Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Paulína Dubeňová: Za SNP každý pomáhal, ako vedel. Ja som vedela piecť chlieb, tak som piekla

.post Bellum .adriana Demjanovičová .spoločnosť

Paulína za svoj život zasadila tisícky stromov a hádam aj toľko chlebov upiekla. Pamätníčka spomína na priebeh SNP v Kunerade v oblasti Strážovských vrchov a ich pomoc partizánom aj vojakom aj Rusom.

Paulína Dubeňová: Za SNP každý pomáhal, ako vedel. Ja som vedela piecť chlieb, tak som piekla

paulína Dubeňová, rodená Mladšíková sa narodila 8. mája 1922 v Kunerade pri Rajeckých Tepliciach. Otec Alexander a mama Mária rodená Hodásová boli maloroľníci a spolu mali 5 detí. Najstarší syn Karol, druhá sa narodila Paulína, ďalej Žofia, Gitka a Adam. Už od malička pomáhali rodičom s prácou v domácnosti a na dvore. „Mama mi dali kúsok chleba a poslali ma husi pásť. Celá dedina hnala husi hore dedinou. Húsatká vošli do vody a jedno sa mi utopilo. Strašne som vtedy kvôli tomu plakala,“ spomína na svoje detstvo Paulína. Neskôr aj so súrodencami pracovala na roliach, pri kravách a koni, v lese chystali drevo. 

V marci 1938, keď mala ešte len 15 rokov, odišla spolu s ďalšími dvomi dievčatami z vedľajšej dediny do Nemecka slúžiť na veľké gazdovstvo v dedinke Hohnebostel Celle. Okrem nich tam bolo ešte desať Poliek. Spolu sa starali o množstvo kráv a prasiat, ktoré páni chovali. „Keď mi puchli ruky od toľkého dojenia, pán mi dal na ne masť, aby sami uľavilo. Boli to dobrí páni, jedávali sme spolu. 

Mali tri dcéry – Elzu, Eriku a Anna-Gretu, doteraz si na ne pamätám. Ako aj všade na svete sú dobrí aj zlí ľudia, rovnako aj medzi Nemcami.“ V decembri 1938 sa 16-ročná Paulína vrátila vlakom domov a začala pracovať v hore, kde napokon strávila takmer celý svoj život.

skrývali na povale partizánov

Kunerad je podhorská obec v Strážovských vrchoch. Rovnako ako všetky takéto obce v čase druhej svetovej vojny, aj Kunerad sa stal útočiskom partizánov a povstaleckého hnutia. Kuneradský zámok, ktorý leží asi 2 km od obce sa počas SNP stal sídlom štábu 2. čs. partizánskej brigády Milana Rastislava Štefánika. Partizánov (a po potlačení povstania aj povstaleckých vojakov) bola plná dedina. Nebolo domu, kde by nejakého neskrývali alebo aspoň nepoznali. Okolité hory boli posiate bunkrami, kde partizáni a povstalci prespávali alebo sústreďovali muníciu a proviant. 

U Mladšíkov v podkroví mávali uskladnené seno pre dobytok. Partizáni spávali po domoch u gazdov, ktorí mali miesto a mohli ich prenocovať. Predsa len seno bolo pohodlnejšie a teplejšie ako udupaná studená hlina v bunkri. „U nás na povale ich prespávalo 12. Takmer ani jeden nespal v bunkri nad školou. Nikto ich u nás nehľadal. Boli medzi nimi Rusi aj Slováci. Prišli k nám, doniesli sliepku a kačku, dali mi ich a povedali, aby som im navarila polievku a rezance a v nedeľu aj parené buchty s makom. 

Dvaja Rusi si prišli ku mne do postele ľahnúť, jednoducho nám zabrali naše postele. Musela som potom ráno vyzliecť všetky periny a obliecť čisté,“ spomína Paulína. Niektorí z blízkeho okolia chodievali spávať aj najesť sa domov, keď sa dalo. Nad ránom sa vracali naspäť k svojej skupine. Okolie zámku obliehali nemecké skupiny a častokrát ľudí žijúcich v horách napádali.

boží dar v Bohom zabudnutom čase

V čase Slovenského národného povstania mala Paulína 22 rokov a rovnako ako všetci dedinčania chcela pomáhať odboju. U  Mladšíkov stála v dome veľká pec, kde sa naraz dalo upiecť až 12 chlebov. Bolo to dedičstvo Paulíninho otca po jeho rodičoch. Paulína každý deň okrem chleba pre rodinu zamiesila a upiekla 12 chlebov aj pre odbojárov. 

Múku a zemiaky doniesli partizáni, ostatné už bolo na nej. Základom všetkého boli čisté a silné ruky. „Dali sme s mamou na koryto múku, vzali sme zemiaky, pripravili sme kvasnice - pomlat sa to volalo. Keď pomlat skysnul, začali sme miesiť. Mama pridávala vodu aj solila, koľko bolo treba. Dovtedy som ho miesila, kým sa pekne cesto nevypracovalo. Keď sa vypracovalo a nelepilo, mama povedali dosť, už je dobre. 

Tak sme ho prikryli, pomúčili trochu vrchom a nechali sme ho kysnúť,“ približuje prípravu chleba Paulína. Medzitým si musela nachystať triesky do pece a poriadne rozkúriť. Zatiaľ cesto stále kyslo a odpočívalo. Paulínina mama nachystala 12 slamených ošatiek, vystlala plátnom a posypala mukou a povedala: „No, vezmi tablu, ja ti budem dávať, aby každý ten chlieb bol rovnaký. A ty mies,“ spomína na mamine slová dnes pamätníčka Paulína. Cesto vymiesila do rovnakých guliek a dala do slamienok odpočívať a opäť kysnúť. Keď už bola pec vykúrená, vyhrabala z nej uhlie. 

Paulínina mama ho vyniesla von a zaliala vodou. Pec povymetali ometlom z jedľovej čečiny úplne do čista, aby v nej nezostal žiaden popol. Iba v kútiku vždy nechali trochu uhlia, aby videli dnu do pece, keď tam dávali chlieb. „Keď som ju vymietla, hodila som do pece trochu šrotu. Keď ten šrot už vybuchol, tak vtedy mama povedali, že tam už môžeme dávať chlieb.“ Paulína dávala chleby zo slamienok na lopatu vždy po tri. 

Umyla ich vodou zo zvyšnej múky a šup do pece! Vymietli aj zvyšok uhlíkov, aby nehoreli, pec poriadne zavreli a piekli hodinu a pol. Paulína spomína, že spočiatku chleby sádzala jej mama, ale raz vyskúšala aj ona a už jej to zostalo. Odvtedy to bola Paulínina robota. Paulína piekla chlieb každý deň niekoľko mesiacov. Ani si netrúfa spočítať, koľko ich asi bolo.

každý pomáhal, ako vedel

Upečený chlieb každý večer Paulínina mama naukladala na čisté vrece do voza a starší brat Karol ho odviezol rovno povstalcom. Oni už čakali. Jeden strážil pri bránke, ďalší opodiaľ a dávali pozor. Koľkokrát ostatní ľudia vedeli, že to pôjde pre partizánov a doniesli pre nich aj cigarety. 

Paulína tým, čo boli akurát v službe a vozili chlieb, zo zvyšného cesta upiekla aj malé chlebíkové buchty, tzv. „poplanuchy“ na prilepšenie na cestu. Odvážali ich do bunkrov a tam si ich delili po celom chotári.Povstalcov a partizánov chovali dobrí ľudia po dedinách. Tí im dávali, pokiaľ mali z čoho. Avšak boli aj časy, kedy partizáni brali aj nasilu. Paulína spomína, ako museli evakuovať k maminmu bratovi Ondrejovi Hodásovi do Kamennej Poruby. 

Podávili im všetky sliepky a prasiatka, nič im nezostalo. Pobili aj susedove prasiatka a zobrali preč. Veľakrát brali aj celé kravy, zabili ich a zjedli. Inokedy zase len prišli na koňoch, napili sa, napojili a nakŕmili aj kone a odišli. Ďalší raz strieľali ponad strechy, až tak všetko hrčalo. Paulína spomína, že raz im streľba partizánov vyplašila kobylu aj so žriebätkom, vyskočili z maštale a utekali preč. Musela ich pochytať a za hrivu dotiahnuť naspäť do maštale aj keď sa vonku strieľalo. Ľudia im to však tolerovali a podporovali ich. 

Boli to ľudia z blízkeho či vzdialenejšieho okolia, bojovali proti nemeckým nepriateľom a dedinčania verili, že ich pred nimi ochránia. Aj v tých časoch dedinčania chodili do hory a sadili nový les. Všade nachádzali bunkre a strelivo, ktoré mohlo kedykoľvek vybuchnúť. Niektorí ľudia muníciu zbierali a pri nesprávnej manipulácii im poodtŕhalo prsty, ruky, niektorí aj zomreli.

nemci po dedine hľadali partizánov

Rajecká dolina a Strážovské hory boli počas druhej svetovej vojny a SNP strediskom silných bojov medzi nemeckými jednotkami a povstaleckou armádou. Neskôr v Kunerade pravidelne robili nemecké jednotky razie po domoch a hľadali povstalcov či partizánov. „Prišiel jeden Nemec. A starká mali v truhlici uloženú bielizeň. On to prehŕňal, prehŕňal a našiel tam nejaké košele. Starká už boli staršia a zvykli nosiť také teplé košele. Nemec jednu vytiahol a začal kričať, že to sú určite nejakého partizána. A ja som mu povedala: ,Žiadny partizán tu nie je nikde, nič nie je tu partizán!´ ,A kde sú?!´, pýtal sa ten Nemec. Na to som mu len odvrkla: ,Nuž, hľadajte ich po hore. 

Tu nie je žiaden partizán, to sme tu len my!´ Moja odpoveď sa mu síce nepáčila, ale nič viac nenašiel. Potom to nechal tak a odišiel preč,“ spomína na jedno z mnohých stretnutí s Nemcami pamätníčka Paulína. Nemci pravidelne napádali aj sídlo štábu 2. čs. partizánskej brigády Milana Rastislava Štefánika, ktoré mali zriadené v Kuneradskom zámku povyše dediny, ktorý bol v tom čase už opustený. 

V jeho okolí našli po vojne provizórne hroby niekoľkých povstalcov a troch Francúzov. Niektorí z nich si ich vraj museli sami pred smrťou vykopať. Nemeckí vojaci 25. septembra 1944 kaštieľ vypálili. Po skončení vojny padlých vykopali a ich rodiny si ich odniesli pochovať domov.

život po vojne

Rajeckú dolinu oslobodzovala rumunská a sovietska armáda. Po oslobodení Kuneradu si konečne vydýchli aj miestni ľudia. Život sa začal vracať do normálu. Paulína opäť pracovala v hore a sadila stromy. Ešte dlho po vojne po horách nachádzali pozostatky bunkrov a ľudských kostí, čo tam zostali po bojoch. Niektorí sa báli okolo nich aj prejsť okolo, báli sa, aby nevybuchli. Paulína s rodičmi a súrodencami sa starali o ich malé hospodárstvo. 

Do hory išla s batohom svrčinky a naspäť s batohom plným žihľavy pre hydinu. Veľkú pec u Mladšíkov, v ktorej počas vojny každý deň pekávala 12 chlebov, časom zbúrali a postavili menšiu na 6 chlebov. Takú veľkú už nepotrebovali, pre rodinu stačila aj menšia.Paulína sa po vojne vydala a s manželom Jozefom mali troch synov – Mariána, Jozefa a Petra. 

Počas vojny bol tiež v odboji a aktívne sa zúčastňoval povstaleckých bojov. Jozef bol ekonómom u lesníkov. Krátko potom však prišla ďalšia ťažká skúška – kolektivizácia. Ťažko nadobudnutý majetok museli odovzdať vznikajúcemu družstvu. Mladšíkovcom zobrali dve kravy, pravidelne museli odovzdávať zemiaky, vajcia aj zbožie. „Bolo treba nachovať všetkých – seba, na odovzdanie, pre kŕmenie aj na sadenie. Kto zasadil málo, nezostalo mu nič, taká bola doba...“ spomína Paulína Dubeňová. 

Mladá rodina už vtedy mala dvoch synov, tak im nechali aspoň jednu kravičku.Paulína za svoj život zasadila tisícky stromov a hádam aj toľko chlebov upiekla. Dnes takmer 98-ročná pamätníčka stále žije v Kunerade u svojho syna a nevesty. Radosť do života jej prináša 9 vnúčat a 10 pravnúčat.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite