ako film prijali nedávno v Prahe na festivale o ľudských právach Jeden svet?
Divácka návštevnosť mi potvrdzuje záujem o ťažkú tému smrti, dokážeme sa o nej rozprávať a možno ju časom dokážeme aj dostať z periférie do života.
na čo sa pýtali diváci?
Diskusie po filme sú intenzívne. Miesi sa tam konfrontácia medzi mnou a divákmi, ktorí sú za aj proti. To sa dalo očakávať. Obvykle sú pri kladení otázok odvážnejší ľudia, ktorí sú proti eutanázii. Tí si slovo berú ako prví.
vystupujete ako obhajca eutanázie?
Ja sa so svojimi liberálnymi postojmi nijako netajím. Aj keď, usilovali sme sa urobiť vyvážený film. Angličanka Janette Butlin, hlavná predstaviteľka, je po rozhodnutí podstúpiť eutanáziu konfrontovaná so svojou rodinou a priateľmi. Musí vysvetliť a obhájiť svoje rozhodnutie, pričom má sama v sebe isté protichodné myšlienky a postoje.
Na diskusii v Prahe sa prihlásila jedna pani, psychologička, ktorá má skúsenosti s umierajúcimi aj na klinikách. Vyjadrovala sa, že išla na film s tým, že v tejto otázke nemala jasno a film ju nepresvedčil, že eutanázia je správna odpoveď. To je úplne v poriadku, povedal som jej, mojím autorským cieľom nie je kohokoľvek presviedčať, čo si má myslieť. Išlo mi o to, porozprávať príbeh jednej rodiny, ich drámu, ktorá bola vystavaná na závažnom rozhodnutí matky a téme eutanázie. Divák má možnosť posúdiť, ako na rozhodnutie Janette reaguje jej okolie.
líšia sa slovenské diskusie o filme od tých českých?
Áno, na festival Štyri živly do Banskej Štiavnice prišlo na slovenskú predpremiéru filmové publikum, ktoré je akoby súdržnejšie a priaznivejšie k téme eutanázie. Menej konfrontačné.
deliacou čiarou je pri tejto téme vek diváka v zmysle, že eutanáziu odmietajú skôr starší ľudia?
Neviem, či vôbec nejaká deliaca čiara existuje. Áno, v Štiavnici bolo mladšie publikum ako v Bratislave. Ale pri diskusii v Cvernovke som prvýkrát zažil reakcie starších divákov – a vyjadrovali nám podporu, súcitili s Janette. To ma ozaj prekvapilo. Pretože najčastejšie nás kritizujú za to, že Janette urobila svoje rozhodnutie priskoro, že mohla a mala žiť dlhšie, bojovať.
ako dlho ste pripravovali film?
Samotné nakrúcanie trvalo rok.
otvárate novú tému. Aké reakcie ste očakávali?
Dával som si také otázky. Pripadal som si naivný v dvoch rovinách. Prvá naivita spočívala v tom, že na Slovensku žijeme dôležitejšími témami. A téma eutanázie ľudí „nevzruší“, bude minoritná, a teda film bude úspešný v liberálnejšom zahraničí, kde viac cítia dopad toho, aký pokrok v tejto otázke urobila medicína. A kde vyhrotenejšie cítia situáciu starších ľudí. Ale ono je to presne naopak.
v akom zmysle?
Máme veľký ohlas doma, menší v zahraničí. A poviem ešte druhú naivitu. Jeden právnik sa ma pýtal, či sa nebojím, že otvorenie tejto témy spustí vášnivo odmietavú reakciu. Takú, že sa nájdu ľudia, ktorých to môže vyrušiť natoľko, že trebárs začnú podávať na nás ako tvorcov trestné oznámenia. Nenapadlo mi na niečo také sa pripravovať.
to sa však nestalo...
Ani jedno z toho sa zatiaľ, našťastie, nestalo a dúfam, že k tomu ani nedôjde. Pociťujem na Slovensku veľký záujem rozprávať sa o téme verejne, ale druhá vec je, či diváci prídu aj do kín a vystavia sa pôsobeniu filmu. Ten je u nás už v distribúcii po celom Slovensku.
ako ste sa vyrovnávali s faktom, že veriaci ľudia eutanáziu a priori skôr odmietajú?
Stále sa bavíme v intenciách toho, že film sme zatiaľ „otestovali“ pred špecifickým malým publikom. Zatiaľ išli ľudia tejto téme akoby v ústrety. Odmietavé reakcie ešte len prídu. Čo je zaujímavé – väčší záujem o film je doma ako v zahraničí. Festivaly rôzneho typu nás odmietli.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.