do redakcie nám napísala zdravotná sestra rozhorčenú správu. „Táto patová situácia nie je nijakou novinkou. V NOÚ som pracovala ako zdravotná sestra takmer desať rokov a po nástupe tohto pána na post riaditeľa nemocnice sa rozpútalo peklo.“ Z ústavu, ktorý má liečiť najťažšie onkologické ochorenia na Slovensku, prenikajú informácie o neúnosnej atmosfére. Za posledný rok odchádzajú zamestnanci a hovorí sa o meškajúcich operáciách či chemoterapiách. Dnes táto zdravotná sestra po odchode z NOÚ pracuje v zahraničí, a aj preto mala viac odvahy a rozhodla sa prehovoriť otvorene pod svojím menom. Bývalé kolegyne ju však vystrašili a pripomenuli jej slovenskú mentalitu, na ktorú už medzičasom aj zabudla: „Ak sa ešte niekedy chceš vrátiť na Slovensko, radšej buď ticho.“ Pýtala sa ich, či by sa aj ony nechceli pripojiť k nej a prehovoriť o svojich skúsenostiach. Nie, dokonca ani tie na dôchodku. Každý má vraj deti či príbuzných a rakovina si nevyberá.
najzávažnejšia onkológia
Zdravotná sestra chce radšej zachovať svoju anonymitu. Volajme ju preto iným menom. Zuzana nastúpila ako mladá nádejná sestra do práce hneď po strednej zdravotnej škole s maturitou. Po pár rokoch na oddelení intenzívnej starostlivosti na Slovensku si chcela vyskúšať aj prácu v zahraničí, kde ošetrovala pacientov v bdelej kóme. „Vrátila som sa po tom, čo sme vstúpili do Európskej únie – hovorila som si, super, bude nejaká zmena, idem na to.“ Podarilo sa jej dostať na Národný onkologický ústav, čo v období po roku 2000 nebolo jednoduché. Na miesto zdravotnej sestry podľa nej neboli inzeráty na Profesii, ako je to dnes. Vtedy tam bol slušný plat, okolo 33-tisíc slovenských korún a dobré podmienky. „Každý v Bratislave vedel, že sa tam dá dostať iba cez známosti,“ spomína si Zuzana.
V tom čase bol podľa nej NOÚ špičkový ústav s naozaj dobrými podmienkami pre lekárov aj zdravotné sestry. Zuzana pracovala na oddelení, ktoré podávalo tie najagresívnejšie typy chemoterapie. „To znamená, že pacient má nulovú imunitu, stále ho sledujeme na prístrojoch, je zamaskovaný až po oči. Mali sme preto aj najvyššie ohodnotenie a hovorili o nás, že držíme onkológiu – pretože sa u nás točila liečba za najviac peňazí. Mali sme aj skrátený pracovný čas. Klasické sestry majú za mesiac pätnásť až šestnásť služieb, my sme mali dvanásť.“ Nadštandardné podmienky znamenali aj to, že ich počas služby bolo dosť na starostlivosť o pacienta. Tri sestry a dvaja sanitári na „ranke“, teda v službe od siedmej do tretej, aj na „obedke“, od tretej do siedmej.
„Vravela som si: kvôli tomu som sa vrátila zo zahraničia? Môžem ísť naspäť, tam som mala všetko.“
Hodilo by sa však skôr označiť tieto podmienky nie za nadštandardné, ale absolútne adekvátne. Pretože Zuzanina práca na oddelení s najťažšími onkologickými prípadmi bola skutočne náročná. „Tí najťažší pacienti sú nonstop napojení na päťmetrové hadice, cez ktoré im ide liečba. Majú teploty, triašky a často aj herpes po celom tele, čo im spôsobuje obrovské bolesti. V takých prípadoch musíte podávať aj morfium, ktorého dávky treba pozorne sledovať. Nehovoriac o prípadoch, keď podávame experimentálnu liečbu. Vtedy nevieme, čo sa bude diať, a pacienta musíme nonstop sledovať. Tri sestry boli jednoducho minimum,“ vysvetľuje Zuzana.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.