Človek si svoje šťastie uvedomuje na základe vlastnej zrelosti a prostredia, v ktorom sa nachádza. Ak je niekto dlhodobo v nepohode z akéhokoľvek dôvodu, traume, úzkosti či depresie, pocit šťastia sa u neho minimalizuje. Či máme obdobie dobré alebo zlé, je dôležité, s kým dané obdobie prežívame a ako sme vnímaní, resp. podporovaní. Podobne je to i so smútkom. Ak vnímame súčasnosť, máme za to, že je veľmi ťažká doba pre všetky generácie a záleží na každom, aké má emocionálne predispozície, ako dokáže empatizovať s okolím a ako sám je zasiahnutý chorobou, strachom či smútkom. Na základe toho si vytvára obranné mechanizmy pre „osobné práva“ na smútok.

ľudia majú neraz pocit, že v tejto dobe sa o ich „bežnom“ utrpení hovoriť ani nepatrí. Ako sa majú vyrovnať so svojimi „malými“ trápeniami obklopení chorobou a smrťou?   

Všetko vychádza z nepoznanej skutočnosti zdravotného ochorenia, ktoré zasiahlo celý svet, trvá intenzívne už viac ako rok a prejavuje sa v rôznych vzorcoch zvládania či nezvládania. Sú ľudia, ktorí prekonali covid bez príznakov, ktorí boli pozitívni s určitými príznakmi, ktoré sa podobali na nám známu chrípku, potom tí, ktorí mali ťažší priebeh a vo veľa prípadoch končiac až smrťou. Zasiahnuté boli a sú celé rodiny, komunity, mestá až celý svet. Ľudia prichádzajú v krátkom čase o svoje zdravie, blízkych, prácu, sociálne istoty, domovy. Posledné roky dozadu si nie všetci chránili svoje zdravie a chrípka už viac menej nebola choroba, stačila „rýchloliečba“ a zabudlo sa na to, že telo sa potrebuje zregenerovať. Ľudia sú netrpezliví a ťažko prijímajú to, že covid ešte stále pretrváva, a nielen to, ale že sú tu následné možné mutačné nebezpečné formy ochorenia. Všetky tieto informácie a prežívania doliehajú na psychiku človeka. Keď je osoba psychicky slabšia, unavená, vyčerpaná, tak aj zvládanie choroby je ťažšie, ako keď sa prijíma s pozitívnym myslením, snahou a silou sa vyliečiť. Potrebné je neuzatvárať sa do seba, mať bezpečný priestor pre ponúknutie svojich pocitov, osobného rozpoloženia a dostať uznanie, pochopenie.

„Epidémiu“ nešťastia zažívajú podľa výskumov OECD a skúseností psychologických teleporadní krízovej intervencie vo veľkej miere aj deti. 

Položme si otázku, kedy je dieťa šťastné? Samozrejme vtedy, keď mu je dobre a cíti sa bezpečne. Keď dieťa predtým strádalo rodičov, tak sa teraz teší, pokiaľ sú s ním napr. doma, kde pozná prostredie a v ktorom majú spoločné aktivity. Dospelý človek nie je už natoľko podvedome závislý na prostredí a okolí, ktoré sa okolo neho nachádza aj z dôvodu vlastnej zrelosti a racionalizácie. 

Malé dieťa nedokáže na základe vývinového tempa ešte racionalizovať, je nedočkavé, myslí si, že keď obaja rodičia napr. pracujú z domu, tak budú mať vzájomne na seba čas. Pokiaľ k tomu nedochádza, nasledujú zneistenia a možné strachy spojené s bezbrannosťou. V súčasnosti vo veľa prípadoch, tak ako u detí i dospelých, strata bezpečia, gradovanie, zneisťovanie, prísun negatívnych informácii, či až katastrofických scenárov spôsobujú pretlak negatívnych a veľakrát na seba orientovaných obviňovaní. 

sú takéto obviňovanie časté? 

Ľudia v ťažkých obdobiach nadobúdajú pocit, že nemajú nárok na smútok, tak ako nemajú právo sa radosť. Ideálna je tzv. rovnováha, mať dni šťastné i smutnejšie. Keď si nedoprajeme mať radosť a máme nespracované všeobecne platné odporúčania a príkazy ako napr. stretávať sa hoc aj so širšou rodinou, zabávať sa s obľúbenou skupinou, či ísť do kina, udržiavať kontakty, tak dôsledkom je, že trpíme sociálnou izoláciou. Prišlo niečo, čo je pre nás nové ako napr. online komunikačné technológie, v čom veľakrát nie sme zruční, hneváme sa, následne sa obviňujeme a v konečnom dôsledku strádame „človečenstvo“ a nezvládame samých seba tak ako v racionálnej aj emocionálnej rovine.

deti už dlhé mesiace bez nejakého časového horizontu, v ktorom by mohli očakávať zmenu, prežívajú doma s rodičmi a súrodencami izoláciu od kamarátov a spolužiakov. Nebaví ich chaotická online výučba, ak vôbec majú nejakú dostupnú, strácajú pravidelný režim. Sťažujú sa na väčšie množstvo úloh, keďže sú odkázané na samoštúdium. Do toho zarátajme samé negatívne správy o pandémii a čoraz častejšiu obavu o zdravie a životy svojich rodičov a starých rodičov. Čo je pre deti najťažšie z hľadiska duševného zdravia?

Najhoršia je neistota v rôznych formátoch. Deti sa priebežne tešili do školy na kamarátov, vrstovníkov, na učiteľky, nové predmety, zážitky, maturanti na stužkové a maturity... Zároveň nie je možnosť stretávať sa vo svojej vrstovníckej skupine, kedy si deti najviac hľadajú kamarátov zo školského a mimoškolského prostredia, lebo práve tam sa nasycujú spoločnými záujmami, možnou pomocou či súťaživosťou. A toto všetko zrazu nie je, preto dochádza k obavám a neistotám. Deti zostávajú pasívne, samotné pre seba so svojimi nenaplnenými potrebami a neistotami,  k tomu všetkému ešte aj rodičia majú na nich veľakrát nezrozumiteľné nároky. Sú štatistiky o tom, že deťom sa o jeden alebo jeden a pol stupňa zhoršili známky a hodnotenia počas polročného, resp. ročného časového odstupu.

majú rodičia v snahe, aby nahradili svojim deťom ich sociálne kontakty, nedávať výrazné hranice v čase strávenom na počítači alebo mobile? Existuje odporúčanie, koľko hodín je optimálne?

Je to veľmi individuálne. Vyvstáva však otázka, do akej miery to je viac negatívne ako pozitívne? Do akej miery dokáže osobnosť v tomto priestore bez presných hraníc rásť? Ak je to bezhraničné, tak sa vyberá ľahšia cesta. Keď sa chodilo do školy, vyučovanie začínalo ráno o ôsmej, končilo okolo druhej a potom bol čas pre domáce úlohy, mimoškolské aktivity, relax, ale aj na šport. Tento denný režim teraz neexistuje. Tak ako v minulosti bolo neslušné skákať do reči, tak dnes je dieťa na počítači a popritom sa rozpráva s rodičom, takže nevenuje sa maximálna pozornosť danému rozhovoru. Dôležité je ako dieťa trávi čas napríklad mimo počítača, či ho hneď  nenahrádza mobilom, televíziou... Aj v tomto náročnom období je možné nastaviť režim pre dieťa, aby bol súčinný s jeho zdravým vývinom, dieťa malo svoje povinnosti a malo priestor pre pochopenie a primerané rozhodovanie samo za seba. Je rozdiel aj v tom, čo na počítači robí, či hrá 5 hodín „strieľačky“ alebo vedie dialóg s kamarátmi, hrá s nimi logickú či strategickú hru. Čas pri počítači uteká rýchlejšie ako v realite. Problémom je, že deti veľakrát v počítači fungujú cez rôzne fiktívne mená, blízka im je anonymita  a strácajú svoju vlastnú identitu, lebo sa prezentujú pod iným menom a s inými vlastnosťami, nereálnymi prianiami

deti prišli o mnoho príležitosti v športe, umení alebo v iných aktivitách, ktoré si vyžadujú sociálne kontakty. Stratili cieľ a možno im začal chýbať aj zmysel snaženia, dosahovania výkonov. Nehovorím pritom len o deťoch z marginalizovaných komunít, kde mnohí riaditelia škôl hovoria o tom, že deti tieto dva roky už nikdy nedobehnú.

Ako už bolo spomínané predtým existovala súhra dňa, týždňa a života. Teraz, keď je veľmi náročné dodržiavať pravidelnosť a režim, nechodí sa do školy, nie sú športové tréningy či záujmové krúžky, narastá množstvo neistôt, ťažko sa nielen nastavujú hranice, ale  o hodne ťažšie sa udržiavajú. Možné podnety aj sú, ale minimalizuje sa primeraná atraktivita, súťaživosť, prestíž vrstovníckych skupín a iné. Teraz sa stáva, že 8-ročné dieťa sa hrá so 16-ročným mladým mužom na počítači určitú hru. Stáva sa, že osemročné dieťa môže byť v nej aj zdatnejšie. Každý z nich vedie iný spôsob života, nespája ich nič reálne, je minimálna šanca, aby tieto dve osôbky hrali spolu naživo napr. futbal, lebo dispozične či zdatne, by si už vadili. Na základe toho sa buduje rešpekt a formujú sa autority, čo nateraz je veľmi komplikované. Takže áno, bude veľmi náročné dobehnúť tento sociálno-spoločenský patologický mix. Predškolákom či školákom nikto a nič už nevráti „stratený rok“ sociálnych kontaktov zo školského a mimoškolského prostredia a pani učiteľku, s ktorou nemali možnosť byť osobne,  alebo boli len minimálne. Takže toto obdobie určite na deťoch a nielen na nich zanechá stopy.

aké kroky máme zvoliť, aby to na deťoch nezanechalo trvalé stopy na duševnom zdraví? 

To je nateraz prioritne úlohou v rodinách a práve v podpore rodičov maloletých detí, aby boli aktívni, aby mali silu a výdrž byť nielen láskavými rodičmi, ale i učiteľmi, dobrými kuchármi, animátormi a podobne. Teraz som sa to snažila trošku zľahčiť. No nech je akokoľvek, pre samotné deti jej či už staršie, alebo maličké, je veľmi potrebné, aby vedeli a cítili silu bezpečia a istoty u tých, ktorí im ho môžu a majú silu dávať. Dostávame priestor viac si všímať jeden druhého, viac si byť blízky. V rodinách je možné aj teraz vytvárať a podporovať veľa spoločných zážitkov a tým upevňovať dobré vzťahy. Práve toto mohlo v minulosti absentovať v niektorých rodinách. Je možné prežívať aj okamihy šťastia, i keď v ťažkej dobe. 

mnoho rodičov máme skúsenosť, že nás už deti začínajú odmietať, ignorovať nás alebo byť agresívne. 

Rodičia by mali poznať potreby svojho dieťaťa, ktoré je vhodné akceptovať v prípade plynulého vývinového tempa dieťaťa a primerane k veku naučiť sa vzájomne komunikovať. Obdobie dospievania, konkrétne napríklad puberta je úžasnou etapou v našich životoch, kedy navonok to vo veľa prípadoch vyzerá tak, že „kameň na kameni nezostane“. (úsmev) Z výpovedí veľakrát počuť, že „rodičia sú trápni, lebo stále len poučujú a zakazujú a nechápu svoje deti, lebo v nich chcú vidieť, čo sami nestihli, alebo si plnia cez deti svoje sny“. 

V tomto období, keď mladí ľudia neodchádzajú za svojimi aktivitami a majú minimalizovaný kontakt s vrstovníkmi, starší žiaci/študenti vrátili sa z internátov a všetci trávia veľa času v spoločnej domácnosti s rodičmi. Niektorí už mali potrebu a naplánovaný systém osamostatňovania sa, no sú naspäť vo svojich detských izbách. Ide o skutočne náročné obdobie pre všetkých, ktorých sa to dotýka.

deti sú v tejto dobe konfrontované so smrťou viac ako kedykoľvek predtým. Ústrednou témou ich života je korona. Čo je horšie, choroba a smrť sa dostala k ich blízkosti. Aký to má vplyv na ich psychiku?

V predškolskom období majú deti úžasne rozvinutú fantáziu a magičnosť, ktorá sa prirodzene vekom stráca. Veľmi je dôležitá pre ne bezprostredná hra, v ktorej ju môžu uplatňovať. Akonáhle dieťa nastúpi na povinnú školskú dochádzku, tak dochádza k poklesu fantázie, lebo prichádzajú nové pravidlá, úlohy a povinnosti. Veľakrát deti samotnú smrť neriešia, rozumejú tomu, avšak kopírujú svoje vzory - rodičov. Ak je napríklad mama smutná z „korony“, tak dieťa sa identifikuje s maminým smútkom na základe svojej kapacity a dávky fantázie a z „korony“ si urobilo strašiaka, obraz, niečoho, čo je zlé, strašidlo, obluda, hrôza. 

Konkrétne jeden chlapec v predškolskom veku rozprával o tom, ako on pomôže mame, lebo je smutná, lebo babka je na ventilátore. On ventilátor nikdy nevidel, ale má predstavu, ako on s tým ventilátorom zabojuje a vyženie tú koronu. Neskôr v školskom veku a v období puberty popri racionálnom vývine silne dominuje emocionálna zložka, ktorou si vytvárajú vlastné obranné mechanizmy. Vždy je vhodné, aby či už malé, alebo staršie deti nezostávali samé v situáciách, ktoré sú pre ich zvládnutie náročné. Veľakrát stačí, pokiaľ majú vedomosť o tom, že nie sú samé a môže sa kedykoľvek napríklad na rodičov obrátiť. Dôležité je však, aby v tom čase, keď to potrebujú, boli plne pre nich k dispozícii. Pokiaľ ide o vážnejšie psychické rozpoloženie nie je už hanbou vyhľadať odbornú pomoc.

čoraz viac detí trpí úzkosťami, dokonca aj tie, ktoré vyrastajú v úplnej a šťastnej rodine. Prečo?

Deti aj v minulosti trpeli úzkosťami, nie však v takom rozsahu ako dnes. Nárast súvisí s tou neistotou, ktorú sme spomínali. Pokiaľ deti nemajú pevné úchopy, nedostávajú spätnú väzbu, nemajú veci riadne vysvetlené, tak sa nejakým spôsobom uzatvárajú do seba a vytvárajú si „vlastný svet“. Na jednej strane, aby sa „nezbláznili“, že im svet nerozumie a na strane druhej, čo je dôležité, vidia svojich rodičov a okolie v trápení a aby aj oni neboli na obtiaž, tak sa vzťahujú do seba, do svojich úzkostí, nevyjasnených vecí. Majú menší dosah na vrstovnícku skupinu v osobnom kontakte, kde by si mohli vydebatovať, vyargumentovať, neverbálne precítiť a prijať realitu.

vieme im ako rodičia nahradiť rovesnícku skupinu?

Nie, nevieme. (úsmev) Neprináleži nám to. Nemôžeme byť v roli otca, autority a súbežne kamaráta, ktorý bude kritický na ich otca.

linka detskej istoty zaznamenala počas pandémie o 85 % viac telefonátov, veľa detí bolo vystavených násiliu. Tie čísla sú extrémne. Naozaj je tomu tak, alebo to len citlivejšie meriame? 

Myslím, že veľa telefonátov je v skutočnosti takých, lebo deti sú vystavené samote a kumuluje sa u nich strach. Niektorí vedia, že práve na linku keď zatelefonujú, nebudú odmietnuté. Iný príklad: ak otec je v jednej izbe, kde pracuje, mama v druhej izbe a dieťa je odmietané, má nepohodu, alebo niečo, s čím si nevie samo poradiť. Deti napriek tomu, že nie sú doma samé, môžu pociťovať samotu. Domáce násilie narástlo tým, že deti predtým netrávili veľa času s rodičmi a nepoznajú navzájom ako sa správajú. Zisťujú, akí sú ich rodičia, lebo ich vidia nervóznych pri počítači, „hulákajúcich“ do telefónu a odpinkujúcich dieťa, keď im náhodou prekáža. 

máme deti nechať zavreté vo svojich izbách, keď sa pred nami zatvoria a chcú byť samé?

Nie. Asi by rodičia mali vedieť, čo tie deti vo svojich izbách robia. My máme zodpovednosť, našou rodičovskou povinnosťou je zabezpečiť deťom bezpečie a pohodlie. Keď nevieme, čo dieťa robí v izbe, tak ako mu to zabezpečíme? Treba si dohodnúť pravidlá aj v tom, čo robí dieťa za zatvorenými dverami.

podľa spomínaného prieskumu OECD patria naše školopovinné deti medzi najnešťastnejšie na svete. Zo 65 skúmaných krajín skončilo Slovensko na 63.  mieste. Prečo sme sa umiestnili na najhorších priečkach?

Jedným zo silných dôvodov je práve systém hodnotenia a oceňovania. U nás v minulosti poväčšine boli dominantnejšie pokarhania ako pochvaly. Skutočnosťou stále je, že naše deti sú malo chválené a pozitívne ohodnocované a tým pádom je ich sebadôvera postavená na iných možnostiach ako pochvala, ocenenie, uznanie od autorít, v prvom rade rodičov a potom učiteľov, vychovávateľov, trénerov,... Keďže je málo uznania, ale viac kritiky, deti nie sú zdravo odvážnejšie, ale sú skôr arogantné alebo násilné. Veľakrát ani nepoznajú svoje kvality, ktoré potláča školský systém, rodinný systém a podobne.

ako radíte deťom a ich rodičom vyrovnať sa so smútkom a nešťastím?

Nemali by sme deti v tom nechať samotné. Je našou výchovnou povinnosťou dovoliť deťom byť samými sebou. Dieťa môžeme formovať, ale nie nutne na náš obraz, alebo podľa našich subjektívnych potrieb. Nemusíme od detí chcieť to, čo nevedia alebo im to neprináleží na základe vrodených predispozícií, ale brať ich z tej lepšej stránky. 

ručková Gabriela, PhDr., PhD, MBA *1969 v Trnave je detskou psychologičkou v oblasti ontogenetickej, klinickej a sociálnej psychológie zaoberajúca sa špecifickými okruhmi narušeného rodinného spektra. Pôsobila necelých dvadsať rokov na akademickej pôde. Stála pri zakladaní Katedry psychológie na FF UCM, ktorú značný čas viedla, podobne ako i Filozofickú fakultu UCM. Paralelne popri akademickej činnosti tak ako v minulosti, aj v súčasnosti, aktívne pracuje prevažne s detským klientom a rodinami, ktorí sa ocitli v náročných a krízových životných situáciách.  

 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite