čoho sa bojím, je toto: Akokoľvek sa snažíte presvedčiť nás, že ste len slušní ľudia, ktorým sa deje krivda, nemôžem vám to veriť. Nedá sa. Ako vám to mám veriť, keď počas toho, ako hovorím svoj názor a niekoľkokrát spomeniem slovo krajina (v tom kontexte, že mám rada túto krajinu) na mňa z publika zahuláka váš nahnevaný kolega, že nemám hovoriť krajina, ale Slovensko alebo Slovenská republika? Čo si mám o tom myslieť? Tak ja vám poviem, čo si o tom myslím.
Myslím si, že v slobodnej KRAJINE takéto reči nemajú miesto. Nemáte čo opravovať ľudí za to, že nepoužili vaše obľúbené slovo na označenie konkrétneho štátu. Očividne to máte v nejakej príručke, čo je prípustné a čo nie, lebo iný váš kolega ma na to isté upozornil v Žiari nad Hronom. Nie je to v poriadku. A keďže sa pri takom nevinnom slove, ako je krajina, neviete udržať, keď vás až tak uráža... nechcem si predstaviť, čo by ste robili, keby ste boli jediná strana vo vláde.
Tieto vaše prejavy, ktoré nedokážete kontrolovať, svedčia o tom, že vaše úmysly nie sú pomoc ľuďom, ale snaha o obmedzenie ich slobôd podľa toho, čo vy považujete za správne. Zaváňajú diktatúrou. Mladý chlapec, Róm, gymnazista, (viem to, lebo mi to povedal, keď som za ním vybehla na ulicu) sa pred vás postavil úplne sám bez akejkoľvek podpory a vy ste ho vysmiali hneď po tom, čo povedal dedinu, z ktorej prišiel. Vás tam bolo v tých vašich mikinách vyše 50 a on sám jediný. Koľko mal? 16 rokov? Povedal miesto, odkiaľ prišiel, a hneď ste si ho zaradili, aj keď to bol na prvý pohľad slušný človek. Z publika bolo počuť tie vaše odfrky – no jasné a zlomyseľný smiech. Aj napriek tomu, že ste predtým hovorili, že nerobíte rozdiely medzi „parazitmi" ak mám použiť váš slovník, tak tieto vaše gestá pri vystúpení toho mladíka hovoria úplne jasne.
„Kritizujem to a varujem pred tým, ako diktátorsky sa správate k bežným ľuďom.“
Je vám jedno, že študuje, je vám jedno, že bol slušne oblečený. Bol Cigán z konkrétnej osady, to vám stačí. Neoplatí sa brať ho na vedomie. Tak, keď sa ma pán Mazurek pýtal, čo má povedať tým ľuďom, ktorí za ním chodia a boja sa ísť na zastávku, lebo je tam množstvo asociálov. Tak ja sa pýtam, čo mám povedať tomu slušnému chalanovi, ktorý tam pred vami stál a horda ľudí v zelenom (aby bola jasná príslušnosť) naňho húkala? On sa nebojí? Či jeho strach je nepodstatný? Tak?
A ešte ďalšia vec (mimo tých, ktoré sa donekonečna riešia). Ste neslušní. Správate sa ako malé deti a neviete si pomôcť. Hecujete sa navzájom. Jeden niečo povie a ostatní mu s hukotom kontrujú. Postaví sa pani, ktorá robí na úrade práce a hovorí vám svoju životnú skúsenosť, že sa jej s Rómami robí dobre a vy jej do toho skáčete s posmešným: „Tak si ich vezmi domov!" Neveríte jej. Aj keď je to jej skúsenosť a nie vaša.
Vy neveríte ani starostovi Ledeckému, musí v tom byť nejaký háčik, predsa. Vy veríte len tým svojim konšpiráciám. Preto sa ma bol spýtať váš kolega, koľko som za tú akciu dostala a keď som mu povedala, že mám len preplatenú cestu a muzikanta, tak na mňa neveriacky pozeral, lebo ste, predpokladám, boli všetci informovaní o tom, že na tom asi krásne zarábame. Vy prosto neveríte, že sa niekto môže dobrovoľne postaviť za vec, ktorej verí. Tak koľko ste dostali vy, keď ste sa tam dohrnuli organizovaným autobusom, keď vás zvážali? A posledná vec súvisiaca s tou neslušnosťou.
„Vaše úmysly nie sú pomoc ľuďom, ale snaha o obmedzenie ich slobôd.“
Nemusí sa vám páčiť moja hudba, vlastne by som sa čudovala, ak by sa vám páčila, ale ak sa raz rozhodnete prísť na nejakú akciu, tak by ste mali vedieť vydržať minimálne ticho sedieť tie štyri minúty, ktoré pieseň trvá a ak to nedokážete, tak sa opäť len správate ako malé deti na výchovnom povinnom koncerte. Ak potrebujete ostentatívne odísť počas každej skladby, aby ste ju čo najviac rušili, stále ste malé deti a malé deti nemôžu vládnuť tejto krajine. Aj keby možno chceli. A na záver k tej diktatúre. Keďže niekoľkokrát zaznelo z publika pomerne direktívne, keď som sa chystala spievať, že mám spievať po SLOVENSKY (aj keď som spievala po slovensky, až na jedinú výnimku, ktorá bola na želanie, paradoxne, od pána z vyšších radov!!!).
Vy mi nemôžete hovoriť, čo mám robiť. Som interpretka a autorka v slobodnej krajine a aj keď si píšem texty v slovenčine, tak vás nemá čo trápiť, že by som spievala hoci aj po svahilsky, lebo je to moje slobodné rozhodnutie a zatiaľ tú slobodnú voľbu mám. Trápiť vás to môže, ak tým budem porušovať nejaký zákon alebo budem siahať na slobody a práva iných ľudí (o čo sa vlastne vy snažíte práve takýmito výkrikmi z publika). Ja vás nenútim dávať si dolu vaše zelené mikiny. Kritizujem to a varujem pred tým, ako diktátorsky sa správate k bežným ľuďom. Ako máte pocit, že môžete rozhodovať o tom, čo a ako majú hovoriť. A tu je už len jeden z významov slova KRAJINA: politickými hranicami vymedzené územie, štát. Kontext bol jasný, nemohli ste si myslieť, že hovorím o Narnii. Slovenčina je príliš bohatá a krásna na to, aby podliehala vašim subjektívnym obmedzeniam. A aby som nebola nespravodlivá, tak s tými pánmi po skončení diskusie sa rozprávalo veľmi v pohode, všetkých nás vlastne trápia rovnaké veci, len každý ich chce riešiť inou formou. A po diskusii sa mi prišiel za kolegov ospravedlniť jeden mladík... akurát mi to, neviem prečo, nevyznelo práve úprimne.