Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ten pravý Wilsonov

.michal Novota .spoločnosť .sto rokov československa

Večer opúšťame záliv Chesapeake, smerujeme do vnútrozemia. Je dusno a leje ako z krhly. Na tmavom asfalte pribúda voda, rýchlo sa ísť ani nedá. Hudbu v autorádiu preruší tiahly výstražný signál.

Ten pravý Wilsonov BORIS NÉMETH Traja návštevníci motela v Stauntone sledujú svadbu britského princa Harryho.

robotický hlas sucho ohlasuje varovanie miestnej civilnej ochrany pred záplavami všade naokolo. Polia a lúky okolo diaľnice, ktoré občas vykuknú z čarovne hustých lesov, sú zatopené. Prší už niekoľko dní, tlak nestúpa a predpoveď je stále depresívna. Akoby oblohu nad Virgíniou obsadil nejaký tmavý dažďový drak, ktorý sa stále krúti za svojím chvostom. 

Cez mláky idem opatrne, aj tak ma zavše predbehne obrovský kamión, pod ktorého príves by sa vošlo celé naše auto aj s rezervou. Už potme začíname stúpať do zákrut. Kopce Blue Ridge, časť Apalačských vrchov. Tu, na indiánskej hranici, sa kedysi končila západná civilizácia. V noci parkujeme v moteli pri mestečku Staunton. 

volá Londýn

Ráno neprší, no kvapky visia na krajíčku. Na ohriaty bagel si natieram arašidové maslo. Pri motelových raňajkách sa hlavy všetkých hostí otáčajú smerom k obrazovke televízora, kde beží nejaký ranný program so správami a počasím. Stolík troch Afroameričanov v čiernych teplákoch známej pásikavej značky bez štipky emócie sleduje zábery z Westminsterského opátstva v Londýne. Na televíznej obrazovke vrcholí svadba princa Harryho a jeho manželky Meghan.

Americký komentátor je ako na drogách. Keď koč s novomanželmi prechádza okolo vyslanej reportérky v plných uliciach, jačí od vzrušenia. To už zrak dvihne aj tučnejší černoch, ktorého doteraz zaujímalo len to, či hádžeš odpadky do správneho koša. 

Vráťme sa na pár chvíľ domov, na Slovensko. Prvá svetová vojna sa končí. Utíchli zbrane na jej frontoch, no vypukla vojna o naše hlavné mesto, vtedy multikultúrnu metropolu, na ktorú si po správnosti nemohli robiť nároky ani Nemci, ani Maďari, ale ani menšinoví Slováci. Nová Česko-Slovenská republika chcela prístup k Dunaju. 

„Wilson sa so svojimi spolustraníkmi v Demokratickej strane vôbec nemaznal, razil si svoju progresívnu líniu.“

Mestská rada v Prešporku s prevahou Nemcov malá iné plány – urobiť z krásavice na Dunaji slobodné mesto, podobne ako Gdansk. Neexistujú presné zdroje, ale s tým nápadom – pomenovať želané hlavné mesto Slovenska po americkom prezidentovi Wilsonovi – prišli zrejme naši krajania v USA. Isto z vďaky za pomoc pri oslobodení. Marketingovo sa toho chytila nemecká menšina v meste, ktorá si tým sľubovala, že Wilsonovo mesto zostane slobodné a nepripadne republike. Dilemu vyriešil Vavro Šrobár, ktorý presadil premenovanie na Bratislavu a prevažne českí legionári potom mesto začiatkom roka 1919 aj vojensky zabrali. 

doktor prezident

Takto sa do našich máp mohol dostať 28. prezident Spojených štátov Woodrow Wilson. V geografii sa nepresadil, no v našich dejinách áno. Ak by si nejaké mesto zaslúžilo pomenovanie Wilsonov, tak práve to, do ktorého vchádzame. Staunton, rozlezený v malých údoliach medzi pahorkami vo Virgínii, je rodným mestom jediného prezidenta v dejinách USA s doktorátom za menom.

V nedeľné ráno je mestečko ospalé. Vychádzame na jeden z kopcov v tichom bloku menších, asi storočných domov. V zástavbe stojí dvojposchodový dom obložený červenou tehlou, na streche štyri veľké komíny. Nič výnimočné, len hviezdy a pruhy na veľkom bielom stožiari naznačujú, že v tomto dome sa odohrávali malé dejiny. Parkujeme pri Prezidentskej knižnici Woodrowa Wilsona a cez malý parčík s výhľadom na kostolné veže stúpame k jeho rodnému domu. Ani netušíme, že u nás doma, v areáli Ministerstva zahraničných vecí v Bratislave, práve v tejto chvíli slávnostne odhaľujú Wilsonovu bustu.  

Thomas, to je pôvodné prezidentovo meno, sa tu narodil po Vianociach v roku 1858. Jeho otec bol presbyteriánsky pastor írskeho pôvodu. Netajil sa svojimi sympatiami k juhu. Dom patril k farnosti, domácnosť udržiavali otroci. Thomas sa pred spaním modlil za úspech konfederačných jednotiek na bojiskách, ktoré boli všade naokolo. Každý centimeter zeme v tomto štáte je nasiaknutý krvou vlastencov – z Juhu aj Severu. Jeho prvou spomienkou je zvolenie Abrahama Lincolna za prezidenta Únie, ďalšou, keď stál vedľa slávneho generála Roberta Leeho. Elita konfederácie mala v tomto dome na ružiach ustlané a malý Thomas k nej patril. 

tommy v sukni

V múzeu najprv pozeráme celkom nezáživný film o jeho živote, formovaní Juhom, dlhých štúdiách, predčasne zosnulej manželke Ellen a novej prvej dáme Edith, ktorú si vzal v Bielom dome. On sám to mal nemal ľahké, prvá mŕtvica ho zastihla už v 39. roku života. Vyrástol v  južanských štátoch Georgia a Južná Karolína, ktorých devastáciu a zranenú česť mal po prehratej občianskej vojne Severu proti Juhu stále pred očami. Z južanskej zatrpknutosti si nič neodniesol. No aj tak ho demokrati, ktorí boli vtedy na Juhu silní, mali za svojho, a to sa v politike počítalo.

Stal sa znamenitým akademikom na poli politických vied, na začiatku dvadsiateho storočia dokonca predsedal Princetonskej univerzite. Odtiaľ sa v rokoch 1911 – 1913 presťahoval do úradu guvernéra štátu New Jersey a v roku 1912 prekvapujúco vyhral prezidentské voľby. Tvrdohlavý Theodore Roosevelt sa rozhodol odtrhnúť od vlastných republikánov prezidenta Howarda Tafta a skúsiť šťastie ako progresívnejší republikán. Kde sa bili dvaja republikáni, zvíťazil tretí demokrat Wilson. 

Vitríny múzea sú skúpe na artefakty. V jednej z prvých vidno biele šaty, na prvý pohľad dievčenské. Také nosil malý Tommy, ako ho doma prezývali. Nie celkom po vôli pána prezidenta, ktorý začal v dospelosti používať stredné meno Woodrow. Neskôr, krátko po zvolení, navštívil svoj rodný dom a staručkú tetu, ktorá tu bývala. Oslavoval 56. narodeniny a domáci mu prichystali triumfálne privítanie. Nakoniec, južana v Bielom dome si dlho nikto nevedel predstaviť.

„Kto zná, či sa túžby naše o československom štáte nerozbijú.“

Teta nepočula, tak si k uchu prikladala pomôcku – malú trumpetku. Keď zbadala Wilsona, spýtala sa ho, ako sa má. „Teta Janie, zvolili ma za prezidenta,“ zakričal do trumpetky pred pobaveným publikom. „No dobre, dobre. Ale za prezidenta čoho?“ krútila neveriacky hlavou stará dáma. Pravda, Amerika už vtedy bola krajinou s najvyššou koncentráciou rôznorodých prezidentov na štvorcový meter.      

V múzeu pod hrubým sklom opatrujú aj Wilsonovu koženú aktovku. V nej si v januári 1918 niesol svoj výročný prejav do Kongresu Spojených štátov, kde predstavil svojich 14 bodov. Nosil ju aj na Parížskej mierovej konferencii, kde sa rozhodovalo o budúcnosti strednej Európy aj Slovenska. Veľa našich krajanov pritom doma nestretol, na sklonku devätnásteho storočia ich podľa imigračných záznamov vo Virgínii žilo len 13 (podľa sčítania z roku 1990 sa tu k našim koreňom hlásilo už 31 604 obyvateľov).

america first

Wilson sa so svojimi spolustraníkmi v Demokratickej strane vôbec nemaznal, razil si svoju progresívnu líniu, ktorá predznamenala „budovateľskú“ éru Franklina Roosevelta. Aj v imigračnej politike. Biela, protestantská Amerika bola vystrašená z neslabnúceho prílevu katolíkov a židov z Európy. Wilson sa postavil proti obmedzovaniu prisťahovalectva, ktoré chcel zákonom priškripnúť jeho predchodca Taft. „Takýto zákon predstavuje radikálny rozchod s tradíciou a dlhoročne uplatňovanou politikou tejto krajiny. Chce úplne zavrieť brány pre azyl. Vylučuje tých, ktorým boli odopreté príležitosti základného vzdelania. Má tento zákon vedomý a všeobecný súhlas a túžbu americkej verejnosti? Pochybujem o tom,“ napísal k vetu imigračného zákona v roku 1915. Je zrejmé, že písal aj o mnohých Slovákoch, ktorí sa vypravili za oceán. 

Múzeum Woodrowa Wilsona v jeho rodnom meste Staunton.BORIS NÉMETHMúzeum Woodrowa Wilsona v jeho rodnom meste Staunton.

V roku 1916 sa Wilson uchádzal o znovuzvolenie. Nové manželstvo mu dodalo síl a pridalo na ambícii. Mandát obhájil aj prísľubom, že Spojené štáty uchráni od vojny. „Pochádzam z Juhu a viem, čo je vojna, videl som jej hrôzu a ruiny. Pre mňa ako prezidenta je ľahké vyhlásiť vojnu. Ja bojovať nemusím. Bude to syn nejakého chudobného farmára alebo chudobnej vdovy, kto bude musieť bojovať a umierať,“ povedal prezident, ktorý sa o tri roky neskôr stal motorom amerického intervencionizmu na medzinárodnej scéne. 

Kampaňové odznaky, ktoré sú tu vystavené, akoby hovorili iný príbeh. „America First,“ Amerika na prvom mieste. Tu je pôvod úspešného sloganu, ktorý oživil aktuálny držiteľ najčestnejšieho kresla v Bielom dome, Donald Trump. Keď nemecké ponorky v Atlantiku spôsobovali čoraz viac skazy, Wilson zmenil názor. V apríli 1917 vyhlásil vojnu Nemecku, v decembri aj Rakúsko-Uhorsku. Naši krajania, od roku 1914 jednotne volajúci po oslobodení Slovenska z Uhorského kráľovstva (i keď bez jasného formulovania budúcej štátoprávnej koncepcie), pocítili, že vietor veje ich smerom. To váhanie v prípade habsburskej monarchie bolo však varovným prstom. Postaví sa Wilson za nezávislé Česko-Slovensko alebo bude Dohode milší separátny mier s ríšou, ktorá pre nich bola zárukou stability v regióne? 

víťazná czecoslavokia

Walter Lipmann, ktorý bol hlavným autorom Wilsonových štrnástich bodov, do prejavu prepašoval príliš vágnu formulku. „Národom Rakúsko-Uhorska, ktorého miesto medzi štátmi si želáme mať zachované a zaistené, má byť poskytnutá čo najvoľnejšia možnosť autonómneho rozvoja,“ píše sa v desiatom bode Wilsonovej deklarácie. Chcel mier so cťou. Bol január 1918 a naša emigrácia nebola nadšená. Preto iný profesor zo stredu Európy, vtedy ešte netušiaci o tom, že sám bude prezidentom – Tomáš Masaryk, volal na poplach. Spojil zástupcov utláčaných národov Rakúsko-Uhorska vo Filadelfii a so slovenskými spolkami podpísal Pittsburskú dohodu.

Prihlásil sa k štrnástim bodom a predstieral, že iná možnosť, ako slobodné Česko-Slovensko, neexistuje. „Kto zná, či sa túžby naše o československom štáte nerozbijú – a či snáď nepríde skôr k sfederalizovaniu Rakúsko-Uhorska, keďže tento druhý spôsob by bol skôr v zmysle toho, čo hovorí prezident Wilson,“ obával sa vtedy šéf Slovenskej ligy Albert Mamatey.  Protistrana sa toho chytila ako topiaci slamky. Rakúsko-uhorský minister zahraničia požiadal o prímerie v duchu výzvy prezidenta Wilsona. 

„Mierime domov k inému prezidentovi, notorickému otrokárovi, ktorý svojej otrokyni a opatrovateľke urobil kŕdeľ detí.“

Nebolo mu to nič platné. Spojené štáty uznali Československú národnú radu už v septembri 1918. Separátny mier sa rozplynul a stará monarchia, federalizovaná len čiastočne a príliš neskoro, padla po boku neústupného nemeckého spojenca. V poslednej miestnosti múzea visí na stene dobový propagandistický plagát s podnadpisom „pád barbarov“. Mohutná postava v špicatej helme reprezentujúca Nemecko požiera Európu. Na mape sa objavujú nové hranice a štáty s kurióznymi názvami, ktoré museli súčasníkom lámať jazyk a rozum – „Czecoslavokia“ a „Jugoservia.“ Nech už bol autorom týchto šialených názvov ktokoľvek, myslím, že náš zahraničný odboj mu to po októbri 1918 veľmi rád odpustil. 

Posledná časť expozície je zastretá tajomstvom. Wilson vybojoval európsky mier, postavený na šmykľavej ploche z Versailles. Vznikla aj Spoločnosť národov, idealistický projekt večného mieru, po ktorom volal. Republikánsky Kongres mu ho síce zablokoval, no bol to triumf, aký by chorľavému chlapcovi z Juhu nikto nepredpovedal. V októbri 1919 ho ranila silná mŕtvica a manželka ho zabarikádovala v Bielom dome. Zlé jazyky tvrdia, že s Wilsonom to bolo také zlé, že sa ona „de facto“ stala prvou prezidentkou Spojených štátov.

Trápenie sa skončilo v roku 1921, Wilson sa ešte zmobilizoval na niekoľko článkov aj prejav v rádiu, ale v roku 1924 ho dorazila ďalšia mŕtvica. Pochovali ho vo Washingtone D.C. Tu, v Stauntone, po ňom zostalo jeho prezidentské auto. Garáž však zíva prázdnotou, auto je na výstave v Richmonde. Len niekoľko olejových škvŕn na podlahe a trúbenie klaksóna z reproduktorov naznačuje, že tu má svoj domov. 

hriešny génius

„Howdy, howdy!“ počujeme silný južanský prízvuk v jemnom, žensky znejúcom hlase. Ujíma sa na nás mladý muž v krikľavo oranžovej košeli s kravatou a sivými nohavicami vytiahnutými až po prsia. Pred každými dverami v dome si zaboxuje do vzduchu, aby si dodal sebavedomia. V rodnom dome prezidenta chodíme po škrípajúcej a zošliapanej drevenej dlážke. Fascinujúce je domáce ohnisko, ktoré bolo horúcim srdcom domu. Viac tu po Wilsonovi nezostalo. 

Už neprší, mraky sa dvihli. Cez horský priesmyk sa blížime k Charlottesville – mestu, ktoré nedávno sužovali protesty proti odstráneniu sôch generálov Južnej konfederácie, detských hrdinov malého Wilsona. Mierime domov k inému prezidentovi, notorickému otrokárovi, ktorý svojej otrokyni a opatrovateľke urobil kŕdeľ detí. Thomas Jefferson, otec Deklarácie nezávislosti, tretí prezident Spojených štátov a jeho Monticello.

„Tejto multikultúrnej Amerike by sa otec univerzity zrejme čudoval.“

V starej taliančine to znamená malý kopec, jedna z mála amerických stavieb v Zozname UNESCO. Rajský kopec, chcelo by sa dodať. Ťažko by ste hľadali miesto s krajšou polohou. Výhľad do ďaleka, husté lesy, dômyselný dom na kopci s dokonalým prírodným osvetlením cez svetlíky v strope a podmanivou útulnosťou. A áno, rozsiahlym zázemím pre celú armádu otrokov s plantážou a vinicou.

Jefferson bol stelesnením nového Američana – farmár, aktivista, vedec, vynálezca (ten, kto uvidí v dome jeho hodiny alebo výťah na víno, pochopí), filozof, renesančný človek. Ale zároveň otrokár a mizerný hospodár. Po jeho smrti – umrel tu 4. júla 1826, presne päťdesiat rokov po vyhlásení Deklarácie nezávislosti  – zostali len dlhy. Žeby daň za hriech otroctva? Jeho dom je večným pomníkom vynaliezavých géniov.

život, sloboda a štastie

Jeffersonov obelisk sme videli len cez kovaný plot, naskakujúc rýchlo do turistického autobusu. Vonku sa zase rozpršalo. „Tu bol pochovaný Thomas Jefferson, autor Deklarácie americkej nezávislosti, štatútu Virgínie o náboženskej slobode a otec Virgínskej univerzity.“ Tak to chcel, vo všetkej pokore, on sám. História mu toho darovala oveľa viac. 

Mimochodom, univerzita. Prebíjame sa k nej cez mesto poznačené búrkami. Z tichých štvrtí sa dostaneme ku komplexu, ktorý navrhol po vzore rímskeho Panteónu. Všade okolo palladiánska architektúra. Okolo nás vo vetre vlajú čierne róby absolventov s veľkými štvorcovými klobúkmi. Dnes mali absolventskú slávnosť, po ktorej tu zostal les stoličiek. Museli ich byť tisíce, ledva dovidieť na vzdialené pódium. Všetci sa fotia pred rotundou, ktorú navrhol sám Jefferson.

Aziati, černosi, všetci s početnými rodinami, len jeden, zrejme Európan, je sám a tak prosí o fotku kolegu Borisa. Námestie lemujú staručké internáty a klubovne študentských spolkov. Ozýva sa smiech a výkriky. Tejto multikultúrnej Amerike by sa otec univerzity zrejme čudoval. Potom by azda poslal otroka do pivnice po víno. „Právo na život, slobodu a hľadanie osobného šťastia,“ tak to napísal v Deklarácií, a tak to tu aj vyzerá. Hoci to bolo vykúpené aj krvavou občianskou vojnou.   

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite