vo väčšine Francúzov dodnes trochu horí revolúcia, v Američanoch vojna za nezávislosť, v Rusoch druhá svetová vojna. Ako je to s nami? Čo tvorí našu národnú hrdosť? Bez snahy o nejaký hlbší rozbor môžeme konštatovať, že ju spoluvytvárajú „bájne“ geografické prvky (Tatry, Dunaj) a spolu s nimi aj „bájne“ prvky historické (štúrovci, Štefánik, SNP). Práve Povstanie by mohlo byť tou udalosťou, tým bojom, akými sú pre iné národy ich veľké vojny a revolúcie. Ale je to tak? Má SNP tento potenciál? Alebo je to skôr tak, že celý „odkaz SNP“ je vlastne len jedna z mnohých fráz, ktoré používame, ale nič pri nich necítime? Vnímame teda Povstanie ako niečo, čo sa nás dodnes týka, alebo je to len jedna z kapitol v učebniciach dejepisu?
„Ak je SNP napriek všelijakým oslavám v skutočnosti niekde na periférii záujmu verejnosti, potom môže len ťažko slúžiť ako zdroj naozajstnej hrdosti.“
Dôvodov nášho nie celkom jasného postoja k týmto otázkam môže byť viac, ale jedným z nich je celkom určite naše slabé historické povedomie. Pretože, ruku na srdce, kto z nás vie o Povstaní oveľa viac, než napríklad o Jánošíkovi? Lenže ak sú naše znalosti o bojoch v roku 1944 len na úrovni povestí (hôrni chlapci I, hôrni chlapci II), potom nemožno očakávať, že z nich dokážeme čerpať tú inšpiráciu, akú dokážu poskytnúť príklady naozajstných ľudí a ich činov, ktoré poznáme, chápeme a v nejakom zmysle sa s nimi stotožňujeme. Nám takéto poznanie v súvislosti s Povstaním veľmi často chýba. Prečo je to tak?Odpoveď nestačí hľadať pred sedemdesiatimi rokmi. Veľká časť odpovede je totiž ukrytá práve v tom, čo sa dialo počas tých sedemdesiatich rokov. Máloktorá historická udalosť bola v druhej polovici 20.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.