vystupujem z auta s veľkým nadpisom POĎME VOLIŤ a cítim sa zvláštne, neviem, čo mám očakávať. Prídu nás vyfackať náckovia? Budú po nás kričať? Môže sa niečo stať? Máme vôbec poistené auto? Čo ak nám prepichnú gumy?
V Telgárte nás víta skupina žien z osady, úsmev na tvári a metla v ruke. Že život tu je tažký, no voliť určite pôjdu. Pýtam sa, či si vedia predstaviť za prezidentku aj ženu a ony na to, že to závisí od toho, ktorú z tých dvoch. Okamžite mi odpáli dekel a hanbím sa, že som si o menších mestách myslel „svoje“.
V Brezne nás namiesto kotlebovcov víta miestny farár a keď mu núkame odznaky, slušne odmietne, že má na fare plný košík a že bol na každom zhormaždení. Rozprávame sa o liberáloch, konzervatívcoch, extrémistoch a homosexuáloch. Bol všetko, len nie to, čo by som od farára čakal. Mne aj Karolíne vyčaril úsmev na tvári a dodal nám energiu, kráčame ďalej, občas sa obzerám, či ju niekto nespozná a nebude problém. A čoskoro ju aj niekto spoznal, ale problém nikde.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.