je 4. marec 2016, 18.30 minút miestneho času. Som na myse Canaveral na Floride. Osem míľ odo mňa stojí na štartovacej rampe SLC-40 raketa Falcon 9, ktorá po piatich odkladoch vynesie do vesmíru telekomunikačný satelit.
Príroda v okolí si už na toto divadlo zvykla. My ľudia nie. Stojíme v Kennedyho kozmickom stredisku a pozeráme sa. Od oceánu fúka svieži vietor. Všade, kam oko dovidí, je rovina. Ešte pred hodinou bol jasný a teplý deň, azda ako v júni u nás doma. Slnko teraz zapadá za obzor a osvetľuje telá kovových rakiet, ktoré sa tu týčia k oblohe ako telegrafné stĺpy. Majú rôzne, niekedy bizarné tvary. Niektoré majú na špičke kozmickú loď, iné makety hlavíc. Sú to tichí svedkovia energických časov, keď sa ľudia v zápolení o prvenstvá odvážili pozrieť nad zemskú atmosféru. Ich doba sa skončila na začiatku kozmického veku. Posledné slnečné lúče nakoniec pohladia povrch ohromnej bielej rakety, ktorá je tu vystavená horizontálne. Je to Saturn IB. Raketa, ktorá je dieťaťom Wernera von Brauna a jeho „rakeťáckych” Nemcov. Jej výkonnejšia sestra doniesla kozmickú loď Apollo s človekom až na Mesiac.
„Príroda v okolí si už na toto divadlo zvykla. My ľudia nie. Stojíme v Kennedyho kozmickom stredisku a pozeráme sa.“
Stovky ľudí, ktorí sa tu zhromaždili, hľadia k východu nad dlhé listy floridských paliem, ktoré tancujú vo vetre. Vo vzduchu cítiť vzrušenie. Ľudia sedia na troch vysokých tribúnach podobných tým na športových štadiónoch. Niektorí postávajú na asfaltovej ploche za hangárom, v ktorom zakotvil raketoplán Atlantis. Hlásateľ s mikrofónom v ruke ich opakovane upozorňuje, aby si sadli a umožnili tým na tribúnach vidieť.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.