z vašej knihy mi v pamäti utkvelo jedno slovo: radikalizácia. Ten výraz sa dnes používa najmä v súvislosti s ISIS, no vy ho zasadzujete do slovenského historického kontextu. Objavili ste radikalizáciu ako symptóm v dejinách slovenského štátu?
To je dobrá otázka. Ten pojem je naozaj inšpirovaný súčasnou politologickou diskusiou vo vzťahu k islamizmu. V oboch prípadoch však ide o radikálnu politizáciu náboženstva, respektíve kléru.
má radikalizácia v príbehoch ľudí, o ktorých ste písali, nejaké spoločné črty?
Existuje spoločný rámec, v ktorom k takej radikalizácii dochádzalo, a bola to celoeurópska záležitosť. Viackrát v knihe spomínam výraz Aristotla Kallisa „fašistický efekt“; presne to bol ten rámec. Kallis je grécko-britský historik a teoretik fašizmu, ktorý sa usiluje definovať fašizmus nielen na základe tvrdých totalitných režimov, ale aj „hybridných“ foriem na európskej periférii.
čo to znamená?
Že nejaký režim sa môže označovať za fašistický, hoci nespadá do nejakého „ideálneho“ typu. Vykazuje však početné prvky fašizmu, lebo jeho politika sa odohrávala v tomto rámci. A tomu zodpovedali aj spôsoby radikalizácie.
tri hlavné kapitoly ste pomenovali takto: Aktivisti, Extrémisti a Martýri. Čo ste tým sledovali?
Je to typológia foriem fašistickej radikalizácie.
rozumiem výrazom „extrémisti“ aj „martýri“, no „aktivisti“ sú mi tu trochu záhadou. Čo ste pod tým mali na mysli, nejakú prehnanú iniciatívnosť?
To, čo spájalo vtedajší fašizmus a väčšinový katolicizmus, bol spoločný nepriateľ: boľševizmus. Existuje však aj pozitívny fenomén, ktorý tie dva prúdy spájal, a to bola Katolícka akcia alebo Laický apoštolát. Jednoducho, klerici sa tým pokúšali zapájať do cirkevných aktivít laikov: organizovaním mládeže, kultúrnymi alebo spolkovými aktivitami.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.