neviest džihádu sú stovky, možno tisícky. Sú to mladé ženy, ktoré zlákal brutálny kalifát a prežili v ňom roky. Niektoré bojovali, väčšina rodila deti a v surových podmienkach ich neraz aj pochovávala. Človek sa pýta, ako sa do tej hrôzy mohli dostať – dcéry rodín žijúcich na Západe, často z úplne normálneho prostredia.
možnosti rebelovať sa rozširujú
Alahovi bradatí bojovníci s nábojovými pásmi krížom cez hruď cválajú na koňoch oázou v irackej púšti. V jednej ruke čierna vlajka, v druhej samopal. Táto scéna kedysi nesmela chýbať v žiadnom propagandistickom videu teroristickej organizácie Islamský štát, známej tiež ako Daeš.
Keď sa samozvaný kalifát v roku 2014 rodil, internet zaplavili videá vo vysokom rozlíšení, s podmanivou hudbou a akčným strihom ako z Hollywoodu. Vytvárali obraz o idylickom živote pod kalifom – falošný, ale vábivý. Radikálni islamisti tak pomocou technológií zverbovali na Blízky východ húfy bojovníkov z celého sveta. A nielen mužov.
Mnohé moslimky sledovali zo svojich pohodlných domovov v západných veľkomestách propagandistické videá, v ktorých mali ľudia na tvárach úsmev. Videli sýpky plné obilia, dostatok liekov a jedla, moderne zariadené školy či nemocnice, kde sú vraj všetky služby zadarmo. Dopoludnia hrajú deti futbal, popoludní v mene Alaha trénujú streľbu z kalašnikova...
A tak sa zdvihli a šli. Mechanizmus, ktorý u týchto dievčat zafungoval, bol podobný tomu, aký privolal k islamistom ich chlapčenských rovesníkov: rebélia a nerealistické očakávania. Na tom, že v pätnástich či šestnástich je človek v opozícii voči najbližšiemu okoliu a najradšej by sa zariadil radikálne inak, nie je nič nové – len možnosti rebélie sa rozšírili. K tým potenciálne rizikovým (sex/drogy/testovanie hraníc zákona) dnes pribudli také, ktoré mladistvým takmer stopercentne zaručia sebadeštrukciu a deštrukciu: boj v cudzom vojsku, podpora vražedných ideológií. Vo veku, keď človek aj vlastnú smrteľnosť vníma ako bájku, ktorou ho kŕmia dospelí, môžu byť nesmierne lákavé.
„Islamisti zverbovali na Blízky východ húfy bojovníkov z celého sveta. A nielen mužov.“
Takto naivne odišli pred štyrmi rokmi do Sýrie aj tri britské tínedžerky, aby podporili svätú vojnu proti neveriacim. Netrvalo dlho a školáčky na vlastnej koži pocítili, že každé rozhodnutie má dôsledky. V extrémne fundamentalistickom moslimskom svete to pritom bývajú dôsledky tragické.
neľutuje, ale chce ísť domov
Shamima Begum mala pätnásť a chodila na strednú školu Bethnal Green Academy vo východnom Londýne. Príbuzní ju poznali ako citlivú a nadanú žiačku, nikdy by im nenapadlo, že sa môže zradikalizovať. V utorok 17. februára 2015 boli práve polročné prázdniny. Shamima a jej dve spolužiačky, Amira a Kadiza, ukradli rodičom šperky, predali ich a kúpili si jednosmerné letenky do Turecka. Z londýnskeho letiska Gatwick odleteli naľahko – bol to útek pred starým životom, chceli začať odznova. Z Istanbulu sa autobusom presunuli do Gaziantepu pri hraniciach so Sýriou, na územie kalifátu ich prepašoval terorista z Daešu. Tam im vzali pasy a zopár týždňov preverovali, či nie sú agentky. Potom už dievčatá vydali za džihádistov. Manželom Shamimy Begumovej sa stal Holanďan, ktorý konvertoval na islam.
Príbeh dnes 19-ročnej Shamimy spoznal svet vďaka reportérovi britského denníka The Times. Našiel ju a vyspovedal v utečeneckom tábore al-Hawl na severovýchode Sýrie, kam ušla pred bojmi v jednej z posledných bášt Islamského štátu.
Z rozhovoru s mladou Britkou mrazí, no je to dôležitá sonda do myslenia dievčat, ktoré sa pred rokmi dobrovoľne pridali k najbrutálnejšej islamistickej skupine a teraz túžia po návrate.
„Bol to normálny život, rovnaký, aký ukazovali v propagačných videách, len občas padali bomby,“ povedala Shamima Begum v interview. Vyhlásila, že ju samu ani pohľad na odrezanú hlavu v smetnom koši nešokoval – veď to bola hlava nepriateľa islamu. Nie je známe, či sa Shamima na islamistických zverstvách podieľala, no evidentne ich stále schvaľuje. A svoje rozhodnutie pripojiť sa k teroristom neľutuje. Realita v jej prípade nebola dostatočným liekom na ilúzie. A pritom tá realita bola tvrdá.
V kalifáte porodila táto tínedžerka dve deti. So synom Jarahom a dcérou Surayah však nikdy nežila v bezpečí ani blahobyte. Britka s deťmi ustavične utekala, prespávala na ulici, bez vody, jedla a liekov. Ani jedno z detí sa nedožilo dvoch rokov, zomreli na podvýživu či choroby.
„Bol to šok, prišlo to z ničoho nič, bolo to veľmi ťažké,“ tvrdí dievčina v rozhovore. Pri bombardovaní v roku 2016 zahynula aj jedna z jej londýnskych kamarátok, ďalšia je nezvestná. Dnes Shamima drží v náručí tretie dieťa, ktoré porodila v tábore. Bojí sa, že o syna príde, a tak prosí úrady, aby ju pustili do vlasti – očakáva, že tam budú v bezpečí.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.