Dospievame a starneme. Cesta od detstva po starobu býva fascinujúca, no prináša aj množstvo stereotypov. Kto je mladý a kto starý?
Budem vám rozprávať o obrazoch. Západné maliarstvo milovalo jednu tému. Zobrazovanie mužov a žien v troch obdobiach života bol populárny motív, ktorý dodnes nevychladol. Na jednej strane mládenček či deva, na druhej starec a starena. A medzi nimi všetko možné.
nemecký renesančný maliar Hans Baldung Grien namaľoval v roku 1510 obraz Tri veky ženy a smrť. Nahé dievča sa obzerá v konvexnom zrkadle, zatiaľ čo za ňou je jej starecká podoba (takmer ako kostlivec obalený zvyškovým mäsom). Starena dvíha do výšky presýpacie hodiny, aby ukázala, že čas sa zastaviť nedá. Tá istá žena v stredných rokoch sa snaží jej hodiny odtlačiť preč. Nechce vidieť to, čo sa nezadržateľne blíži, a zároveň akoby odtláčala aj zrkadlo od mladej dievčiny, aby v ňom nemusela zazrieť všetko, čo sa odvtedy na nej samej zmenilo.
Ten istý umelec namaľoval asi o tridsať rokov neskôr podobný obraz Tri veky človeka a smrť. Nemá v sebe už tú drámu ako jeho prvý obraz, no opäť tu vidíme mladú ženu, starenu a smrtku. Starena drží dievčinu za rameno a ťahá ju za jej šaty a smrtka zas chytá za lakeť starú ženu. Smrtka drží v rukách presýpacie hodiny aj ciferník, no tentoraz tu už chýba zrkadlo. Nie je potrebné, lebo výraz mladej a starej ženy je taký podobný, že pôsobia, akoby sa jedna na druhú pozerala do zrkadla.
Podobný motív troch vekov nájdeme na renesančných maľbách zobrazujúcich troch kráľov (najmladší, dospelý a najstarší), ktoré odkazujú na tri civilizácie. U Tiziana je to jedna z obľúbených tém, zvlášť na obraze Alegória rozvážnosti, zrejme z roku 1565, kde je trojveký muž symbolom minulosti (vlk), prítomnosti (lev) a budúcnosti (pes). Podobných prípadov je viacero a mohli by sme ich stopovať až po Gustava Klimta, Salvadora Dalího aj ďalej. No jedna vec ma na nich predsa len prekvapuje. Tá stredná postava.
PROFIMEDIA/ FINE ARTS/ HERITAGE IMAGESHans Baldung Grien: Tri veky ženy a smrť, 1510. Obraz spracúva populárnu renesančnú tému pamätania na smrť
Rozčlenenie ľudského života na tri obdobia kopíruje záľubu mnohých vzdelancov členiť na tri obdobia aj ľudské dejiny. Až na to, že keď sa potom dejiny posunú ďalej, treba ich nanovo prekresliť, aby ich jednotlivé „veky“ lícovali s prítomnosťou. V prípade ľudského života sa to robilo, samozrejme, ľahšie.
Krajným pozíciám prischli vždy pomerne jasné určenia. Ak aj nešlo priamo o detstvo, ale o mladosť, bolo vždy evidentné, že ide o panensky nedotknuté telá, o ľudské bytosti, ktoré majú pred sebou široké pole otvorených možností. Z opačnej strany to boli nespochybniteľní starci a stareny zobrazovaní v takom vysokom veku, že neraz boli na nerozoznanie od kostlivcov. Problematickou ostala tá tretia postava: raz má mladistvejší vzhľad, inokedy sa na nej viac podpisuje vek, životné drámy a skúsenosti. Čo umelec, to inakší vek dospelosti. A trúfam si povedať aj viac: zakaždým stojíme pred iným typom dospelosti. Porovnajme si len Tizianovho dospelého a rozvážneho muža s Baldungovou nahnevanou ženou v „stredných“ rokoch. Alebo dospelého muža na obraze Tri veky života (1500 – 1501) od Giorgoneho s dospelým mužom na obraze Tri veky človeka od Jana van der Venna. A aby toho nebolo málo, priberme si do tejto porovnávacej štúdie ešte Lucasa Cranacha a jeho obraz Márnosť alebo Tri veky človeka z roku 1521 (v tých názvoch zjavne nebolo treba byť zvlášť vynaliezavý), kde sú tri ľudské veky zastúpené batoľaťom, šedivým starcom a lebkou. Aký je teda ten stredný vek medzi dvoma krajnosťami, ktoré sa dotýkajú narodenia a mladistvého rozpuku na jednej strane a smrti a rozkladu na druhej?
Friedrich Nietzsche rozpráva v knihe Tak vravel Zarathustra jeden príbeh: o troch (opäť!) premenách ducha. Najprv má duch podobu ťavy, ktorá na svojom chrbte vlečie všetku záťaž morálky, ktorú zdedila od predkov. Zarathustra dáva ťave meno Musíš. Potom sa však duch zmení na leva, ktorého zas nazve Chcem. Lev zo seba strasie jarmo a náklad pravidiel a poučiek minulosti, a hoci ešte nie je sám sebou, predsa len je ostrou reakciou na niekdajšie Musíš. No konečnou premenou ducha je až Dieťa, ktoré sa zbavuje tak záťaží, ako aj ich odmietania. Dieťa má meno Áno a je symbolom pritakania životu: myseľ, ktorá sa dostane do štádia Dieťaťa, je čistou slobodou, nespútanou príkazmi ani rebéliami.
Tri premeny ducha sú obrátenou kópiou príbehov o troch vekoch človeka. Dieťa nestojí na počiatku života, ale je jeho finálnym cieľom. Ťava je zas stav, z ktorého treba vyrásť. Kde je tu skutočná dospelosť? V levej odpútanosti? Nietzscheho revolucionársky Lev ako prostredná podoba ducha len sotva odkazuje na Tizianovho rozvážneho muža, pod ktorým je tiež hlava leva. Skôr sa podobá Baldungovej žene, ktorá odmieta vidieť svoju mladosť i svoju budúcnosť. Nie je u Nietzscheho tým najdospelejším prejavom ducha Dieťa?
Dospelosť je stav, z ktorého sa zvykne posudzovať to predtým aj to potom. Ak bol u Cranacha jeho dospelým bradatý starec, čo iné mohlo predstavovať ešte starší vek, ak nie umrlčia lebka? Zato na zobrazenie mladosti má Cranach celú škálu výjavov od dieťaťa cez adolescentného mladíka až po muža v „najlepších“ rokoch. Tak Cranach, ako aj Tizian kladú do tvárí svojich dospelých rozvahu a striedmosť (ono grécke „meden agan“ – ničoho príliš, vyrovnanosť a zlatú strednú cestu). Cranach pritom svoj obraz namaľoval, keď mal päťdesiat rokov (z hľadiska vtedajšej konvencie bol už starec), Tizian, paradoxne, až po sedemdesiatke.
Giorgione: Tri veky človeka, 1500 – 1501. Vek a zobrazenie dospelého človeka sa u maliarov rôznili.
Hovorí sa, že najväčšie intelektuálne esá vytvorili svoje kľúčové diela okolo
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
