Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Viliam Záhora, muž väznený za komunizmu pre svoje presvedčenie

.roland Valko .post Bellum .spoločnosť

Viliam Záhora sa narodil 25. januára 1930 v Bzinách pri Dolnom Kubíne. Pochádzal z nábožnej katolíckej rodiny. Otec Štefan pracoval na železnici, väčšinou na širokorozchodnej trati na východnom Slovensku. Matka Mária bola v domácnosti.

Viliam Záhora, muž väznený za komunizmu pre svoje presvedčenie Post Bellum V septembri 2017 dostal Viliam Záhora pamätnú medailu Ministra obrany SR II. stupňa v rámci pietnej spomienky v Žiline pri príležitosti 67. výročia vzniku PTP.

mama bola z Malatinej z jedenástich detí. Keď mala 12 rokov, starý otec povedal: ,Už ti narástli krídelká, pôjdeš do služby!‘ Bola v službe na Liptove. Stará mama ju tam zašikovala. Najradšej slúžila u Židov, lebo boli inteligenti a tam sa aj dosť naučila. Aj boli láskavejší a ľudskejší.“ Neskorší agresívny antisemitizmus bol podľa pamätníka dôsledkom najmä dobovej propagandy. Podľa Viliama ľudia, aspoň v ich obci, mali Židov radi, lebo to boli poctiví a čestní ľudia. Stereotypy s nimi spojené, ako je napríklad honba za majetkom a lakomosť, skôr sedeli na niektorých slovenských gazdov, ktorým išlo hlavne o majetky a pozemky.

cez druhú svetovú vojnu

Viliamovo detstvo bolo pekné, ale pomerne tvrdé. Ľudovú školu navštevoval v rodisku a cez leto pracoval na poli: „To boli naše prázdniny.“ Aj ich dedinu postihla druhá svetová vojna a prešiel cez ňu vojnový front „Keď ustupovali Nemci, vyhodili kostol do vzduchu a zatarasili cestu, aby Rusi nemohli prejsť.“ S postupujúcou Červenou armádou má zas spojené mimoriadne drsné a bezohľadné správanie: „Brali dobytok, rozstrieľali nám celý plot a raz v noci prišli ku nám a ,Davaj vodku!‘ Neskôr sa začali otcovi vyhrážať smrťou, my deti sme nato začali plakať, dobre, že nás tam všetkých nepostrieľali.“ Na vojnu najviac doplácalo práve civilné obyvateľstvo, pre ktoré bolo obrovskou úľavou, keď sa konečne skončila.

katolícka akcia, Barbarská noc a Priehrada mládeže

Viliam po vojne študoval na gymnáziu v Dolnom Kubíne. Už počas maturitného ročníka pocítil praktiky nastupujúceho komunistického režimu. Vyhrážali sa mu, že bude musieť absolvovať opravnú skúšku, nie pre nedostatok vedomostí, ale preto, že odmietal vstúpiť do Československého zväzu mládeže. Takto bol pre komunistov od začiatku nepriateľská osoba.

„Komunizmus, nacizmus a fašizmus, to sú tri choroby, to treba ničiť!“

Pamätá si aj na začiatky prenasledovania katolíckej cirkvi a na katolícku akciu na dolnej Orave: „My sme ako študenti chodili strážiť pána monsignora Viktora Trstenského, kňaza v Dolnom Kubíne. Niekoľko desiatok ľudí ho strážilo každú noc. Potom ho vylákali do Vyšného Kubína, ale ľudia sa to dozvedeli, tak tam prišlo ešte viac ľudí a bránili ho!“  Trstenského museli pod tlakom veriacich, ktorí si svojho kňaza bránili, prepustiť, ale stále bol pod dohľadom komunistických orgánov. Tie narúšali aj masovejšie akcie katolíkov, ako púte a procesie. Viliam ovplyvnený verbistom pátrom Vojtechom Bošanským, ktorý bol neskôr odsúdený komunistickým režimom, odišiel do Nitry a chcel sa stať rehoľníkom. Ako novic Spoločnosti Božieho slova v kláštore na Zobore zažil aj tzv. Barbarskú noc z 13. na 14. apríla 1950: „Bolo nás 32 novicov a prišli eštebáci, mali také dlhé kabáty a pištole nám v noci priložili k čelu. Celé to trvalo päť či desať minút. Celý Zobor obsadilo vojsko. Eštebáci sa potom niekam vytratili a dvaja žandári nás pri autobuse strážili. A hovorili nám: ,Vy ste ešte mladí, vás čaká budúcnosť!‘ Nuž, taká budúcnosť nás čakala, že ešte rok po Stalinovej smrti som fáral 800 metrov pod zemou. O polnoci nás zobrali a viezli nás, sme mysleli, že ideme na Sibír. Kto mal papier a lístky, vyhadzoval ich von, že ideme na Sibír.“

archív Viliama Záhoru

Nakoniec našťastie nesmerovali na Sibír, ale Viliama odviedli do Kostolnej pri Trenčíne a potom pol roka pracoval na stavbe Priehrady mládeže pri Púchove. Robota tu bola pomerne náročná, ale režim nebol až taký prísny. Nemohli však dostávať žiadne listy a ani rodičia netušili, kde ich deti sú. Viliamovi sa dokonca podarilo ujsť domov. Jezuitskí novici mu poradili, že o polnoci sa dá ujsť cez Váh: „Dostal som sa na vlakovú stanicu a došiel som domov. Všetci ma obklopili, kde som a čo som o sebe nedal vedieť. Ako som im mohol dať vedieť, keď sa nedalo. Aj kamaráti ma obklopili, ako tam je a čo tam je. Tak som im povedal, že žandári tam boli a vyfasovali sme krompáč a lopatu, a to bolo všetko.“

odvod do PTP

Po pol roku ich bez ďalších vyjadrení pustili domov. Viliam si myslel, že už natrvalo. Odišiel do Košíc, lebo sa plánoval prihlásiť na tunajšiu lekársku fakultu. Prenocoval u kamaráta, ktorý študoval za lesníka a pochádzal z katolíckej rodiny. Atmosféru strachu tej doby asi najlepšie ilustruje, že mal na izbe nad posteľou vyvesený obraz Stalina. „Ja hovorím: ‚Jozef, ale vieš, kto to je Stalin, keď ho tu máš nad hlavou?‘ Povedal: ‚No vieš, ale tu majú niektorí vysokoškoláci takú právomoc, že môžu aj profesorov poslať do basy. Preto tu mám Stalina!‘ Tak som bol potom z toho dosť nešťastný, že z takej nábožnej rodiny pochádza a má Stalina nad hlavou! Ale to len zo strachu, aby ho nevyhodili.“

Viliam sa, samozrejme, k štúdiu medicíny nedostal: „Ja som sa vrátil domov a už ma čakal list, že mám narukovať a ísť do Žiliny na vojenský odvod. Tak som sa rýchlo obliekol a utekal som do Žiliny. Tam už čakali vojaci aj so samopalmi. Potom nás v noci zobrali a odviezli do Čiech.“

„Celý život pre neho veľmi veľa znamená viera.“

Čakali ho trestné Pomocné technické prápory (PTP). Prísahu a výcvik absolvoval v Libave. Z Libavy opäť vlakom a opäť v noci do Plzne, kde strávil pol roka. Rozširovala sa tu vojenská nemocnica, Viliam robil pomocné robotnícke a stavebné práce. Na Plzeň si pamätá ako na silne protikomunisticky a protisovietsky naladené mesto: „Tam po Plzni som si všimol nápisy, že: ,Pryč s Rusy, nás oslobodili Američané!‘ Aj po kasárňach boli také odkazy. Na Slovensku to bolo vtedy nepredstaviteľné!“ Z Plzne boli opäť v noci prevezení do Přerova, kde stavali vojenské letisko. Boli tu aj väzni-kriminálnici, ale „pétepáci“ vykonávali tie najhoršie a najťažšie práce.

Napokon sa Viliam dostal do bane Hlubiná v Orlovej, kde boli podmienky a práca jednoznačne najťažšie: „To nechcem ani hovoriť, na to sa ťažko spomína.“ Bolo tu vyše tisíc „pétepákov“ a strážení boli viac než sto príslušníkmi ľudových milícii vyzbrojených samopalmi a okolo areálu boli 4 guľometné hniezda. Z množstva absurdít si dodnes pamätá na veľký nápis „Pracovný tábor Sokolovo". Čo robil v Orlovej, to dodnes netuší. Veliteľ tábora bol Východniar - kapitán Gergeľ, ktorý im neustále hovoril: „Budete tu do smrti, kým nezmeníte zmýšľanie.“ Používal tú vetu tak často, že „pétepáci“ si robili posmech, že je platený len za to a jeho robota je rozprávať stále len túto vetu.

ARCHÍV VILIAMA ZÁHORU

Viliam si pamätá aj na incident, ktorý sa stal na rannom školení, keď jeden chlap v tme zhodil obraz Stalina: „Hneď mu dali želiezka na ruky a dali ho do tej ich eštebáckej kancelárie, či čo tam mali. Tam ho zmlátili tak, že bol celý čierny. Mesiac ho takto bili potom a vyhrážali sa, že ho pošlú do Jáchymova.“

Za najväčší výsmech z čias jeho služby v PTP považuje slávnostnú prehliadku na Deň baníkov, ktorú zorganizovali na počesť vtedajšieho ministra národnej obrany Alexeja Čepičku. Pred ním sa museli príslušníci PTP producírovať, pochodovať, cvičiť a podobne. Väzni sa museli takto predvádzať pred svojim väzniteľom: „Človek vie byť horší ako zviera, lebo zviera nemá rozum, zabíja len z inštinktu, pre hlad a pre mláďatá. Človek ubližuje úmyselne, premyslene a zákerne.“ Jeden deň si ich po jednom volali do kancelárií: „Že ak podpíšeme na tri roky do bane, pustia nás do civilu! Ja hovorím: ,Viete čo? Ja som nevinný a ja vám to nepodpíšem, a chcem robiť do smrti v bani!‘ To som im povedal a oni na to: ,S vami nie je reč, naďalej zostávate nespoľahlivý, klasifikácia E – politický nespoľahlivý.‘“

civil po takmer štyroch rokoch

Viliamovi sa služba v PTP podpísala aj na zdraví, mal polypy, ktoré strašne krvácali. Pamätá si na to, že lekár bol z Prešova a jediný dostupný liek bol acylpyrín, ktorým musel liečiť všetko. Nakoniec ho operovali vo vojenskej nemocnici v Ružomberku pod dozorom jedného eštebáka. V nemocnici bol týždeň a nakrátko sa stretol aj s mamou. Po operácii nemal čas na dostatočné zotavenie a hneď musel nastúpiť do bane. Nič mu nebolo platné, že mal z nemocnice doklad o tom, že má ešte minimálne týždeň oddychovať, jeho komunistický veliteľ pre to nemal pochopenie.

Nakoniec sa po takmer štyroch rokoch dostal na slobodu: „Kamarát neveril, že ideme domov, a nechcel sa ani obzerať do tábora. Ešte ani keď sme boli na stanici v Orlovej, nemohol uveriť, že ideme domov. Dali sme si po dva deci vína a normálne sme sa z toho opili, lebo štyri roky sme boli zvyknutí len čaj piť a čiernu kávu, ale nie tu zrnkovú, ale meltu.“

„Budete tu do smrti, kým nezmeníte zmýšľanie.“

Na PTP sa spomína Viliamovi veľmi ťažko. Aj keď príhod bolo veľmi veľa, podľa jeho slov dosť aj na knižku. Neboli by to však príhody v štýle smiech cez slzy, ktoré vyvoláva aj známy film Černí baroni. Najslávnejší „Čierny barón", autor knihy a predlohy filmu spisovateľ Miloslav Švandrlík (1932 - 2009), nikdy neslúžil v PTP, ale v 1. trestnom prápore na Zelené Hoře u Nepomuku v rokoch 1953 - 1955. Jeho vykreslenie pomerov v PTP skutočným „pétepákom“ viac uškodili ako pomohli, pretože vytvorili vo verejnosti obraz, ktorý s pomermi najmä v kulackých či ťažkých PTP nemal veľa spoločného.

neskorší život

Po návrate do civilu sa Viliam prihlásil do fabriky v Mokradi, kde robil v zlievarni a popri robote vyštudoval strojnícku priemyslovku v Ružomberku. Zamestnal sa v Závodoch ťažkého strojárstva (ZŤS) v Dubnici nad Váhom, kde istý čas aj žil. Neskôr sa vrátil na Oravu a pracoval ako zámočník, potom aj bezpečnostný technik v Istebnom a Širokej. Nikde to však nemal ľahké, komunisti pracujúci vo fabrikách sa vždy na neho zamerali a nedali mu pokoj: „Tí, čo boli komunisti, tí sa len flákali. Nemali žiadne školy, ani vedomosti či schopnosti, ale mali funkcie. Mali často stranícke schôdze, ale nie zo straníckych peňazí, ale závodných. To ani neboli schôdze, ale večierky.“

Veľkú úľavu pre neho predstavovala Nežná revolúcia v roku 1989, keď konečne padol komunistický režim. Z vývoja po roku 1989 je však sklamaný, negatívne hodnotí hlavne obdobie vlády Vladimíra Mečiara. Nechápe však, ako môže niekto na minulom režime vidieť pozitíva a tvrdiť, že sa vtedy žilo lepšie. Odsudzuje a opovrhuje všetkými totalitnými diktatúrami, ktoré ničili v 20. storočí životy obrovského množstva ľudí: „Komunizmus, nacizmus a fašizmus, to sú tri choroby, to treba ničiť!“

Svojím väzniteľom už dávno odpustil, ale nezabudol. V septembri 2017 dostal pamätnú medailu Ministra obrany SR II. stupňa v rámci pietnej spomienky v Žiline pri príležitosti 67. výročia vzniku PTP.

Celý život pre neho veľmi veľa znamená viera a podľa vlastných slov sám pocítil existenciu a prítomnosť Boha. V súčasnosti pociťuje práve nedostatok viery, a to hlavne u mládeže. Je ženatý, s manželkou Margitou žije na dôchodku v Bzinách. Majú 3 dcéry.

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite