Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Každý sa počíta

.michal Oláh .spoločnosť

Predstava bežného Európana o Afrike sa zvyčajne končí niekde medzi Tuniskom a Egyptom. Zvyšných 50 štátov je zahalených tajomstvom, strachom z cudzincov a pri potulkách touto časťou Afriky zvláštnym pocitom z toho, že ste jediným belochom na ulici.

Každý sa počíta Dievčenská škola v Eldorete. Dievčatá zo slumov tu dostávajú šancu na nový život s výučným listom krajčírky alebo kaderníčky.

štáty za rovníkom nie sú turisticky atraktívne, služby sú zväčša zlé alebo drahé. Z Európy tu stretnete biznismenov, poľovníkov a misionárov. Do Kene sme prileteli navštíviť slumy, v ktorých vykonáva humanitárnu pomoc bratislavská Vysoká škola sv. Alžbety.  

príchod do Nairobi

Po prílete do Nairobi nás na letisku čakali dvaja usmievajúci sa Slováci – Ivan a Veronika, z ktorých sa počas krátkej misie stali priatelia. V očiach im svietilo nadšenie. Ich elán bol lákavý, chceli sme preto odhaliť ich motív, prečo prišli žiť do rozvojovej krajiny. Ďaleko od domova, kariéry a vymožeností moderného sveta. 

Na parkovisku nás čakal miestny šofér Nick. Po nástupe nás zaskočil nástojčivou otázkou: „Všimli ste si, ako sa to tu zmenilo? Je to už úplne iné mesto ako pred troma rokmi, keď ste tu boli naposledy.“  Mysleli sme si najskôr, že žartuje. Pri pohľade na kopy smetí zmiešaných so zemou všade naokolo sme mali pocit, že sa tu nič nezmenilo. Po niekoľkohodinovej ceste z letiska do hotela stráženého dvoma samopalníkmi sme sa rýchlo presunuli do koloniálneho domu, kde sa po posledných nepokojoch presunuli slovenskí misionári.   

Ivan a Veronika v malnutričnom centre VŠZaSP sv. Alžbety v Nairobi.Michal OláhIvan a Veronika v malnutričnom centre VŠZaSP sv. Alžbety v Nairobi.

ivan a Veronika

Vráťme sa k Veronike s Ivanom. Po odovzdaní niekoľkých kufrov topánok privezených zo Slovenska pre miestne deti, sme si sadli na záhradu. Strážil ju veselý ochrankár s kalašnikovom, kričiaci na nás: „jambo muzungu, jambo“. So širokým úsmevom, z ktorého ceril biele zuby, nám dlaňami ako lopaty kýval a snažil sa v nás vzbudiť pocit bezpečia. S rovnakým úsmevom sme mu odkývali a poďakovali za milé privítanie. 

Ivan sa do Kene dostal takmer po roku čakania na schválenie misie. Zvažoval najskôr Indiu, Kambodžu, nakoniec ho vysoká škola vyslala sem. Ako sám vraví, bola to náhoda. Je presne v polovici pobytu, ešte ho čakajú tri mesiace. Potom sa uvidí. Pre Veroniku ide už o druhú misiu, po Ugande sa rozhodla pre Keňu kvôli lepšej klíme a bezpečnejším možnostiam trávenia voľného času.

„Pri pohľade na kopy smetí zmiešaných so zemou všade naokolo sme mali pocit, že sa tu nič nezmenilo.“

Obaja pracujú v malnutričnom centre, na projekte fungujúcom už od roku 2004. Denne chodia do slumov v Nairobi hľadať vychudnuté deti trpiace hladom a sprievodnými ochoreniami. V nutričnom centre im potom vykonajú diagnostiku, vyberú doplnky stravy a celkovo zhodnotia ich zdravotný stav. Rodičia s deťmi následne každý týždeň chodia do centra na kontrolu. Okrem detí pomáhajú aj mamičkám, ktoré nemôžu dojčiť, robia im „školenia" o dojčení a výžive detí. V minulosti boli všetky služby zadarmo. Šamani, pre ktorých je malá misijná klinika konkurenciou, však presviedčali chorých, že zadarmo im „muzungovia“ určite neposkytujú kvalitnú starostlivosť. Mnohí pacienti preto odchádzali a nedodržiavali predpísaný režim. Odvtedy vyberajú symbolické poplatky na úrovni 5 percent v porovnaní s komerčnými klinikami v okolí.

slumy

Do slumov sme sa vybrali hneď ráno. Cítili sme sa nepríjemne, keď nás obkolesila skupina adolescentov fetujúcich lepidlo. Všade extrémna chudoba. Vlastný život slumu s vlastnými zákonitosťami vyvolával rešpekt. Ísť hlboko do jeho vnútra sme sa neodvážili. O bezpečnosti slumu nás uistil slovenský kňaz, otec Ďuriš, ktorý v ňom pracuje už štyri roky. 

Slum Mathere neďaľeko Nairobi. Streetboy prijal od nás mlieko, chlieb a džús. Flašu lepidla ani vtedy nedal preč od úst. Občas sa nám podarilo vymeniť fľašu lepidla za jedlo.Michal OláhSlum Mathere neďaľeko Nairobi. Streetboy prijal od nás mlieko, chlieb a džús. Flašu lepidla ani vtedy nedal preč od úst. Občas sa nám podarilo vymeniť fľašu lepidla za jedlo.

Ak poznáme a dodržiavame pravidlá, nemusíme sa vraj báť. Ak ich porušíme, tak... Koniec vety zostal nevypovedaný potom, ako ho Veronika zastavila a s úsmevom pokračovala: „Keď sa človek správa rozumne a dodržuje bezpečnostné pravidlá, tak je riziko minimálne, ibaže blbá náhoda.“ Jej slová nás ani trocha neupokojili. Zaujala nás ich odvaha. V subsaharskej Afrike sme neboli prvýkrát, Keňa je síce relatívne bezpečná, beloch v slume je však považovaný hlavne za chodiacu peňaženku. 

bežný deň

Bežný deň dvoch mladých misionárov sa začína o šiestej ráno a končí sa neskoro večer. Okrem práce v nutričnom centre a klinike vybavuje Veronika nákupy, zaobstaráva lieky. Večer účtuje financie a organizuje adopciu na diaľku, v ktorej majú viac ako 300 detí. Ivan pracuje aj ako šofér. Okolo deviatej musí otvoriť malnutričné centrum vzdialené dve hodiny od bydliska. Po vybavení malých pacientov vybavuje registre. Všetko sa zapisuje, registruje, updatujú sa údaje o dieťati a podobne. Na záver dennej služby okolo siedmej večer sa kontroluje tabuľkový a fyzický stav skladových zásob doplnkovej potravy. Denne prejde nutričným centrom približne štyridsať detí. 

problémy

Najťažšie na misijnej práci je paradoxne to, čo nesúvisí s ich samotnou prácou. Najviac problémov majú s políciou, hlavne dopravnou. Belochov zastavujú za každú maličkosť. Po niekoľkých mesiacoch bolo pre oboch sklamaním, že sa miestnym ľuďom nedá príliš veriť, viacerí sociálnu pomoc Európanov vôbec neoceňujú. V mnohom je to úplne iné, ako sme sa učili na vysokej škole, vláda necháva sociálnu prácu na misionárov, dodáva Ivan. Ivan je môj bývalý študent sociálnej práce, zaujali ma jeho slová, preto som chcel vedieť, či ho štúdium na Slovensku pripravilo na africké slumy. „Najmä prax,“ odpovedal. 

„Bežný deň dvoch mladých misionárov sa začína o šiestej ráno a končí sa neskoro večer.“

„Prešiel som si krízovými centrami pre týrané matky s deťmi, útulkami pre ľudí bez domova a krátko pred odchodom na svoju prvú misiu som pracoval pri rómskej osade. Prax je neoceniteľná a môžem ju pred odchodom do takéhoto nebezpečného a cudzieho prostredia len odporučiť. Štúdium mi teda rozhodne pomohlo a to hlavne preto, lebo som si ho poctivo odchodil a neviem čo, hádam okrem vojnového prostredia, môže študentovi sociálnej práce viac prospieť a otvoriť obzory, ako odchod do Afriky.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

prihlásiť predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite