vo vydavateľstve Premedia práve vyšla v preklade Igora Otčenáša robustná trojzväzková kniha nemeckej filozofky Hannah Arendtovej Pôvod totalitarizmu z roku 1951. Timothy Snyder sa nedávno vyjadril, že ju považuje za najdôležitejšiu knihu 20. storočia. Je to tak?
Igor Otčenáš: Za seba môžem povedať toľko, že tie pasáže, na ktoré zrejme naráža Timothy Snyder, sú už skôr históriou, no paradoxne zásadnejšími sa mi dnes javia Arendtovej úvahy o antisemitizme. Tie sa opäť vracajú do politického diskurzu a širšieho politického kontextu. Pôvod totalitarizmu je však bez diskusie kľúčové dielo, ktoré bolo napísané na tému politiky, histórie a filozofie v 20. storočí.
Tomáš Zálešák: Je to dielo, ktoré vymedzuje určité pojmy. Nie je to však jediná ani prvá kniha na túto tému. Totalitarizmus sa začal reflektovať ako téma už v medzivojnovom období. Platí však, že tá kniha je klasika, ktorá zakladá tradíciu tam, kde ešte tradícia nie je celkom ukotvená. A ešte drobnosť k hodnoteniu Hannah Arendtovej: bola jednou z tých autorov, ktorí sa stali celebritami. Okolo takých autorov sa nakopí vždy veľa diskusií a priaznivých, kritických aj nepriateľských stanovísk. Veľká časť týchto diskusií nie je vecná, kĺže po povrchu. Obávam sa, že podobný osud postretne aj Timothyho Snydera.
Igor Otčenáš: A toto, žiaľ, postihlo aj Arendtovej druhú, ešte slávnejšiu knihu Eichmann v Jeruzaleme, kde sa takisto nakopilo veľa kritických aj protirečivých vecí, čo zotrelo význam tej knihy.
Michal Vašečka: Pôvod totalitarizmu bola pre mňa jedna z kníh, ktorú som bol prinútený prečítať si celú v angličtine. Bolo to v roku 1994 a v niektorých momentoch som naozaj trpel. (Smiech.) Nebola to jednoduchá angličtina. Už vtedy sa mi však zdalo, že Hannah Arendt pracuje s niektorými pojmami veľmi voľne, že je to skôr taká úvahová, reflexívna kniha, že je to azda viac umelecké dielo než vedecká kniha. No platí aj to, že ktokoľvek písal neskôr o totalitarizme, musel sa s týmto dielom nejako konfrontovať – či už to boli Carl Joachim Friedrich, Juan José Linz, Raymond Aron alebo Zbigniew Brzezinski. Táto kniha sa stala pojmom. Je však pre mňa otázne, či Arendt opisuje nový fenomén, alebo už aj predmoderný fenomén. Veď aj Šaka Zulu bol kedysi schopný vytvoriť pomerne silnú totalitnú spoločnosť: moderné totalitné spoločnosti územie obohnali drôtmi, Šaka Zulu iba vyzabíjal všetko živé okolo Zululandu a otrávil studne. Do krajiny sa tak nedalo dostať ani z nej odísť.
ak to obrátime smerom k nám, je dnes totalitarizmus, ako ho predstavila Hannah Arendt, vôbec ešte možný?
Otčenáš: Totalitarizmus označuje niečo, čo je totálne, čiže za čoho hranicami sa už nenachádza nič iné, iba toto. Vo svete 21. storočia, ktorý je poprepájaný sociálnymi médiami, si len sotva dokážem predstaviť fyzické vytvorenie priestoru, ktorý by sa dal nazvať totalitným a v ktorom by sa dal uskutočniť totalitarizmus v tej podobe, ako ho opísala Hannah Arendt. Dokonca by sa to nedalo už ani v Severnej Kórei, ktorá by sa ponúkala ako celkom dobrý príklad. Preto si myslím, že v absolútnej podobe je takýto totalitarizmus už iba históriou a takýto spôsob vytvorenia štátu nie je možný. Čo sa však už nedá vytvoriť politicky, dá sa stále vytvárať psychologicky: kompletne ovládnuť ľudí, zbaviť ich individuality a schopnosti riešiť vlastné problémy vlastným spôsobom.
Zálešák: Nesúhlasím, nemyslím si, že totalitarizmus v nadväznosti na rôzne typy extrémistických hnutí je len uzavretou kapitolou dejín. Uzavretou kapitolou sú len konkrétne podoby totalitarizmu, no nie hrozba, že nejaké ideologické hnutie uchopí moc. Táto hrozba nepominula. Arendt neopisuje iba totalitnú vládu vo vykryštalizovanej podobe, ale pokúša sa identifikovať určité prvky, ktoré tu boli už dlhšie prítomné a ktoré sa v 20. storočí zmiešali do akejsi zlúčeniny.
Vašečka: Presne tak, až moderna svojimi technickými možnosťami celý tento jav zdokonalila. Veď holokaust nebol ani zďaleka prvou genocídou, no vďaka technickým možnostiam to bola taká genocída, ktorú technické možnosti doviedli v jej obludnej podobe naozaj do dokonalosti.
Zálešák: To je dôležité, lebo až moderná industriálna spoločnosť umožnila určitý typ mobilizácie más a tiež to, čo Arendt nazvala „vytváraním veľkých skupín nadbytočných ľudí“. Už to nebol len vznik klasického davu, luzy či lumpenproletariátu, ale vznik modernej masy, množstva morálne vykorenených ľudí.
Otčenáš: Súhlasím s Tomášom Zálešákom, no keď som vravel, že dnes už taká totalita, akú opisuje Hannah Arendt, nie je možná, nemal som pritom na mysli to, že viac nie je možná diktatúra, tyrania, absolutizmus či autokracia. Toto všetko bolo, je a stále bude možné. No absolútny totalitarizmus je nemožný, pretože svet je informačne a technologicky taký prepojený, že si neviem predstaviť, ako by chcel niekto izolovať na nejakom území veľkú skupinu ľudí tak, aby ju totálne odrezal od okolitého sveta.
Zálešák: Nuž, ale existencia internetu a sociálnych sietí pre mňa nie je zdrojom optimizmu v tejto veci, a rozhodne nie v tejto ranej fáze vývoja vpádu nových technológií. Ako vieme, veľmi dobre slúžia na mobilizáciu davov, až na to, že tento dav už vôbec nemusí byť zhromaždený na nejakom verejnom priestranstve či v budove. Stačí, že sa pripojím na sieť a stávam sa súčasťou davu, extrémne vyburcovanej masy, s ktorou unisono revem, dupem a vyhrážam sa. A môžem odtiaľ aj reálne organizovať fyzicky násilné akcie či podnecovať na kolektívne násilie. Totalitarizmus nie je iba o izolácii, ale najmä o mobilizácii.
Vašečka: Tu sa práve dostávame k tomu, že Arendt píše svoju knihu na vrchole moderny. No dnes sa nachádzame v ťažko uchopiteľnej postmodernej dobe. Juan Linz definoval tri základné podmienky totalitarizmu takto: exkluzívna ideológia, jedno monistické centrum a vyžadovaná podpora spoločnosti, snaha prinútiť ju, aby nebola pasívna. No toto všetko sa nám dnes mení, a pritom to vôbec nevylučuje totalitný charakter budúcich vládcov, ktorí sa budú opierať o nové technológie. Čip v uchu možno zlepší naše kognitívne schopnosti, no zároveň s ním príde aj kontrola nebývalých rozmerov.
Otčenáš: V tomto duchu som to aj myslel. Sociálne siete sú zaiste dobrým nástrojom mobilizácie, ale dav si vyžaduje aj fyzickú prítomnosť, nestačí, že budem sedieť doma v obývačke.
Zálešák: Dav nie je čisto fyzická záležitosť. Dav je psychologický fenomén. Byť súčasťou davu, byť súčasťou radikalizovanej a indoktrinovanej masy, to je vec nastavenia mysle.
BORIS NÉMETHTomáš Zálešák: Masová manipulácia najlepšie funguje v momentoch, keď ľudia musia absorbovať príliš veľa zmien v príliš krátkom čase. Tvrdím, že žijeme presne v takej dobe.
tu si treba asi objasniť niektoré pojmy, ktoré sa používajú rôzne, no sama Arendt sa ich snaží od seba odlíšiť: ľud, luza, národ, dav, masa. Keď príde na námestia 70-tisíc zhromaždených občanov, máme to nazvať dav?
Vašečka: Gustave Le Bon kedysi o dave napísal, že to, čo ho vystihuje, je, že sa stáva iracionálnym, že ho možno strhnúť jedným smerom, jednotlivec v dave prestáva myslieť. Dav sa začína správať ako organizmus. V tom je ho ľahké zneužiť a v tom je aj veľmi nebezpečný.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.