legenda slovenského a českého bigbítu Marián Varga sa v januári dožil 70 rokov. Oslovili sme vtedy piatich priateľov a zároveň obdivovateľov tohto fenomenálneho hudobníka a lídra skupiny Collegium Musicum, aby pre .týždeň napísali, čo pre nich Marián a jeho hudba znamená.
daniel Pastirčák, kazateľ
Mal som trinásť, keď som pod stromčekom našiel Zelenú poštu. Piesne z albumu Zvoňte zvonky som v tom čase spieval spamäti. Poštu som si púšťal znova a znova. Zimomriavky – najmä pri Smutnej rannej električke. Vzal som si album na prázdniny k strýkovi. Jeho neposedné deti k platni pridali svoj tvorivý príspevok – počmárali mi ju farebnými pastelkami. Tú platňu dodnes mám. Ryhy od Domácej úlohy až k Smutnej rannej električke ani čas nevymazal.
A tak je to Marián, s tvojou hudbou vo mne dodnes. Uplynulo štyridsaťpäť rokov, no nič z tej hudby, čo utvárala moju mladú senzitivitu, čas vo mne nevymazal. Sú vo mne zakreslené farebnými pastelkami. Dnes máš sedemdesiat: Toľko udalostí sa odvtedy odohralo. Život ťa od bigbítu posunul k tomu, čo bolo vždy tvojou prvou vášňou, do oblasti, ktorej sa trochu hanlivo hovorí „vážna hudba“. Čas mladej nespútanosti, tvrdohlavej revolty, legendárny čas Collegia musica sa z tej diaľky javí ako zahmlený horizont vzdialenej krajiny. Tvoja hudba formovala vnútorný svet niekoľkých generácií. Starneš a my starneme s tebou. No tvoja hudba je stále mladá, zostala tu s nami živá – nielen v nás, ale i v našich deťoch. Viem to: Videl som, ako utvárala nášho syna Jonatana.
„Tak veľmi by som si prial, Marián, aby si očami viery videl, že čas nič z toho, kým si bol, neodnáša preč.“
V čase Zelenej pošty sa mi ani nesnívalo, že prídu dni, keď si budeme blízko, a spoznám nielen tvoju hudbu, ale i tvoju krehkú ľudskosť. Dlhé roky si bol pre mňa legendárnou postavou, obývajúcou nedostupný svet. Vtedy som nevedel, že narodeniny oslavujeme v ten istý deň, s odstupom dvanástich rokov. Netušil som, že v Tónkovi Srholcovi máme spoločného priateľa. Obaja ste rodákmi zo Skalice a a poznáte sa od mladosti. Vždy si priťahoval strážnych anjelov. A tí anjeli mali vždy podobu človeka z mäsa a kostí. Tvár Janka Langoša či tvár Jany, toho anjela, ktorý ťa sprevádza i v týchto dňoch bolesti, choroby a slabosti. V tvojej tvári vždy vidím jej tvár. Bez nej by si nebol tým, kým si. Akí ste boli krásni, keď sme vás naposledy videli plece vedľa pleca na gauči, s unaveným úsmevom na tvári, spojených tichou vzájomnosťou. Nuž, ako chlapec očarený tvojou hudbou som netušil, že raz budeme Tónkovi k osemdesiatke na Pohode trochu falošnými hlasmi spievať spolu s tebou Ľaliu poľnú. Ani by mi nenapadlo, že na Tónkovom pohrebe budeme prijímať eucharistiu, ktorá sa stane predmetom pohoršenia.
Tak veľmi by som si prial, Marián, aby si očami viery videl, že čas nič z toho, kým si bol, neodnáša preč. Tvoj život neubúda do nenávratna, ale smeruje k zavŕšeniu. Všetko čím si bol, tvoja tvorivosť i hĺbka, ktorú v tebe hĺbi prítomné utrpenie, zostanú navždy zachované milosťou večnosti. V lete sme boli spolu na Tassose. Z tamojšieho kláštora sme si odniesli krížiky. Ten tvoj sa stratil. Asi som ho povysávala, – domnieva sa Janka. Vo voľných chvíľach sedím na balkóne a vreckovým nožíkom ti vyrábam dar – krížik z čiernej bridlice. Tento sa už iste nestratí. Dúfam, že sa týmto textom neprezradím. Krížik ti stihnem odovzdať skôr, než budeš v .týždni čítať tieto riadky.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.