študovali ste učiteľstvo pre druhý stupeň so špecializáciou prírodopis a chémia. Potom ste sa zamerali na pedagogiku predškolského a prvého stupňa. Prečo?
Na univerzite nám chýbal odborník na túto oblasť a ja som sa do toho pustila. V tom čase sa začalo intenzívne hovoriť o prírodovednej gramotnosti. Z druhého stupňa som poznala projekty, ktoré pracovali s tým, že si dieťa samo konštruuje prírodovedné poznanie. Nielen prijíma, ale aj tvorí. Začala som to implementovať aj do vzdelávania pre učiteľov prvého a predškolského stupňa. Po čase som zistila, že je dobré venovať sa obom stupňom. Všímam si, ako materská škola dieťa nejakým spôsobom pripravuje, ale na prvom stupni sa väčšinou na nič nenadväzuje.
je zaužívaný pocit, že vzdelávanie sa začína až od prvého ročníka a materská škola je len čistá hra.
Ale kde sa končí hra a kde sa začína vzdelávanie? Pri hre sa každé dieťa naučí, že zo suchého piesku nič nepostaví a vie, že ten dobrý mokrý piesok si musí vyhrabať. Materská škola nemá deti strašiť tým, že: „Pozor, teraz sa už učíme”. Má to byť pre dieťa stále len zábava. Je dôležité, aby mal učiteľ jasne sformulované ciele. Môže sa oprieť o štátny vzdelávací program pre škôlky, v ktorom sa nám ciele podarilo sformulovať veľmi jasne.
„Naše deti majú nulovú prírodovednú gramotnosť, pokiaľ nevedia nad úlohou uvažovať. V PISA výsledkoch stále klesáme v interpretácii a v praktickom použití informácií.“
nový vzdelávací program sa snažil napraviť chyby toho starého. V čom presne?
Oblasť „Ja a príroda” obsahovala také záležitosti ako domáce a divo žijúce zvieratá či ročné obdobia. Tie síce sú prírodným javom, no zvedavosť nestimuluje, ak ich deti preberajú spôsobom – jar rovná sa kvitnúce kvety. A čo kvety, ktoré kvitnú na jeseň? Takéto aktivity nevedú k prírodovednému bádaniu. Na to, aby dieťa rozmýšľalo, je potrebné, či mu rovnaká skúsenosť hovorí to isté.
čo tým myslíte?
Deti sa naučili niečo, čo nakoniec nebolo nanič. Teda hneď sme stratili prvý zmysel predškolského vzdelávania, nerozvíja to poznanie. Horšia je však strata druhého zmyslu – dieťa nie je zvedavé. To sú dva základné dôvody, prečo má zmysel niečo v materskej škole robiť. Buď to pomôže neskoršiemu vzdelaniu alebo stimuluje zvedavosť. Deti kreslia obrázky ježkov s jabĺčkom na chrbte a hovoria si, že toto je jeseň. To nevyplýva do ďalších poznatkov a najmä to nesúvisí s ich skúsenosťou. Ak chceme prírodovedne gramotné dieťa, ktoré sa zamýšľa, musíme nadväzovať na jeho skúsenosti. Učia sa, že zajac je divo žijúci, a potom vidia rovnaké zviera u babky v klietke.
ako teda vzdelávať tak, aby sme u detí vzbudili zvedavosť o prírodovedné bádanie?
Zvedavosť je u všetkých detí úplne prirodzená potreba. Dieťa sa pritom sústreďuje na názorné veci a interakcie s učiteľom a ostatnými deťmi. Poznatky sú vždy na úrovni spoznávania toho, ako sa veci dejú a nie prečo sa dejú. Kauzalitu ešte nedokážu pochopiť a ani ich nezaujíma. Je dobré, ak učiteľka nadhodí otázku a tvári sa pritom ako partner v bádaní – predstiera, že ani ona nevie, čo sa to deje a veľmi ju to zaujíma.
napríklad?
Učiteľky sa v novom kurikule zľakli napríklad tém ako magnetizmus či sily, tvrdili, že je to učivo siedmeho ročníka. Lenže to sú javy, teda učivo, ktoré na všetkých stupňoch škôl možno vyučovať v inej rovine. Napríklad svetlo a tiene. Opýtame sa detí: Kde všade v miestnosti vidíte tiene? Ako vytvoríme tieň? To je provokačná otázka, na ktorú určite niečo odpovedia, pretože už majú prvotné skúsenosti. Môžeme zobrať baterku, nasvietiť figúrky z „človeče" rôznych farieb a spýtať sa, či podľa nich budú tiene meniť farby. Polovica detí si bude určite myslieť, že farebná figúrka spraví farebný tieň. Učiteľka pritom vôbec nemusí byť zdroj poznania, ale partner. Pracuje s predpokladom, že dieťa už niečo vie. Má sa aj niečo nové dozvedieť, ale má sa aj naučiť, že je dobré vždy stavať na svojich predošlých skúsenostiach.
hovoríme aj o vede a technike v materských školách. Ako si máme predstaviť techniku v škôlkach?
Technika je o aplikovaní poznatkov získaných v prírodných vedách. Keď pochopím hustotu a správanie kvapalín, viem vyrobiť splachovač na záchod. Technika však znamená aj to, ak aplikujeme nie naučený poznatok, ale skúsenosť. Niekedy aj veľmi intuitívne, a to dokáže aj dieťa v materskej škole. Hrá sa s magnetmi, behá po triede a sleduje, čo dokáže magnetom pripnúť na rôzne plochy. A potom môže padnúť aj otázka – ako vytiahnem spinku z pohára vody? To už speje k technike, k aplikácii. Odporúčame však napríklad aj konštrukčné výzvy. Teda dieťa sa môže naučiť najprv premýšľať o tom, čo stavia. Môže dostať úlohu postaviť čo najvyššiu vežu zo špajdlí a marshmallow bez toho, aby si študovalo statiku. Intuitívne po čase zistí, že ak stavia štvorcovú vežu, môže si ju spevniť aj šikmým spojom. Len to nesmie učiteľ zničiť tým, že im dá dopredu pripravený postup. Takto si vyrobíme záložku, takto hviezdičku. Nech si deti nezvykajú na to, že postupy sú dané.
čo potom vyrábať, ak nie iba záložky?
Zaujímavou úlohou je vyrobiť zo škatuľky z čaju auto, ktoré prejde čo najďalej a rovno dole naklonenou plochou. Môžeme ich nechať robiť to intuitívne, ale aj nechať ich najskôr nakresliť model auta a vybrať si materiál. Krásne je potom vidieť aj interakciu medzi deťmi, ako si pomáhajú, alebo naopak, egocentricky svoje dielo ukrývajú. Naučia sa pritom veľa o trení či o osiach, a pritom tieto slová ani raz nepadnú.
a dokážu pritom deti tak dlho vydržať?
To je najčastejšia skeptická poznámka učiteliek: „Deti mi pritom nevydržia.” Každá z nich vie, že desať minúť na aktivitu je akurát. No boli by ste prekvapená, že pri tom vydržia aj tri hodiny. Keď majú nastavený cieľ, tak sa v poznávaní sami kontrolujú. Učiteľ ich nemusí chváliť, ako pri výrobe záložky. Samy vedia, či sa im to podarilo, alebo nie. Učiteľ by však mal stále pre deti pripraviť akúsi výzvu – ak už raz niečo postavili, nech si to nabudúce skúsia predtým aj nakresliť.
čo napríklad sklamanie? Ako nedemotivovať malé deti, keď spravia chybu?
To je práve o spätnej väzbe. Nehovoríme, čo povedali správne a čo zle. Diskutujeme, vytvoríme si predpoklady a potom to spolu zistíme. A realita nám odpovie, či je to tak, alebo nie. A zvyčajne sa samy tešia, že to funguje. Môžeme ísť na to deduktívne a povedať: „Deti, magnety priťahujú iba kovové predmety. Ktoré to sú?” Alebo ísť na to radšej induktívne, vzbudiť vnútornú otázku, ktorá je pre vedu typická: „Aké predmety magnet pritiahne?” A hneď to ideme vyskúšať. V našej učebnici máme okienka s nakreslenými predmetmi ako alobal, noviny, minca, kľúč. Vedľa nich si do okienok značia predpoklad – o ktorých predmetoch si myslia, že priťahujú magnet. Potom si vie krásne dať dokopy, čo si myslel a čo je pravda. Niekedy je trochu smutný z toho, že sa pomýli. Preto máme v poslednom okienku žiarovku, ktorú si majú vymaľovať, ak sa im predpoklad nepotvrdí. Aby vedeli, že to bol výskum a nepochybili, naopak, niečo nové sa naučili. Dobré je, ak dokáže aj učiteľka fingovať prekvapenie a ukáže, že aj ona si myslela opak a nevadí, ak sa niekedy pomýlime.
ak budeme viesť deti k takémuto bádaniu už v škôlkach, zlepšili by sa výsledky PISA? Tie ukázali výrazne nízke výsledky práve v prírodovednej oblasti.
Určite áno. Ale aj výborné poznatky z materskej školy sa môžu razom zničiť v prvom ročníku základnej školy. Nie je to ideálne a ak takéto postupy nebudú pokračovať na prvom a druhom stupni, nezmení sa to. Rýchlo zistia, že základná škola chce od nich úplne iné veci. Počas Týždňa vedy a techniky sme žiakom základnej školy dali úlohu o ozubených kolesách z našej učebnice pre škôlkarov. Robilo im problém doplniť smer kolies tak, aby vyzdvihli závažie. Len povedali, že tieto veci ešte nepreberali. Majú nulovú prírodovednú gramotnosť, pokiaľ nevedia nad úlohou uvažovať. V PISA výsledkoch stále klesáme v interpretácii a v praktickom použití informácií. No teraz sme klesli aj v naučených vedomostiach. Reforma v 2008 teda pokazila aj to – predtým mali aspoň vedomosti, teraz už klesajú aj v tom.
dnes je problém s nedostatkom materských škôlok, mnohé matky pre deti nenájdu miesto. Budú tieto deti ochudobnené?
Pri dnešnom nastavení prvého stupňa základných škôl to na ich poznatkoch nič nezmení. Ale ak by sa už v materskej škole sledovali ciele nastavené v prvouke v prvom ročníku, tak by mohli byť ochudobnené – nebudú naučené opísať či nakresliť, čo si myslia. V ideálnom nastavení by však bolo dobré, aby každé dieťa naštartovalo svoju zvedavosť aspoň v poslednom roku škôlky, a potom sa v kompetenciách ďalej zlepšovali. Bolo by super, ak by všetky deti prešli takou škôlkou, ktorá v nich rozvíja zvedavosť.
Tento článok bol publikovaný vďaka finančnej podpore Nadácie Eset.