vo vydavateľstve Premedia práve vyšla v preklade Igora Otčenáša robustná trojzväzková kniha nemeckej filozofky Hannah Arendtovej Pôvod totalitarizmu z roku 1951. Timothy Snyder sa nedávno vyjadril, že ju považuje za najdôležitejšiu knihu 20. storočia. Je to tak?
Igor Otčenáš: Za seba môžem povedať toľko, že tie pasáže, na ktoré zrejme naráža Timothy Snyder, sú už skôr históriou, no paradoxne zásadnejšími sa mi dnes javia Arendtovej úvahy o antisemitizme. Tie sa opäť vracajú do politického diskurzu a širšieho politického kontextu. Pôvod totalitarizmu je však bez diskusie kľúčové dielo, ktoré bolo napísané na tému politiky, histórie a filozofie v 20. storočí.
Tomáš Zálešák: Je to dielo, ktoré vymedzuje určité pojmy. Nie je to však jediná ani prvá kniha na túto tému. Totalitarizmus sa začal reflektovať ako téma už v medzivojnovom období. Platí však, že tá kniha je klasika, ktorá zakladá tradíciu tam, kde ešte tradícia nie je celkom ukotvená. A ešte drobnosť k hodnoteniu Hannah Arendtovej: bola jednou z tých autorov, ktorí sa stali celebritami. Okolo takých autorov sa nakopí vždy veľa diskusií a priaznivých, kritických aj nepriateľských stanovísk. Veľká časť týchto diskusií nie je vecná, kĺže po povrchu. Obávam sa, že podobný osud postretne aj Timothyho Snydera.
Igor Otčenáš: A toto, žiaľ, postihlo aj Arendtovej druhú, ešte slávnejšiu knihu Eichmann v Jeruzaleme, kde sa takisto nakopilo veľa kritických aj protirečivých vecí, čo zotrelo význam tej knihy.
Michal Vašečka: Pôvod totalitarizmu bola pre mňa jedna z kníh, ktorú som bol prinútený prečítať si celú v angličtine. Bolo to v roku 1994 a v niektorých momentoch som naozaj trpel. (Smiech.) Nebola to jednoduchá angličtina. Už vtedy sa mi však zdalo, že Hannah Arendt pracuje s niektorými pojmami veľmi voľne, že je to skôr taká úvahová, reflexívna kniha, že je to azda viac umelecké dielo než vedecká kniha. No platí aj to, že ktokoľvek písal neskôr o totalitarizme, musel sa s týmto dielom nejako konfrontovať – či už to boli Carl Joachim Friedrich, Juan José Linz, Raymond Aron alebo Zbigniew Brzezinski. Táto kniha sa stala pojmom. Je však pre mňa otázne, či Arendt opisuje nový fenomén, alebo už aj predmoderný fenomén. Veď aj Šaka Zulu bol kedysi schopný vytvoriť pomerne silnú totalitnú spoločnosť: moderné totalitné spoločnosti územie obohnali drôtmi, Šaka Zulu iba vyzabíjal všetko živé okolo Zululandu a otrávil studne. Do krajiny sa tak nedalo dostať ani z nej odísť.
ak to obrátime smerom k nám, je dnes totalitarizmus, ako ho predstavila Hannah Arendt, vôbec ešte možný?
Otčenáš: Totalitarizmus označuje niečo, čo je totálne, čiže za čoho hranicami sa už nenachádza nič iné, iba toto. Vo svete 21. storočia, ktorý je poprepájaný sociálnymi médiami, si len sotva dokážem predstaviť fyzické vytvorenie priestoru, ktorý by sa dal nazvať totalitným a v ktorom by sa dal uskutočniť totalitarizmus v tej podobe, ako ho opísala Hannah Arendt. Dokonca by sa to nedalo už ani v Severnej Kórei, ktorá by sa ponúkala ako celkom dobrý príklad. Preto si myslím, že v absolútnej podobe je takýto totalitarizmus už iba históriou a takýto spôsob vytvorenia štátu nie je možný. Čo sa však už nedá vytvoriť politicky, dá sa stále vytvárať psychologicky: kompletne ovládnuť ľudí, zbaviť ich individuality a schopnosti riešiť vlastné problémy vlastným spôsobom.
Zálešák: Nesúhlasím, nemyslím si, že totalitarizmus v nadväznosti na rôzne typy extrémistických hnutí je len uzavretou kapitolou dejín. Uzavretou kapitolou sú len konkrétne podoby totalitarizmu, no nie hrozba, že nejaké ideologické hnutie uchopí moc. Táto hrozba nepominula. Arendt neopisuje iba totalitnú vládu vo vykryštalizovanej podobe, ale pokúša sa identifikovať určité prvky, ktoré tu boli už dlhšie prítomné a ktoré sa v 20. storočí zmiešali do akejsi zlúčeniny.
Vašečka: Presne tak, až moderna svojimi technickými možnosťami celý tento jav zdokonalila. Veď holokaust nebol ani zďaleka prvou genocídou, no vďaka technickým možnostiam to bola taká genocída, ktorú technické možnosti doviedli v jej obludnej podobe naozaj do dokonalosti.
Zálešák: To je dôležité, lebo až moderná industriálna spoločnosť umožnila určitý typ mobilizácie más a tiež to, čo Arendt nazvala „vytváraním veľkých skupín nadbytočných ľudí“. Už to nebol len vznik klasického davu, luzy či lumpenproletariátu, ale vznik modernej masy, množstva morálne vykorenených ľudí.
Otčenáš: Súhlasím s Tomášom Zálešákom, no keď som vravel, že dnes už taká totalita, akú opisuje Hannah Arendt, nie je možná, nemal som pritom na mysli to, že viac nie je možná diktatúra, tyrania, absolutizmus či autokracia. Toto všetko bolo, je a stále bude možné. No absolútny totalitarizmus je nemožný, pretože svet je informačne a technologicky taký prepojený, že si neviem predstaviť, ako by chcel niekto izolovať na nejakom území veľkú skupinu ľudí tak, aby ju totálne odrezal od okolitého sveta.
Zálešák: Nuž, ale existencia internetu a sociálnych sietí pre mňa nie je zdrojom optimizmu v tejto veci, a rozhodne nie v tejto ranej fáze vývoja vpádu nových technológií. Ako vieme, veľmi dobre slúžia na mobilizáciu davov, až na to, že tento dav už vôbec nemusí byť zhromaždený na nejakom verejnom priestranstve či v budove. Stačí, že sa pripojím na sieť a stávam sa súčasťou davu, extrémne vyburcovanej masy, s ktorou unisono revem, dupem a vyhrážam sa. A môžem odtiaľ aj reálne organizovať fyzicky násilné akcie či podnecovať na kolektívne násilie. Totalitarizmus nie je iba o izolácii, ale najmä o mobilizácii.
Vašečka: Tu sa práve dostávame k tomu, že Arendt píše svoju knihu na vrchole moderny. No dnes sa nachádzame v ťažko uchopiteľnej postmodernej dobe. Juan Linz definoval tri základné podmienky totalitarizmu takto: exkluzívna ideológia, jedno monistické centrum a vyžadovaná podpora spoločnosti, snaha prinútiť ju, aby nebola pasívna. No toto všetko sa nám dnes mení, a pritom to vôbec nevylučuje totalitný charakter budúcich vládcov, ktorí sa budú opierať o nové technológie. Čip v uchu možno zlepší naše kognitívne schopnosti, no zároveň s ním príde aj kontrola nebývalých rozmerov.
Otčenáš: V tomto duchu som to aj myslel. Sociálne siete sú zaiste dobrým nástrojom mobilizácie, ale dav si vyžaduje aj fyzickú prítomnosť, nestačí, že budem sedieť doma v obývačke.
Zálešák: Dav nie je čisto fyzická záležitosť. Dav je psychologický fenomén. Byť súčasťou davu, byť súčasťou radikalizovanej a indoktrinovanej masy, to je vec nastavenia mysle.
BORIS NÉMETHTomáš Zálešák: Masová manipulácia najlepšie funguje v momentoch, keď ľudia musia absorbovať príliš veľa zmien v príliš krátkom čase. Tvrdím, že žijeme presne v takej dobe.
tu si treba asi objasniť niektoré pojmy, ktoré sa používajú rôzne, no sama Arendt sa ich snaží od seba odlíšiť: ľud, luza, národ, dav, masa. Keď príde na námestia 70-tisíc zhromaždených občanov, máme to nazvať dav?
Vašečka: Gustave Le Bon kedysi o dave napísal, že to, čo ho vystihuje, je, že sa stáva iracionálnym, že ho možno strhnúť jedným smerom, jednotlivec v dave prestáva myslieť. Dav sa začína správať ako organizmus. V tom je ho ľahké zneužiť a v tom je aj veľmi nebezpečný.
Zálešák: Dav a luza sa pojmovo pomerne dobre kryjú a existovali vždy. Masa je niečo radikálne, je to výsostne moderný fenomén. Označuje ľudí vytrhnutých z ich normálnych vzťahov a zbavených atribútov kritického myslenia. Je v tom kus infantilizmu, je v tom pubertálna mentalita, ktorá je otvorená ideologickej propagande.
Vašečka: Masa, anonymný dav, sa dá pekne vyjadriť sociologickým pojmom anómie, odcudzenia, odtrhnutosti od akýchkoľvek tradícií. A práve preto je takýto dav manipulovateľný. Hannah Arendt to krásne opisuje na príklade más, ktoré prišli z vidieka do miest, čím stratili svoje korene. Marx o nich napísal, že z jednej časti sa stal proletariát, z druhej hanebný lumpenproletariát oddaný nihilizmu.
Otčenáš: Súvisí to aj s tým, čím sme boli počas normalizácie indoktrinovaní my sami. Bavíme sa tu o dave a mase, ale takmer vôbec nepochybujeme o termíne ľud. Operujeme s týmto slovom mnohí dookola, no stále neviem, čo to vlastne ten ľud je. Kto je ľud? Kto má právo hovoriť v mene ľudu? A v mene čoho teda? Je ľud len tá vzorka spoločnosti, ktorá je nevzdelaná alebo menej vzdelaná a manuálne pracujúca? O týchto ľuďoch hovoríme neraz ako o luze. Ale pozor, luza je aj intelektuálna, to sú aj elity! Luza – to sú morálne zhnití intelektuáli, vzdelaní, rozhľadení ľudia. Pre politický život sú tieto „vzdelané svine“ úplne najnebezpečnejšie.
Zálešák: Polovzdelaná sviňa je ešte horšia. (Smiech.)
keď sa pozrieme na našu súčasnú situáciu, tak toto nebezpečenstvo tu ostalo: intelektuál, ktorý sa stane populistom, pričom to vôbec nemusí byť politik. No a populisti si pod ľudom tiež niečo predstavujú a tvária sa ako stopercentní zástupcovia ľudu.
Vašečka: Ľud je vlastne umelý pojem. Namiesto toho by sme mali používať výraz občianska spoločnosť, ktorá je pestrofarebná, má rôzne odtiene. Ľud je niečo homogénne. Zastupovať stopercentne občiansku spoločnosť je ťažké, ale zastupovať niečo jednoliate, to sa dá.
ale populista nikdy nepoužije výraz občianska spoločnosť.
Vašečka: To je práve tá vec, podľa ktorej môžeme spoznať populistu. Vlastne som ešte nepočul o populistovi, ktorý by hovoril o občianskej spoločnosti.
Zálešák: No populista ani nemá ambíciu reprezentovať ľud, dokonca mu ani len nepomáha, on si ľudom doslova „vyplachuje hubu“, zneužíva to slovo a podlizuje sa masám. V tomto zmysle je ľud a masa to isté. V tom nie je nič reprezentatívne, je to len číre zneužívanie emócií.
Otčenáš: Som presvedčený, že slovo ľud súvisí s dobou, keď sa objavuje totalitarizmus ako spoločenský jav. Ľud je vynález totalitnej doby. Dokonca si myslím, že to platí aj o slovách národ či sociálna trieda.
Vašečka: To sme opäť pri moderne, v ktorej sa hovorí o spoločnosti, ktorá sa homogenizuje, štandardizuje, normalizuje. Odtiene občianskej spoločnosti zrazu akoby prestali byť dôležité a osekávajú sa. A tak vzniklo čosi ako slovenský ľud, čo znelo veľmi pekne, pretože sme do toho všetci patrili – ale už bez odtieňov a bez chuti.
Otčenáš: A predsa tam bol vždy pocit, že poniektorí medzi ľud nepatria.
Zálešák: Nesúhlasím, slovo „ľud“ nie je iba vynález 20. storočia, veď sa vyskytuje aj v preambule ústavy USA. Ľud je plurál prvej osoby: „My, ľud Spojených štátov...“ Je to predpolitický plurál prvej osoby, ktorý zakladá politickú obec. Na tom nie je nič zlé. No v ére totalitných ideológií mnohé slová dostali odlišné významy. Alain Besançon hovorí, že z niektorých slov sa stali obyčajné homonymá; znejú rovnako ako predtým, ale označujú už odlišné veci, hoci kedysi obsahovali morálne pozitívny obsah: vlastenectvo, lojalita, povinnosť, národ, dokonca aj „štát“.
keď sa pozrieme na súčasne dianie v strednej a východnej Európe, ale aj v Rusku či USA, vidíme, že populizmus sa stáva globálnym problémom a javí sa ako nezastaviteľný. Akoby hral prvú ligu. Ako si to vysvetľujete?
Zálešák: Nemyslím si, že slovo populizmus celkovo vyčerpáva opis situácie, v akej sme sa ocitli. Iste, je tu kríza zastupiteľských politických systémov, no je tu aj desivý, škandalózny pokles kvality politických elít. Za to môžu tak nové technológie, ako aj svetová hospodárska kríza. Za to môže aj stieranie hraníc medzi vnútornou a zahraničnou politikou, pretože je tu kríza národného štátu. Zotreli sa hranice medzi vojenským a civilným sektorom – to je varovný príznak. Toto všetko otvára nové možnosti asymetrickej vojny – hybridnej vojny, terorizmu, propagandy.
Otčenáš: Len dodám, že práve propaganda je dôležitou časťou Arendtovej knihy. Všetko to, čo povedal Tomáš Zálešák, je akiste pravda, len teraz to celé závisí od toho, kto z nás je viac pesimista, kto viac optimista, teda, či to celé vedie k budúcemu vojenskému konfliktu, alebo to nemá nijaký zmysel. No opakujem, napriek tomu všetkému, čo tu odznelo, si neviem predstaviť, ako by dnes mohla vzniknúť nejaká nová forma totalitarizmu v tej podobe, ako ho opisuje Hannah Arendt na príklade nacizmu či sovietskeho komunizmu.
BORIS NÉMETHIgor Otčenáš: O menej vzdelaných ľuďoch hovoríme ako o luze. Ale pozor, luza je aj intelektuálna, to sú aj elity! Luza sú morálne zhnití intelektuáli, vzdelaní a rozhľadení ľudia.
neprepadá vás skľúčenosť, ani keď vidíte záplavu konšpirácií a fake news, z ktorých ťažia niektorí vrcholoví politici s nábehom na vytváranie totalitných režimov?
Otčenáš: Navzdory šialenému šíreniu konšpiračných teórií a falošných správ na sociálnych sieťach si myslím, že ešte existuje dostatok kritického rozumu a kritickej väčšiny obyvateľstva, ktorá by sa takému totalitarizmu efektívne vzoprela. A to už nehovorím o tom, že podmienkou totalitarizmu je osoba vodcu, okolo ktorého sa všetko točí. Vodca je ako kráľovná-matka celého systému. V tejto chvíli nijakého vodcu nevidím ani si ho neviem celkom dobre predstaviť; diktátora áno, aj tyrana, aj absolutistu, ale nie vodcu.
Zálešák: Váš optimizmus mi pripomína optimizmus ľudí na začiatku 20. storočia. A tiež to bolo nepredstaviteľné.
Otčenáš: To je pravda, ale história dá určite jednému z nás za pravdu.
pán Vašečka, vy ste v tom optimista či pesimista?
Vašečka: Apokalyptik. (Smiech.) No teraz vážne, vráťme sa k nástupu populizmu a politiky, ktorá je vyprázdnená, k politikom, ktorí sú bledým tieňom toho, čo ešte donedávna bývalo štandardom. K tomu viedlo niekoľko vecí. Po prvé, sme v situácii, keď už bolo všetko vyskúšané a nič z toho nefungovalo: ani teória elít, ani štátny korporativizmus, a dokonca ani len liberálna demokracia nie je schopná doručiť to, čo sľubuje. Po druhé, doba sa nám strašne zrýchlila a akoby neostal čas na poctivú politiku, pretože politici musia reagovať rýchlosťou, ktorá je bezprecedentná. A bohužiaľ, nezvládajú to. Po tretie, ľudia, ktorí nikdy predtým neparticipovali na verejnom dianí, sú zrazu aktívnejší, čo našu spoločnosť likviduje zvnútra.
to znie ako paradox, nie?
Vašečka: Je to paradox, lebo by sme sa práveže mali tešiť z toho, že tí, ktorí dlhé desaťročia neparticipovali, prichádzajú zrazu voliť, hoci až vtedy, keď v USA prišiel Trump alebo u nás Kotleba. Problém je, že títo ľudia nie sú zvyknutí participovať. Za tým, že idú zrazu voliť, vidím iba hnev. No a do toho prídu výmysly o chemtrails a vakcináciách a hoci existuje tisíc odborníkov na očkovanie, stačí jeden človek niekde z Horného Výplachu, ktorý to napíše niekde na web, a správa sa už voľne šíri ako fakt. To je proces deracionalizácie a popretia tak tradičných hodnôt, ako aj osvietenstva.
to sa týka iba voličov Kotlebu, alebo aj Roberta Fica?
Vašečka: Voliči Roberta Fica neočakávajú nejaké automatické zlepšenie svojej situácie. Oni si dokonca ani nemyslia, že Fico im zlepší život. A napriek tomu ho volia. Mladí ľudia, ktorí volia Kotlebu, si vôbec nemyslia, že Kotleba je nejaký veľký intelektuál, ktorý ich teraz niekam posunie a zmení ich životy. Volia ho zo vzdoru. Je to volanie po pomste, ktoré v ľuďoch prebúdza niečo animálne, archetypy správania kmeňovej spoločnosti.
toto volanie po pomste je však spúšťačom nových ideologických hnutí.
Zálešák: Ideológia totiž nie je niečo ušľachtilo intelektuálne stavané, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať. Ideológie neslúžia na to, aby nám realitu vyjasnili, sú to systémy deformovaných symbolov. A pokiaľ v nich aj je nejaká logika, je to logika snová, lebo aj sen má svoju „logiku“. Dôležité však je, že aj zdanlivo impozantná a nepriestrelná „logika“ nacizmu či komunizmu stavala na chybnom základe, na premise, ktorú je zakázané testovať, na ktorú je zakázané sa pýtať. Takýto systém je systémom uvažovania paranoidnej osoby. Vyzerá to logicky perfektne spojené, konzistentné, no je to šialené. A objednávka po takýchto systémoch nepominula.
takže to je práve tým volaním luzy po konzistentnosti, o ktorej hovorí aj Arendt?
Zálešák: Áno, je.
Otčenáš: Je to tak, ale treba rozlišovať: takéto volanie nie je celospoločenská záležitosť. Nie je to tak, že tu deväťdesiat percent ľudí volá po pomste. Je tu istá časť, ktorá to robí: sú to tí, ktorí prehrali po novembri 1989 a cítia sa vytlačení na okraj; sú to ďalej tí, ktorí sa tak rozhodujú v kontexte 21. storočia; a sú to tí – najhorší zo všetkých –, ktorým je úplne jedno, kde žijú. Takže volanie po pomste je typické pre túto skupinu spoločnosti. Otázne je, ako sa zachová väčšinová spoločnosť, lebo u nás dnes určuje podmienky politiky nejaká osempercentná strana. No napokon sa nájde väčšina, ktorá ich pôsobnosť obmedzí. A svoje spravia aj technológie. Preto si teda nemyslím, že by tu mohla vzniknúť nová totalita.
Zálešák: A vy si myslíte, že súčasný systém v Iráne nie je dostatočne technologizovaný a napojený na počítačové siete?
Otčenáš: Ale nie je to totalitný systém. Minimálne sú tam voľby. Mahmúda Ahmadínežáda predsa vo voľbách vymenil Hasan Rúhání.
Zálešák: Alebo Severná Kórea – vyložený skanzen stalinizmu natvrdo.
Otčenáš: To je pravda, ale aj tam vidíme, že musia vyjsť von do externej politiky, že musia komunikovať so svetovou politikou.
Vašečka: Nechcem byť arbitrom tejto debaty, ale nevidím v tom až taký rozpor. V 21. storočí mi všetko hovorí o tom, že v časoch tekutej moderny, ako ju nazval Zygmunt Bauman, totalitarizmus nadobudne nové podoby a bude ťažšie uchopiteľný, bude pretekať pomedzi prsty, nebude to zapadať do definícií, ktoré sme poznali. V dôsledkoch sa to však bude náramne podobať na starý dobrý totalitarizmus.
BORIS NÉMETHMichal Vašečka: Trumpa a Kotlebu volia ľudia zo vzdoru. Lenže volanie po pomste v ľuďoch prebúdza zároveň niečo animálne, archetypy správania kmeňovej spoločnosti.
kto by však bol v tomto type tekutého totalitarizmu vodcom?
Otčenáš: Hannah Arendt tvrdí, že vodca ani existovať nemusí, lebo totalitná spoločnosť je taká „zglajchšaltovaná“, že ho nepotrebuje.
Zálešák: Vodca nie je nevyhnutne fyzický jednotlivec. Je to predovšetkým symbol.
Otčenáš: To je pravda, ale keď už symbol, tak musí mať aj fyzický základ, bez ktorého by nacizmus a stalinizmus neexistovali.
ale aj tak ma zaujíma ten čudný, nový vodca, lebo tekutý totalitarizmus je omnoho globálnejší než ten pôvodný.
Zálešák: A to je pre nás veľmi zlá správa.
Vašečka: No čo ak nový totalitarizmus vznikne pod vplyvom objavenia sa umelej inteligencie? Tá môže úplne zmeniť dynamiku postmodernej spoločnosti. V takom prípade nebude treba vodcu, lebo nás možno bude obklopovať niečo, čo bude mať utláčajúci charakter voči spoločnosti ako takej. Teraz sa prezentujem ako čistý apokalyptik, ale tohto typu totality sa naozaj obávam.
Zálešák: Tu je toho viac: možnosti genetického inžinierstva napríklad. Podotýkam, totalitné programy vždy obsahovali nejaký spôsob tvorby nového človeka, nadčloveka, či už to bol germánsky plavý nadčlovek, alebo sovietsky človek. V praxi k tomu nikdy nedošlo, iba ku karikatúram. A dnes? Opäť začíname veriť, že človeka dokážeme vyrobiť lepšieho, než je ten včerajší. Znova sme pri rovnakom nadšení a rovnakom omyle. A toto nemôže dobre dopadnúť nielen pre nové technológie génového inžinierstva, ale aj vinou toho, ako sa stávajú čoraz lacnejšie a dostupnejšie.
Otčenáš: Toto je dobrá poznámka, no opäť v kontexte Arendtovej knihy: vytváranie nadčloveka bola v minulosti vec ideológie, dnes je to už len vec komercie.
Zálešák: Iste, ale v mene ideológie to bude zneužité.
Vašečka: A možno je to ideológia konzumu.
Zálešák: Len toľko k tomu: ani Cyklón B nebol vynájdený z ideologických dôvodov, ale ako insekticíd.
jedno zo zaujímavých Arendtovej tvrdení z knihy, ktorá bola napísaná v roku 1951, je, že aj gigantické lži, ak sa opakujú sústavne a dlho, stanú sa pre verejnosť faktmi. Dnes sme svedkami toho, akú „autoritu“ si získali časopisy ako Zem a vek. Keď ich teraz OĽaNO navrhuje stiahnuť z verejných knižníc, ozval sa Robert Kaliňák, že ľudia predsa majú právo vybrať si, čo si budú čítať, čím ich legitimizoval ako zdroj informácií a názorov.
Zálešák: To iba ukazuje, aký génius ten Kaliňák je. (Smiech.)
ale čo je ešte horšie, je to, že na túto hru naskočili aj intelektuálne elity, aj verejnoprávna RTVS. To je tak, že tu máme mať naozaj všetky názory jeden vedľa druhého: alternatívne a kdejaké ďalšie?
Otčenáš: Je to vec čistej politickej manipulácie. Keď ste spomínali Kaliňáka, tak ten veľmi dobre vie, prečo to takto povedal.
Vašečka: V Kaliňákovom prípade je to dokonca nebezpečná hra, pri ktorej šikovne využíva relativizáciu, ktorá vládne v spoločnosti: všetko je spochybniteľné, nikto nemá pravdu a práve preto majú pravdu – aspoň trochu – všetci. V tejto situácii sú výdobytky osvietenstva, ako napríklad reflexia, aj dnes použiteľné: stále sa pýtať, dokonca aj na to, čo vidím. Toto ľudia prestali robiť.
Zálešák: V spoločnosti, kde sa dosiahol stav, kde už nikto ničomu neverí, sú možné len dve cesty: uveriť čomukoľvek a byť presvedčený, že jediná vec, ktorá sa nikdy nestane švindľom, je ničiť a zabíjať. Pre nihilistu je to koncová realita: v to jediné je ešte ochotný veriť.
ale ako je možné, že na túto vlnu myslenia nabehnú intelektuáli, vysokoškolsky vzdelaní ľudia?
Vašečka: To je preto, lebo pri hodnotení niekoho, kto je vysokoškolsky vzdelaný, máme stále pocit, že to musí byť zároveň aj cnostný človek. Takáto predstava vzdelanca pochádza azda ešte zo stredoveku.
Zálešák: Počkaj, ale nie je toto tak trochu osvietenská ilúzia?
Vašečka: (Smiech.) Ilúzia to veru je. Konšpiračné myslenie však nemá nič spoločné s úrovňou vzdelania. Aj úplne nevzdelaný človek môže byť nekonšpiračný, zatiaľ čo profesor na univerzite môže konšpiráciám podľahnúť.
to je pravda, ale tí vzdelanci dodávajú konšpiráciám punc hodnovernosti.
Zálešák: O to viac to platí, ak to vysloví taká autorita ako Noam Chomsky, však?
Otčenáš: Napríklad. No vzdelanci kolaborovali s nacistami a v sovietskych časoch kolaborovali aj s komunistami. Otázka je, kto je intelektuál: či ten, kto má len nejaké školy, alebo naozaj mysliaci intelektuál. Taký Trofim Lysenko bol čistý šarlatán, hoci sa prezentoval ako hlboký vedec. Celý problém konšpiračných teórií súvisí s tým, že skutočnosť sa modeluje – prostredníctvom teroru – na základe nejakej predstavy, dokonca sa zamieňa za fikciu.
Zálešák: Tomu pomáha aj propaganda, dnes masová manipulácia, ktorá funguje tam, kde je už spoločnosť nahlodaná. Nestačí presvedčiť okrajové časti nejakých polobláznov a asociálov, ale milióny inak normálnych a zdravých ľudí. Toto sa šíri najlepšie v momentoch, keď ľudia musia absorbovať príliš veľa zmien v príliš krátkom čase. A tvrdím, že žijeme presne v takej dobe. Ruská propaganda existuje, ale nemala by šancu, keby tu už neboli vytvorené podmienky na jej šírenie.
na záver sa opýtam, v čom je dnes pre každého z vás osobne Arendtovej Pôvod totalitarizmu najviac inšpiratívny.
Zálešák: To, čo Hannah Arendt v tej knihe opísala, tu s nami ostane už vždy ako potenciálna hrozba. A možno – ako sama vraví – kríza modernej doby prijme svoj autentický výraz až po tom, ako sa totalitarizmus stane vecou minulosti. Táto kniha je zdrojom poučenia o niečom, čo nie je uzavretou kapitolou dejín.
Otčenáš: Zopakujem, že podľa mňa je totalitarizmus opísaný Arendtovou stále vecou minulosti, no je možné, že budúcnosť nám prinesie nejakú jeho inú podobu, možno práve tú spomínanú tekutú totalitu, hoci dúfam, že to tak nebude. No čo si z tejto knihy osobne odnášam najviac, nie sú úvahy o totalitarizme, ale o antisemitizme. Antisemitizmus je čosi, čo je neuzavreté a čo stále žije.
Vašečka: Pre mňa je veľkým mementom tej knihy to, na čo Hannah Arendt sama upozorňuje, totiž to, s akou obrovskou ľahkosťou zvykneme používať termíny ako národ či rasa. Dôsledky môžu byť fatálne. Podprahovo môžeme cez tieto slová vnútiť ľuďom niečo, čo si vôbec neuvedomujú, a ani si nevšimnú, že sa stali obeťami manipulácie. A antisemitizmus je tu naozaj veľmi dobrý príklad. Lebo ani počas Dreyfusovej aféry to nebolo o Židoch, ale cieľom bolo nenávisťou k Židom mobilizovať ľudí. V tomto zmysle sa doba nijako nezmenila. Musím vidieť, čo sa stane, ak začnem používať určité slová. Slová majú veľkú moc. A ak nimi už raz niekoho nejako označím, bude to mať aj veľmi nebezpečné dopady.