musela to byť komická scéna. Konštantín Čulen opisuje rituál našich mládencov, hrnúcich sa do manželstiev, takto: „Obyčajne si vzal voľno z práce na posledné dva dni v týždni a odcestoval do Passaicu. Postavil sa pred bránu továrne a pozoroval vchádzajúce a vychádzajúce dievčence. Keď sa mu niektorá zapáčila, zavolal si ju a opýtal sa, či by ho nechcela. Keď nie, čakal druhú, ak áno, v nedeľu bol sobáš a odvádzal si domov do Pensylvánie ženu. V nedeľu bývalo v Passaicu 10 až 20 svadieb.“
Passaic je rozlezený po menších pahorkoch, v ostrom slnku vidíme žiariť niekoľko roztrúsených kostolných veží. Zrejme tu sa robili slovenské sobáše na bežiacom páse tak ako navíjanie látok v starej textilke. Po nej tu niet ani stopy. V štýle art deco vyzdobená veža radnice s chytľavou zvonkohrou hrá melódiu, ktorá asi zvonila v ušiach aj predtým. V jednej z bočných ulíc zájdeme k dvojposchodovej budove. Na jej priečelí je nápis „Slovak Catholic Sokol“.
vytrvalá liga
Na prízemí za veľkými výkladnými oknami sa za stolom hrbí starček. Mladý Hispánec na chodbe nás zas nasmeruje do kancelárií, kde na stenách visia kalendáre, fotky, obrazy a množstvo gýčov so slovenskou tematikou. Sme v poslednej bašte slávnej Slovenskej ligy v Amerike.
„Keď po roku 1880 prišli masové vlny vysťahovalcov od nás, vznikli prvé čisto slovenské spolky.“
John Holý, bodrý starček z výkladu, je bývalý generálny sekretár ligy. „Vitajte,“ ozve sa srdečne a neslovensky, skôr americky. Hlas je pevný, no zároveň starecky jemný. Hovorí krásnou starosvetskou slovenčinou, ktorá naznačuje, že z domu ušiel už dávno, v roku 1948. Len občas sa mu do nej pripletie prízvukované „yeah“.
Celá kancelária je obložená dokumentmi. Tuším, že majú veľkú historickú hodnotu. John mi ponúka stoličku. Pokrýva ju cyklostylová kópia protestného memoranda proti okupácii ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy, ktoré liga poslala do OSN v 70. rokoch. John sa pohybuje pomaly ako korytnačka. Nemožno mu to vyčítať, nedávno oslávil 96 rokov a stále chodieva do práce.
Spoza knižnice vykúka jeho sympatická manželka Nina. Zlaté vlasy, srdečný úsmev a zase tá ľubozvučná slovenčina. Pani Holá je pri sile, vidieť, že tu teraz velí ona. Aspoň si to myslíme, kým sa vo dverách neobjaví Daniel Tanzone, súčasný prezident ligy a hlavný editor Slovenského katolíckeho Sokola. Je menšej, zavalitej postavy, v kaki nohaviciach a tmavom saku s ligotavým krížom na klope. Na nohách má tmavé kožené sandále a čierne ponožky, podobne ako John. Dlhú chvíľu z nich neviem spustiť oči.
Daniel je rodák z Yonkers – po matke Slovák, po otcovi Talian. Jeho gestikulácia, ktorá ho zaraz robí väčším a širším, rýchlo prezrádza korene. Cez dvere nahliadne sekretárka. Tá je tu najkratšie. „Prišla som do New Yorku priamo z Bratislavy, pracovala som v Petrimexe. Zaúčala som Babiša, potom som odišla a on to vytuneloval,“ povie a ide nám zháňať obed. „Dobre poznám riaditeľa Dusla v Šali, on bol z toho Babiša tiež na nervy,“ dodá John.
Manželia Holí sa spoznali až v Amerike, v slovenskom kostole. Ona pracovala v divadle ako ochotníčka, on bol novinár. „Vtedy ešte nebola televízia, takže národný život sa udržiaval cez tance a divadlá skoro každý týždeň,“ hovorí John. Novinárčinu robil už v Československu počas tretej republiky (1945 – 1948), dostal sa však do sporu s komunistami a tí ho zavreli.
„Pýtam sa, na čo sú najviac hrdí. Vraj na to, keď prezident Havel v roku 1990 rečnil na spoločnej schôdzi Kongresu.“
Pán Holý radšej preplával rozvodnenú Moravu do Rakúska. Zaplatiť pašerákov ho vraj stálo poriadny balík peňazí. Cez Viedeň sa dostal do Nemecka, neskôr do USA, pracoval pre noviny Slovák v Amerike (vychádzajú dodnes), pre Sokol a neskôr, v 70. rokoch, začal tajomníčiť v lige. „V Bielom dome som bol päťkrát,“ hrdo sa pochváli.
Nina sa narodila v Amerike, nemala ani tri roky, keď sa s rodičmi vrátila na Slovensko. Otec sa jej zadusil plynom, keď si varil kávu, mama zostala s troma deťmi. Aspoň jedno chceli prepašovať ku krstnej mame v USA. Poslali ju. Do Ameriky sa vrátila cez Paríž. Mala štrnásť a písal sa rok 1948.
„Skoro som sa tam stratila. Bol Veľkonočný pondelok, pýtala som sa taxikára, kde môžem nájsť môj hotel. Ukázala som mu kľúč od hotela, nasadil ma na autobus a ten ma priviezol až pred hotel. Stratila som sa aj na lodi. Bola som hladná, hľadala som reštauráciu, no nevedela som si vypýtať jedlo. Tak som ukázala na jedlo, ktoré mal nejaký pán pred sebou. Myslela som si, že sú to slíže s lekvárom, ale boli to špagety. Keď som sem prišla, všetci tu na mňa kričali, svoju krstnú mamu som od krstín nevidela,“ spomína na tvrdý návrat na rodný kontinent.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.