Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Koniec slovenskej Ameriky

.michal Novota .spoločnosť .sto rokov československa

Stojíme pod epickou maľbou od Jozefa Cincíka, holdom slovenským velikánom, svätým Cyrilovi a Metodovi, v bývalom slovenskom kostole v Lakewood v štáte Ohio. V dolnej časti vysokej maľby kľačí Jozef Tiso, okolo krku má slučku.

Koniec slovenskej Ameriky BORIS NÉMETH Epická maľba v bývalom slovenskom kostole v meste Lakewood v štáte Ohio. Vpravo dolu Jozef Tiso so slučkou na krku.

pamätám si už len to, ako sa doma oslovovali moji starí rodičia,“ prezrádza nám po anglicky usmievavá dáma so striebornou hlavou, ktorá nám prišla otvoriť zavretý chrám. Jedna z dvoch. Druhá nás na vedľajšej fare chcela po vojensky vypoklonkovať. Špinavé modré tričko s fŕkancami bielej farby, na krku červená šatka, ako hrdinka z kovbojky. Náš zámer ju pobavil, nakoniec nám priniesla starožitné brožúrky o dejinách kostola z roku 1949. Jednu v slovenčine.

Kostol patrí írskej katolíckej komunite. Slováci odišli. „Starý pijak,“ horko-ťažko precedí medzi zubami. Tak vraj nazývala stará mama manžela. „Stará baba,“ tak jej to zvykol vrátiť. „Dúfam, že je to niečo pekné,“ dodáva skúmavo. S Borisom zdvorilo prikývneme. 

Je toto všetko, čo tu zostane po slovenskej Amerike? Staré kostoly plné našich svätých aj nesvätých, kde už slovenčinu nepočuť? Odpoveď na otázku, ktorú sme si kládli od začiatku putovania, sme sa rozhodli dohľadať medzi Pittsburghom a Clevelandom, kde naši krajania vytvorili pred storočím malé Slovensko. Začali sme v Katedrále poznania. Tak sa nazýva monumentálna neogotická katedrála z roku 1926, súčasť Univerzity v Pittsburghu.

rusíni za veľkou mlákou

Na recepcii pod vysokými gotickými oblúkmi sme dostali kľúče a mapu. Hneď sme zamierili na prízemie. Nad ťažkými dverami je do kameňa vytesaný malý znak Československej republiky. Túto národnostnú izbu odovzdali do užívania v búrlivom roku 1938, stihli to ešte pred októbrom. Drevený strop, privezený z Malých Karpát, je pomaľovaný bylinkami z našich lúk. Nad katedrou naivné maľby slovanských vierozvestcov, svätého Václava, Husa, Komenského a nakoniec Kollára, Štúra, Moyzesa. V stene kovaná schránka s monogramom TGM, vtedy už zosnulého prezidenta-osloboditeľa s rukopisným odkazom tunajším študentom. Čo napísal, nevieme.

Kúsok odtiaľto, pod mestským parkom a diaľničnou estakádou, leží robotnícke predmestie. Sem nás poslal konzul Senko. Na konci údolia je gréckokatolícky Chrám sv. Jána Chryzostoma. Je nedeľa, kňaz v poloprázdnom chráme prespevuje starobylé modlitby pod ikonostasom, ktorého bohatstvo zlatých svätožiar inšpirovalo malého Andyho Warhola k používaniu byzantskej zlatej, ako nám prezradil jeho synovec Dan. Nakoniec, sme v rodinnom kostole. 

„Títo ľudia sú už príliš ďaleko, neuvedomujú si, aké zahojené a nezahojené rany nás doma stále bolia a rozdeľujú.“

Je Deň veteránov. V diaľke sa ozývajú čestné salvy a kvílenie trúbok. Prechádzame mestom Youngstown v Ohiu. Na spomienke vyslúžilcov zaznie niekoľko slovenských mien. Starší veterán volá tých, čo v poslednom roku odišli do večnosti. „Absent!“ zareve druhý veterán za každým prečítaným menom.

Parkujeme na rozľahlom parkovisku gréckokatolíckej eparchie mesta Parma. Nikde ani nohy, keď sa k nám naraz spoza parkoviska v dlhej čiernej sutane s ťažkou zlatou reťazou a širokým úsmevom blíži postava: vladyka Milan Lach, Slovák a miestny biskup.

Rozhovorí sa o predkoch, jeho starý otec sa narodil v Amerike, potom sa vrátil do Osturne. On zápasí s vymierajúcou eparchiou, ktorej je rok pánom. Má problém s mladými, kňazmi aj veriacimi. Po pedofilných škandáloch v americkej cirkvi musia jeho kňazi aj laici prechádzať školeniami o bezpečnom prostredí a s mladistvými nemôžu byť nikdy sami. „Nebudeme mať dorast a nebudeme mať budúcich kňazov,“ posťažuje si. Slováci tu vymierajú, občas sa mu niekto prihovorí po rusínsky. Keď sa pýtame na školskú budovu vedľa, len mávne rukou. Zavreli ju v roku 1975.

Biskup Lach nám ukazuje byzantský interiér chrámu a trpezlivo vysvetľuje liturgiu. Pútavo, mohli by sme ho počúvať hodiny. Potom ideme do malého bungalovu, v ktorom býva. Vojdeme dnu a cítime, že je zle. Má tam dvesto stupňov. „Nepoužívam klimatizáciu,“ vyznáva sa zo smrteľného hriechu pre každého Severoameričana. Usadí nás v zatemnenej kuchyni a ponúka banánmi. Neodoláme. Ani nestačím olúpať šupku a on už s mobilom v ruke po šarišsky dohaduje stretnutia medzi rôznymi Slovákmi usadenými v okolí. 

Odporúča nám Miriam Visnovsky, ktorá žije s manželom Marekom, gréckokatolíckym kňazom, a ich troma deťmi na fare neďaleko. Miriam, rodáčka z Michaloviec, nedávno dostala americké občianstvo. Okamžite nám tyká, už sme aj zabudli na tú našu slovenskú zvláštnosť, vykať si. „S terajším manželom sme randili v Prešove na teológii,“ smeje sa. Venuje sa písaniu ikon.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite