OCENENIA DETSKÝ ČIN ROKA 2016

Kategória: Záchrana života

Samuel Bezák

ZŠ Wolkerova 10, Bardejov

Ocenenie za statočnú pomoc pri záchrane dedkovho života

„Som učiteľka prvákov a toto je príbeh, ktorý mi porozprával môj žiak.

…Cez zimné prázdniny som bol u starých rodičov. Bývajú pri lese neďaleko dediny. V pondelok večer po Vianociach psy veľmi brechali. Aj náš Tobi, ktorého máme dnu v dome. Dedko vypustil Tobiho vonku. Zrazu všetko stíchlo. Po chvíli dedko išiel po Tobiho. On sa však neozýval, tak ho dedko išiel hľadať okolo domu. Všade bola tma. Začul som hrozný krik môjho dedka. Povedal som babke, že dedko veľmi kričí. Aj ja, aj babka sme vybehli von. Videli sme dedka, ako skrčený ide k nám a kričal, že ho prepadli a že máme volať záchranku a políciu. Dedko veľmi krvácal. Niekoľkokrát ho pichli nožom. Vošiel dnu do domu a len si sadol. Babka povedala, že budem tlačiť dedkovi dve rany. Povedal som, že áno, tak som silne tlačil takými vankúšikmi tie rany. Aj babka mu tlačila rany. Popri tom sme sa ešte rozprávali s tetou po telefóne, ktorá nám hovorila, čo máme robiť. Veľmi som sa bál, neplakal som, len som tlačil rany. Tak silno som tlačil, až ma ruky boleli. Babka mi povedala, že dedko môže vykrvácať, lebo berie lieky, aby nemal hustú krv. A tak som tlačil na tie rany a tlačil a tie stále krvácali. Babka už bola zúfalá. Dedko sa cítil čoraz horšie a horšie. Trvalo to dlho. Vonku bolo škaredé počasie, samé blato. Záchranári a policajti museli ísť peši. Zavolali aj požiarnikov, ktorí mali štvorkolku. Všetci prišli až po hodine. Potom ošetrili dedka a odviezli ho na štvorkolke. To už aj mne bolo zle a zvracal som. Všetci mi povedali, že som bol statočný. Ostali s nami dvaja policajti. Ja som sa však stále bál a nemohol som zaspať. Po chvíli prišla za mnou mamka a jej bratia. Mamka mi dala nejaké lieky, uložila ma do postele a ostala pri mne. Konečne som zaspal. Na druhý deň sme sa dozvedeli, že dedko je vo veľmi kritickom stave. Mal silné krvácanie do hrude, prepichnuté pľúca aj črevá. Dvakrát ho operovali. Veľmi som chcel, aby sa dedko vrátil k nám. Je to človek, ktorý sa tak ľahko nevzdáva. Zabojoval a postupne sa zotavuje. Všetci sme radi, že je s nami. Babka mi povedala, že som jej bol veľkou oporou. Bojím sa, ale už nie tak ako vtedy. Ťažko sa mi zaspáva. Babku aj dedka mám veľmi rád. Strach však veľmi pomaly ustupuje.“

List napísala Mgr. Margaréta Lapčáková, pedagóg. Skutok vykonal Samuel Bezák, v šk. roku 2015/2016 žiak 1. triedy ZŠ Wolkerova 10, Bardejov

Kategória: Pomoc v rodine

Magdaléna Martinková

ZŠ s MŠ sv. Dominika Savia, Školská 386,

Dubnica nad Váhom

za obetavú pomoc v domácnosti a starostlivosť o štyroch bratov

„Milá, usmiata, vždy ochotná pomôcť. Taká je Magdalénka Martinková. Toto pekné dievča prežívalo svoje bezstarostné detstvo spolu so svojimi rodičmi a 4 bratmi vo vzájomnom porozumení a v harmónii. Keď Magduška navštevovala 5. ročník, prudko sa znížila jej hmotnosť a jej zdravotný stav sa náhle výrazne zhoršil. Po nespočetnom množstve rôznych vyšetrení jej diagnostikovali diabetes mellitus aj celiakiu. Vzhľadom na ťažší stupeň diabetu bola Magduška často hospitalizovaná a mala zameškaných veľa vyučovacích hodín. S pomocou rodičov, súrodencov, učiteľov i spolužiakov sa vždy snažila všetko dobrať a doučiť sa. Pre oteckovu pracovnú zaneprázdnenosť na väčšinu lekárskych vyšetrení s ňou chodievala mamička. Pred tromi rokmi sa však situácia zmenila. Magduškina mamička veľmi vážne ochorela, a tak bolo potrebné prevziať celý vchod domácnosti a starostlivosť o súrodencov. Magdalénka, tak ju mamička vždy s láskou oslovovala, sa vo svojich 11 rokoch stala starostlivou gazdinkou. Okrem vedenia domácnosti sa s veľkou láskou starala o svoju ťažko chorú mamičku a ošetrovala ju priam ako profesionálny zdravotnícky pracovník. Starostlivo sledovala jej hodnoty fyziologických funkcií, zabezpečovala jej osobnú hygienu a dokonca jej vymieňala aj zavedené katétre. Popri plnení povinností v škole i doma nemyslela na seba a na závažnosť svojho zdravotného stavu. Hladinu cukru v krvi mala dlhodobo nestabilnú, no pre ňu bolo najdôležitejšie zlepšenie zdravotného stavu jej mamičky. Jedného dňa Magduška pri príchode do školy pani učiteľke s úsmevom oznámila, že mamičkin zdravotný stav sa trocha zlepšil a už bude môcť absolvovať terapie v nemocnici v Bratislave. Po oznámení tejto radostnej správy sa jej však prudko zvýšila hladina cukru v krvi a Magduška musela zo školy odísť domov. Netušila, že to bol posledný deň, ktorý prežila s mamičkou. V tú noc totiž zomrela. Hoci je Magduškino srdce naplnené hlbokým žiaľom, vie, že túto neľahkú a nezávideniahodnú situáciu musí s pomocou otecka, starej mamy a súrodencov zvládnuť a vo všetkých oblastiach musí milovanú mamičku nahradiť. Ona sa na ňu z neba určite s láskou pozerá a môže byť na ňu právom hrdá.”

List napísali pedagógovia ZŠ s MŠ sv. Dominika Savia, Dubnica nad Váhom, Školská 386. Skutok vykonala Magdaléna Martinková,v šk. roku 2015/2016 žiačka 8. triedy, ZŠ s MŠ sv. Dominika Savia, Školská 386 Dubnica nad Váhom

Kategória: Pomoc rovesníkom

Kolektív žiakov

ZŠ Tbiliská 4, Bratislava

Za podporu spolužiaka na vozíku

„Ako prvácka učiteľka som sa tešila na mojich nových žiakov, ktorí prvýkrát vstúpia do triedy a stanú sa žiakmi. Pri uvítacom ceremoniáli však nie každý mohol ísť po vlastných nohách. Bol tu jeden chlapček na vozíčku. Volá sa Tomáško. Má 8 rokov a vážnu chorobu, ktorá postihuje jeho svaly. Okrem tejto diagnózy má veľmi slabú imunitu a lekár mu neodporučil navštevovať základnú školu spolu so zdravými deťmi. Bolo to jeho prvé stretnutie so spolužiakmi v škole, no zároveň vedel, že ich dlhý čas neuvidí. Tomáška navštevovala jeho súkromná učiteľka, ale my sme ho stále brali ako žiaka našej triedy. V zime, keď sa už asi každý teší na darčeky a vychutnáva si tú láskavú atmosféru, nášmu Tomáškovi ukradli vozík. Vozík, ktorý používal na prepravu počas prechádzok. Vozík, bez ktorého sa nemôže nikde pohnúť. Keď som túto smutnú správu oznámila jeho spolužiakom, boli zhrození. Pýtali sa: ,,Ako to môže niekto urobiť? Prečo práve jemu? Ako mu pomôžeme?“ Vymysleli plán – vianočnú zbierku pre Tomáška. Ich plán však nebol obyčajný. Nechceli len tak vyberať peniaze od ľudí. Rozhodli sa, že prinesú svoje hračky, ktoré predajú za symbolickú cenu. Keďže na škole už predtým prebiehala akcia s názvom burza hračiek, využili sme ju ako zbierku pre Tomáška. Je ťažké vzdať sa svojich hračiek. O to viac som si vážila deti, ktoré ich priniesli. So srdcom na dlani mi povedali, že sa tešia, ak to pomôže ich chorému spolužiakovi. Musím povedať, že veľa dobrých ľudí, učiteľov a detí prispelo do tejto zbierky a podarilo sa nám peniaze vyzbierať. Príbeh pomocníkov detí sa však v tomto momente nekončí. Peniaze veľmi chlapcovi pomohli, no ja, ako jeho učiteľka, som videla, že najviac v živote mu chýbajú kamaráti. Deti prišli s nápadom, aby sme Tomáška navštevovali. Preto sa každý týždeň vyberieme s pár deťmi k nim domov. Chce to ich obetu a voľný čas. Vždy sa tam však veľmi tešia. Tomáška berú ako rovnocenného kamaráta a spolužiaka. Najviac ma potešili na koncoročnom vystúpení, kde Tomáško vystupoval s nami. Brali ho spontánne, s láskou, trpezlivosťou a ochotou. Vtedy som pochopila, že vykonávajú veľký detský čin.“

List napísala Mgr. Lucia Ferenčíková, pedagóg. Skutok vykonal kolektív žiakov v šk. roku 2015/2016 žiaci 1. triedy, ZŠ Tbiliská 4, Bratislava

Kategória: Pomoc ľuďom

Lea Košíková

PaSA, Engelsova 3, Levice

Za nezištnú pomoc bezdomovcovi

Moja dcéra Lea má 16 rokov, v septembri 2015 nastúpila do prvého ročníka na PaSA v Leviciach, kde býva na internáte. Každú nedeľu tak cestuje vlakom z Chynorian do Levíc cez Šurany, kde prestupuje na iný vlak. Na tejto prestupnej stanici sa hneď v tom septembri zoznámila s miestnym 30-ročným bezdomovcom Marekom. (Pozn.: Lea má neuveriteľnú schopnosť odhadnúť povahu človeka, je veľmi empatická, vyspelá na svoj vek a oplýva prirodzenou inteligenciou. Je veľmi samostatná a nezávislá.) Marek jej postupne vyrozprával svoju minulosť o alkoholizme, drogovej závislosti, o tom, ako prerušil všetky kontakty s rodinou. Svoje závislosti dokázal prekonať, vyliečil sa, avšak nedokázal sa už vrátiť domov, tak zostal na ulici. „Marek nie je žiadny hlupák, je múdry, len mal smolu,“ vravela Lea. Každú nedeľu Leu čakával na vlakovej stanici v Šuranoch. No a ona mu vždy, zo súcitu či z priateľstva, dala nejaké peniaze zo svojho vreckového, ktoré dostáva. Niekedy 1-2 eurá, niekedy vraj aj 5. Hovorila, že si odpustila nejaké tie raňajky alebo večeru, pretože sa stravuje sama. Marek o nej vedel iba, ako sa volá, kde študuje a na ktorom internáte býva. Koncom mája prišiel Lei na internát list. Bol od Mareka. A bol z Londýna. V tomto liste jej Marek napísal, že JEJ ďakuje za šancu vstať a začať život odznova. Vraj všetky peniaze, ktoré každú nedeľu dostal od NEJ, si odkladal, bolo to spolu 125 eur. Kúpil si z toho čisté oblečenie a jednosmernú letenku z Bratislavy do Londýna. A Marek mal šťastie – našiel si prácu aj s ubytovaním. A predstavte si, v tej obálke jej poslal aj tých 125 eur – ON JEJ ICH VRÁTIL! NEUVERITEĽNÉ! Ale tu sa príbeh mojej dcéry nekončí. Ona sa rozhodla tieto vrátené peniaze využiť veľmi účelne. Vravela, že ona sa ich už raz vzdala, tak nech pomôžu niekomu ďalšiemu. A vzdala sa ich druhýkrát. Tretí júlový týždeň išla na letný tábor na východné Slovensko. V škole má spolužiačku-kamarátku, ktorej rodina sa dávnejšie ocitla v hmotnej núdzi. Keďže si ten tábor jej rodičia nemôžu dovoliť zaplatiť, moja dcéra sa rozhodla, že tie vrátené peniaze použije na dobrú vec a zaplatí ho ona! Tak sa aj stalo. Pri odovzdávaní vysvedčenia to tej spolužiačke oznámila. Mala obrovskú radosť! Všetko toto nám Lea vyrozprávala až teraz, postavila nás pred hotovú vec. Nepýtala si dovolenie minúť tie vrátené peniaze. Ona sa tak rozhodla sama, len chcela poznať náš názor. Obdivujeme jej silnú vieru v dobro, veľkosť jej srdca a lásku k blížnemu.“

List napísala Erika Kosorínová, matka. Skutok vykonala Lea Košíková, v šk. roku 2015/2016 žiačka 1. triedy, PaSA, Engelsova 3, Levice

Kategória: Pomoc prírode

Timea Drieniková

ZŠ Janka Kráľa 1, Nová Dubnica

Za pomoc opustenému mačiatku

Bolo chladné jarné ráno, práve sme vychádzali zo zdravotného strediska, keď sa zrazu pred nami zjavilo malé čierne mačiatko so zapáleným pravým očkom. Vtom k nej prišiel môj tatino a mačičku začal hladkať. Začala som ho presviedčať, či by sme tomu malému chlpáčikovi nemohli nejako pomôcť. Lebo tu na ulici skôr či neskôr vbehne pod auto, alebo zahynie od hladu. Navrhla som mu, že by sme mačiatko mohli odviezť do organizácie mačky SOS alebo sa mu pokúsiť nájsť nový domov prostredníctvom internetu. Zobrali sme mačiatko so sebou do auta. Len čo som si ho položila na nohy, začalo priasť. Vtedy sme si povedali, že to skúsime. A skúsili sme. Najskôr sme mačiatko vzali k veterinárke. Tá ho prehliadla. Zistila, že má silno zapálené očko a ušný svrab. Následne ho ošetrila, odčervila, zaočkovala a pribalila nám lieky. Neskôr sme ho dali aj vykastrovať. Nastal čas rozhodovania, aké dáme mačičke meno. Tatino povedal, že by sa mala volať Sadzička, lebo mala krásnu čiernu srsť, ale mne vtom napadlo meno Nina. Ale bol tu ešte jeden problém, ktorý však vyriešila naša mamina. Povedala: „Dáme ju dedkovi.“ Bol to dobrý nápad, pretože pred nedávnom mu zomrel psík, ktorého mal 15 rokov. Doniesli sme teda k nemu Ninku. Dedko si najprv nevedel zvyknúť, pretože sme s ňou často chodili na vyšetrenia ku pani veterinárke. Jedného dňa sme k nemu došli a skoro nám oči vypadli. Dedko pozeral v televízore futbal a Ninka s ním. Doteraz je to jej obľúbený program. Dedko pri našom maličkom miláčikovi ako keby omladol o 10 rokov. A teraz je z našej malej Ninky zdravá, dospelá a hlavne tučnučká mačička. Už má jeden a pol roka a lepší život by asi ani mať nemohla. Je to neobyčajná mačička. Miluje vodu a kúpanie sa v umývadle či vani. Som šťastná, že som zachránila Ninku a dedkovi obohatila život.”

List napísala a skutok vykonala Timea Drieniková v šk. roku 2015/2016 žiačka 7. triedy, ZŠ Janka Kráľa 1, Nová Dubnica

Kategória: Dobrý nápad

Kolektív žiakov

ZŠ s MŠ Školská 28, Chminianska Nová Ves

Za prípravu a realizáciu programov pre starých ľudí v hospici

„Neoddeliteľnou súčasťou mojej rodiny sú starí rodičia. Som s nimi každý deň, aj keď spolu nebývame. Učím sa od nich, starajú sa o mňa, pomáham im, kým sú rodičia v práci. Neuvedomovala som si, že to nie je bežné vo všetkých rodinách. Oproti nášmu domu postavili hospic. Pred Vianocami sme tak ako každý rok piekli v škole spolu triednou učiteľkou, spolužiakmi a našimi mamkami vianočné medovníčky. Ani neviem presne, komu zišlo na um, že časť medovníčkov môžeme odniesť do hospicu starkým, ktorí tu z rôznych dôvodov dožívajú svoj život. Neviete si ani len predstaviť tú radosť v ich očiach. Bolo to moje, vlastne naše prvé stretnutie s opustenými ľuďmi. A tu sa to začalo. Priateľstvo pokračovalo ďalej. V marci – Mesiaci kníh, sme ich chceli potešiť čítaním príbehov z Biblie. Len čo sme im prečítali prvý príbeh, jedna babička zobrala knihu a začala čítať nám, ďalšia nám začala spievať, iná doniesla cukríky. Neskôr začali rozprávať svoje životné príbehy zo svojho detstva. Len sme tak sedeli s otvorenými ústami a počúvali neuveriteľné príbehy. Nečakali sme, že nás tak rýchlo a s láskou prijmú medzi seba. Každý deň, počas celého týždňa, sme od nich odchádzali s plnými hlavami neuveriteľných dobrodružstiev a srdcami plnými nových príjemných pocitov. V škole sme sa zhodli na tom, že z ich príbehov by sa dali písať neuveriteľné romány. Knihy o živote úžasných ľudí, o ktorých prítomnosti v našej blízkosti sme ani len netušili. Asi to aj skúsime, aby zostala pamiatka aj na nich – pre nás zo začiatku úplne cudzích ľudí. A pripojíme aj fotky, aby nám zostala spomienka na ľudí, na ktorých príbuzní zabudli, alebo nemajú pre uponáhľaný spôsob života čas. Viem, toto nie sú tie najúžasnejšie detské činy roka, ale za tie iskierky šťastia v ich očiach, že ktosi prejavil záujem ich vypočuť, to stálo! A ja viem, aj oni obohatili nás, a preto naše priateľstvo pokračuje.“

List napísala Lucia Šarišská, v šk. roku 2015/2016 žiačka 8. triedy. Skutok vykonal kolektív detí v šk. roku 2015/2016 8. trieda, ZŠ s MŠ Školská 28, Chminianska Nová Ves

Cena Sašky Fischerovej - Malý veľký čin

Kolektív žiakov

ZŠ Pribinova 1, Zlaté Moravce

Za pomoc spolužiakovi prekonávať fóbiu z gombíkov

„Dobrý deň. Chcela by som prispieť príbehom o deťoch z mojej triedy. V tomto čase už končia tretí ročník. V triede máme spolužiaka Paľka, u ktorého sa už v druhom ročníku začala prejavovať fóbia z gombíkov. Áno, z tých malých neškodných predmetov s dierkami. Paľko už od predškolského veku mal averziu ku gombíkom. Odtŕhal ich z paplónov či košieľ. V škole sa od nás odťahoval vždy, keď sme mali gombík na košeli, alebo svetríku. Neskôr jeho fóbia prerástla až do takých rozmerov, že slovo gombík nemohol ani len počuť. Mojim deťom to bolo najskôr smiešne, ale neskôr si uvedomovali, že Paľkovi to veľmi ubližuje. Zachovali sa úplne inak, než som od nich čakala. Namiesto zámerného strašenia chceli Paľkovi skutočne pomôcť. A tak sa začali navzájom upozorňovať na gombíky na oblečení. „Dnes nechoď zbytočne k Paľkovi, aby sa nebál. Máš na sebe gombík!” často si hovorievali. V treťom ročníku dokonca sledovali texty v čítankách, aby ma vopred upozornili na „to” slovo. Vždy sme slovo prelepili papierikom so slovom „pupček, tlačidlo”. Paľko si slovo gombík neuvedomuje už tak často. Z našej triedy tak odišiel strach, výskanie a plač. Pre niekoho môže byť tento príbeh maličkosťou, pre Paľka je to ale veľmi dôležité. Z maličkostí sa totiž skladá svet. Deti svojou vlastnou iniciatívou a toleranciou prispievajú k Paľkovým lepším dňom. A ja som hrdá učiteľka.”

List napísala Mgr. Lenka Dibalová, pedagóg. Skutok vykonal kolektív žiakov, v šk. roku 2015/2016 žiaci 3. triedy,

ZŠ Pribinova 1, Zlaté Moravce

Cena Ľudia ľuďom

Tomáš Chovanec

SPŠ Dubnica nad Váhom a

Dušan Gábor

žiak ZŠ Mikušovce

za zachraňovanie životov pri leteckom nešťastí

„…Dušan a Tomáš boli vždy milí, usmievaví, veselí chalani…V osudný deň, 20. augusta 2015, Tomáš pomáhal známemu na záhrade. Dušan bol doma so svojou mladšou sestrou sám a pracoval v záhrade. Krátko pred pol desiatou nastal neskutočný rachot, silný zvuk motora, turbulencie a pád…

Keď Dušan videl kolíziu lietadiel na oblohe, utekal za sestrou do domu, aby vyšla von. Mal obavu, že lietadlo by mohlo spadnúť na dom. V tom okamihu, ako Dušan vychádzal z domu zachraňovať ľudské životy, okolo bežal Tomáš. Tak zavolali na opodiaľ idúceho pána. Nasadli mu na štvorkolku a išli pomáhať. Cestou k nim prisadlo ešte zopár dospelých ľudí. Dušan s Tomášom ako prví lokalizovali miesto pádu lietadiel, ako prví vedeli podať informácie o mŕtvych či zranených. Keď prišli k jednému zo spadnutých lietadiel, bolo v plameňoch – horelo po dopade na zem. Videli len horiace ľudské telá, cítili zápach, smrad a veľkú horúčavu. Tu už pomoci nebolo. Chalani sadli do štvorkolky a prášili si to cez hory hľadať ďalšie lietadlo. Aj to bolo v ťažko prístupnom teréne. Cestou stretli ženu – parašutistku, ktorá sa nevedela zorientovať v teréne. Vzali ju so sebou. Po krátkom čase zbadali v lese z diaľky trosky lietadla. Predvídavo nezaparkovali štvorkolku hneď blízko vraku, ale opodiaľ, aby sa v prípade výbuchu nestala ďalšia tragédia a utekali k vraku zachraňovať. Tomáš a Dušan bez váhania bežali k lietadlu na pomoc. Nevedeli, či vybuchne alebo nie – pomáhať a zachrániť – to bol ich cieľ. Ostatní dospelí, ktorých viezli zostali poniže miesta dopadu. Tomáš s Dušanom našli ďalších ľudí z posádky lietadla… Našli jedného muža, čo ešte dýchal a bolo potrebné zaviesť záchranárov na miesto tragédie… A tak sa začala cesta pomoci a záchrany. Žiaľ, zranenia posádok boli nezlučiteľné so životom. Na mieste všetci skonali. Keď chlapci prišli do dediny, hľadali zdravotníkov a záchranárov. Tomáš vystúpil zo štvorkolky, aby uvoľnil miesto lekárom a policajtom. Dušan bol jediným spojivkom medzi troskami lietadla a záchranným štábom. Vozil ich na miesto nešťastia… a keďže policajti uzavreli priestor, nikto nevstúpil za pásku okrem záchranárov a Dušana, a tak Tomáš musel zostať v dedine. Opodiaľ kontroloval svojho kamaráta, ktorý sa v ten deň stal hrdinom, ktorému bola veľká opora kamarátova prítomnosť, jeho povzbudivé slová a najmä chlapčenské priateľstvo… Je to malé hrdinstvo mladých chlapcov, ale veľký čin ľudskosti, s ktorým som sa chcela s vami podeliť. Medzi domácimi v obci ich volajú hrdinovia…a zostali stále skromní, usmievaví a pokorní. Hoci sú chlapci teraz študentmi na strednej škole, stále sú našimi bývalými žiakmi a máme sa od nich čo učiť.”

List napísala Jolana Holíčková. Skutok vykonal Tomáš Chovanec, v šk. roku 2015/2016 žiak SPŠ Dubnica nad Váhom a Dušan Gábor, v šk. roku 2015/2016 žiak ZŠ Mikušovce