chodíš od zvolenia Kotlebu za župana po celom Banskobystrickom kraji na besedy s mladými. Čo vedia o holokauste či o Tisovi?
Z drvivej väčšiny nič. Nemali preto šancu prečítať a pochopiť metafory v divadelnej inscenácii Krajina nepokosených lúk, ktorá je o extrémizme. Mýlia si Nežnú revolúciu so SNP, tridsaťročnú vojnu so storočnou. Mali sme tu v divadle v Bátovciach dvadsať zájazdov zo škôl z Nitry či z Bystrice, čo už je pomerne veľká vzorka, na ktorej sa dá niečo zistiť. Diskusie po predstavení trvali aj dve hodiny alebo viac. V tejto dedinke, ktorá má vyše tisíc obyvateľov, získal Kotleba teraz vyše jedenásť percent. Nečakali sme to. A pritom vzdelaní Rómovia sa museli odtiaľto pred dvadsiatimi rokmi odsťahovať pre petície proti nim. Toto je smerácka oblasť.
„Priamo na proteste mi chceli rozbiť hlavu o múr. Slovné útoky mi potom v porovnaní s tým pripadali až neškodné.“
hlavnou postavou hry je otec, ty hráš jednu z víl, jeho dcér. O čom je tvoja postava?
Nahovorila ma na to režisérka Iva Ditte Jurčová. Je to taká slovenská dcéra, ktorá si drží svoj názor. Je dôležité, že hra vznikla ako reflexia krajiny teraz a tu. A hľadala historické súvislosti. Alegorická hra so symbolmi, na prvý pohľad ťažká a komplikovaná. Každá postava má svoj veľký monológ. Aj moja. O asymetrii, o pestrosti sveta a jej vnímaní. O orientovaní sa v tom a múdrosti. Je tam aj duchovná bieda a vykorenenosť Slovákov, ktorí sa nevedia ukotviť a preto si vymýšľame, hatláme dejiny. V hre otec ríše ide chrániť svoje územie pred náletmi cudzích expanzných rastlín. Teda militaristický motív, pričom to bolo napísané pred migračnou krízou. Je to akoby náš gén, že sa musíme brániť pred cudzím. Zlom nastáva, keď každá z dcér začne chrániť svoj vybraný historický druh. Sú to metaforické obrazy, sekvoja a podobne. Strach z cudzieho, mimozemského alebo cezhraničného.
mali školy kvôli županovi strach prísť na toto predstavenie?
Mali, samozrejme, Sandra Poloková robila produkciu celého projektu, pričom oslovila všetky stredné školy v Nitrianskom a Banskobystrickom kraji – a mala problém získať ich dvadsať. Mnohé vedenia škôl a pedagógovia to okamžite ako vzdelávací projekt odmietli. No študenti boli často skvelí. Dodnes sme v kontakte. Jeden chalan z Brezna, ktorý bol v okrskovej volebnej komisii, mi teraz po sobote celý zhrozený volal. Študent mi na fejsbúku písali, mnohí mi ďakovali.
píšu aj študenti, ktorí sympatizujú s Kotlebom?
Nie. To sa dialo po náckovskom pochode v Trnave v máji 2014, kde ich bolo asi tristo a na ktorom som bola už po zvolení Kotlebu protestovať s kolegami Radom Slobodom a Jofom Viskupičom proti nim. Video so mnou videlo 700-tisíc ľudí, aj náckovia v prednej línii, kde si ma fotili. Ja sa púšťam aj s nimi do debaty a keď mi vynadajú, odpoviem im, o čo mi v živote ide. Mala som dokonca aj telefonát, keď mi jeden z náckovských vodcov pochodu v Trnave volal v nedeľu ráno, že máme podobné hodnoty a obaja sme proti Ficovi. Nemáme! – tresla som mu telefónom.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.