Rež a rúbaj do osemročných gymnázií

pár dní po svojom nástupe do funkcie oznámila ministerka školstva, že od nového školského roku sa bude dodržiavať paragraf 64 školského zákona č. 245 z roku 2008. Bolo to rozhodnutie razantné (čo sa ministerke zrejme páčilo) a zároveň brizantné (čo si zrejme neuvedomovala). Dnes už výbušnosti svojho rozhodnutia rozumie oveľa lepšie a razantnosť sa rýchlo vytráca.

Čo vlastne hovorí paragraf 64 zákona č. 245/2008 a prečo sa jeho dodržiavanie desať rokov odkladá? Hovorí, že počet žiakov prijatých do prvého ročníka osemročných gymnázií nemá prekročiť päť percent z daného populačného ročníka. A odkladal sa preto, lebo už v čase prijatia presahovali tieto počty päťpercentnú hranicu výrazne (v Bratislavskom kraji) alebo mierne (v niektorých iných krajoch). Dodržiavanie paragrafu by teda znamenalo pomerne drastický zásah do fungovania mnohých škôl. Práve preto si nijaký minister pred Lubyovou nedovolil to, čo ona. Buď nemali dostatok odvahy, alebo mali dostatok rozumu.

Prečo nie je rozumné prudko a naraz znížiť počet detí prijímaných na osemročné gymnáziá? Nie je to preto, lebo osemročné gymnáziá sú lepšie ako základné školy. Je to preto, lebo osemročné gymnáziá sú. 

„Existujú len slabé náznaky toho, že celkové výsledky vzdelávania v krajinách so skorým rozdeľovaním žiakov sú lepšie ako v iných krajinách.“

Či už sa nám to páči, alebo nie, tieto gymnáziá dnes existujú. A rušenie tried pre ne znamená obrovské problémy – citeľné zníženie financovania, nevyhnutnú redukciu učiteľského zboru, prerušenie kontinuity a celkovú neistotu. Toto všetko by bolo ospravedlniteľné, ale len vtedy, ak by argumenty odporcov osemročných gymnázií boli oveľa presvedčivejšie ako argumenty ich zástancov. V skutočnosti sú však argumenty obidvoch strán zhruba rovnako silné, respektíve zhruba rovnako slabé. Skúsme sa teraz pozrieť na niektoré z týchto argumentov, a to aj na ich slabšie stránky. Nie preto, aby sme argumenty jednotlivých strán spochybňovali, ale preto, aby sme aspoň čiastočne pochopili komplikovanosť celého problému.

proti

Ako ilustráciu argumentov odporcov osemročných gymnázií si vezmime napríklad odporúčania OECD. Už v dokumente Milénium z roku 2000 sa píše: „Súhlasíme s názorom komisie expertov OECD, že tieto gymnázia obmedzujú základný princíp demokracie – rovnosť šancí a spravodlivosť v prístupe k vzdelaniu“. Nuž, rovnosť šancí nie je základným princípom demokracie a osemročné gymnáziá (s rovnakými prijímacími skúškami pre všetkých) ju neobmedzujú. Tento čudný a nepresvedčivý argument sa pritom opakuje už takmer dvadsať rokov.

Pomýlenosť často používaného argumentu však ešte neznamená, že odporcovia nemajú pravdu. Osemročné gymnáziá naozaj môžu mať tendenciu zosilňovať prirodzený jav, že deti rodičov s vyšším vzdelaním dosahujú v priemere vyššie vzdelanie ako deti z iných rodín. To samo osebe síce ešte nemusí znamenať nič zlé, ale obava, že posilňovanie tejto tendencie nie je pre spoločnosť ideálne, je zrozumiteľná. Ak by sme debatovali o zakladaní osemročných gymnázií v situácii, v ktorej by takéto školy neexistovali, možno by táto obava bola dostatočným dôvodom na opatrnosť. My však debatujeme o okliešťovaní a potenciálnom rušení existujúcich škôl. A to je iná debata.

Navyše tvrdenia odporcov osemročných gymnázií o tom, že analýzy z iných krajín jednoznačne hovoria o negatívnych skúsenostiach s príliš skorým rozdeľovaním žiakov do rôznych typov škôl, nie sú celkom korektné. Celá problematika je totiž príliš zložitá a jednoznačné závery sa dajú robiť len veľmi ťažko. Ministerka školstva sa napríklad odvoláva na dokument Učiace sa Slovensko (zrazu jej je dobrý), ktorý sa zas odvoláva na štúdiu autorov Hanushek-Wossmann z roku 2006. Hlavné závery tejto štúdie sú dva: 1. Príliš skoré rozdeľovanie žiakov vedie k väčšej konečnej nerovnosti v dosiahnutom vzdelaní a príjmoch. 2. Existujú len slabé náznaky toho, že celkové výsledky vzdelávania v krajinách so skorým rozdeľovaním žiakov sú lepšie ako v iných krajinách.