„Aká je cena za lži?“ pýta sa na začiatku päťdielnej seriálovej série Černobyľ z produkcie HBO hlavný hrdina Valerij Legasov, ktorého v životnom výkone zahral Jared Harris. Vzápätí sa obesí. Mohol by to byť koniec seriálu alebo jeho titul. Legasov, podobne ako operátori štvrtého bloku atómovej elektrárne V. I. Lenina v noci na 26. apríla 1986, bol atomčik. Člen elity v panteóne medzi revolučnými súdruhmi, kozmonautmi a veteránmi niektorej zo sovietskych vojen, ktoré zväz viedol alebo ich sám vytváral.
Sovieti verili, že komunizmus im dala veda, od nej odvodzovali svoju legitimitu, ľudské práva aj prírodné zákony. Natočilo sa už veľa filmov, dokumentov, napísalo veľa kníh o havárii atómovej elektrárne v Černobyle. Všetky sú v niečom mrazivé, ale nový seriál tú zvierajúcu úzkosť, panický strach z neviditeľného zabijaka a poslednú bitku sovietskeho storočia koncentruje ako sibírska zima.
vášeň pre atóm
Pud sebazáchovy káže pred radiáciou utekať. Nesmrdí a nechutí. Príbehy obetí a preživších sú plné scén ako z apokalypsy. V kyjevskom hoteli si sadám nad pohár bieleho vína s Alexandrom. Je to mladý muž, chce kandidovať v parlamentných voľbách. Pýta sa, kam idem. Keď poviem Černobyľ, sklopí zrak a znervóznie. „My Ukrajinci o tom hovoríme neradi. Nechápem ako tam niekto môže ísť,“ povie trpko. A predsa. Seriál trhá globálne rebríčky sledovanosti a v Kyjeve na každom rohu svieti reklama na nezabudnuteľný „trip“ do zakázanej zóny.
Je apríl, sychravo, všade kampaňové bilbordy. Povráva sa, že vyhrá komik. V máji 1986 tu stáli zástupy vystrašených Kyjevčanov, chceli von z mesta. Šírili sa fámy, ale oni mali len interný pas, tento sovietsky vynález im bránil cestovať si po krajine len tak.
Na krk dostávam osobný dozimeter, nesmiem ho dať dole ani v noci.
Nastupujem do mikrobusu s nápisom Chernobylwel.com (na pozvanie a náklady ktorej sa táto reportáž uskutočnila). Vodič je pôvodom z Pripjate, elitného a dobre zásobeného sídliska pre pracovníkov atómovej elektrárne len pár kilometrov od štyroch reaktorov. Kateřina, energická sprievodkyňa, je v zóne ako doma. Nastupujem naľahko, len s ruksakom, vodou a náhradnými topánkami, keby boli moje tenisky kontaminované.
Po dvoch hodinách cesty prichádzame k vstupnej bráne zóny. Skladá sa z troch častí, najbližšia je len 10 kilometrov od reaktora, druhá a tretia siahajú do vzdialenosti 30 kilometrov. „Ničoho sa nedotýkajte, nič neberte, nikam nechoďte. Strážnicu nefoťte, nemajú to radi,“ opakuje Kateřina. Z reproduktorov hrá starý americký swing, malé trafiky predávajú suveníry. Na krk dostávam osobný dozimeter, nesmiem ho dať dole ani v noci. Meria celkovú dávku žiarenia, ktoré tu telo absorbuje. Dostanem aj väčší, na meranie gama žiarenia v okolí. Displej hlási 0,14 mikrosievertov, prirodzená radiácia.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.