Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Paradoxy Ľudovíta Štúra

.peter Zajac .spoločnosť

Pri príležitosti 200. narodenín Ľudovíta Štúra odomykáme článok Petra Zajaca o štúrovských a Štúrových paradoxoch.

Paradoxy Ľudovíta Štúra dikta.eu Zachovaný verný obraz Ľudovíta Štúra. Členovia slovenského vyslanectva u panovníka: Adam Kardoš, Samo Chalupka, Daniel Lichard, M. M. Hodža, Ľ. Štúr, J. M. Hurban, Jaroslav Bôrik, Michal Rarus, Juraj Holček, Andrej Radlinský, Karol Kuzmány.

o Štúrovom pohrebe Daniel Lačný, človek, ktorý opatroval Štúra v posledné dni, napísal: „Takého slávneho pohrebu nebolo odvtedy v Modre. Pred rakvou kráčali dvaja študenti, krížom šable držiaci s nastoknutými na nich citrónmi; za nimi išla panna, nesúca veniec na tanieri; rakvu nieslo dvanásť remeselníkov, dvanásť študentov a dvanásť roľníkov striedavo; z oboch strán rakvy niesli dvanásť horiacich fakieľ.“

Už 19. januára 1856 však napísal Janko Kalinčiak, že na Štúrov hrob „napadol pekný biely sniežik hneď v noci a zakryl ho svojou čistou rúškou“ a Ján Botto o niekoľko dní neskôr: „Štúr vraj zomrel – zišiel zo sveta ako herec z bíny a cordina spadla a sto rokov ju nezodvihne. Bez jednej lastovičky leto možno – ó, hej, ale nie okolo Michala, keď jedna sa od nás odoberá.“ Kalinčiak použil metaforu napadnutého snehu, pod ktorým miznú všetky stopy, Botto obraz opony, ktorá padla na sto rokov – obaja mali pocit, že Štúrovou smrťou sa slovenské národné hnutie končí.

.protikladná povaha
Hraničná situácia existencie a neexistencie slovenského národného hnutia už pri zrode moderného slovenského politického národa je však len jedným z paradoxov života a pôsobenia Ľudovíta Štúra. Paradoxná je v prvom rade protikladná povaha samotného Štúra, v ktorej sa striedala absolútna eufória a entuziazmus so stavmi hlbokej melanchólie, ako ich opísal v životopise Ľudovít Štúr Jozef Miloslav Hurban: „Štúrovi bolo všetko smutné; smútok ležal v duši jeho, lebo on hlboko nahliadol do bied národa; z toho smútku duše jeho vyšli všetky deje a diela jeho.“

Rovnako paradoxný je však aj Štúrov obraz. Krátko po jeho smrti sa zdalo rovesníkom a spolupútnikom, že na Štúra sa zabudne. Ale Štúr už za svojho života pracoval na sebamýtizácii, založenej na legendickom motíve kristologického utrpenia a vzkriesenia. Jeho jadrom je list Hurbanovi z 18. apríla 1853, ktorý napísali po úmrtí Adely Ostroluckej: „My chitili sme sa do služby ducha, a preto preisť musíme cestu života tŕnistú.“ Ozýva sa z neho náznak Kristovej cesty na Golgotu, lebo pre Štúra bol vzťah k národu aktom viery. Politickú misiu chápal mesianisticky.

Paradoxný je aj Štúrov vzťah k ženám. S Bohuslavou Rajskou strávil pri jej návrate z Viedne do Prahy v roku 1841 vlastenecký piknik na prešporskom slovenskom Parnase, čiže na Kozom vrchu, pričom ich vlastenecká konverzácia mala nádych romantickej erotickej koketérie. Keď opomenieme neznámu Wilhelmínu, ostáva v Hurbanovej pamäti toto: „... ale toho som sa nenazdal, že by i Ľudovít bol trochu trafený býval. Chudák, on to tajil v hrudi svojej. Pozdejšie mu sekla do srdca Maňa Pospíšilová, ale i tá láska zostala len platonickou. Napokon zarezala sa mu do srdca Adela Ostrolucká, ale i tá láska, najbližšia cieľa, ostala pre chudáka len platonickou. Pekné sny a pekné žiale splodila v ňom láska časná.“

Paradoxný je aj Štúrov vzťah ku generačným druhom. Hovorilo sa o Škole Štúrovej a štúrovcoch, ale Štúr bol v spore s Hodžom o etymologický pravopis a nemohol mu zabudnúť odchod z Myjavy v roku meruôsmom. Hurbana nútil, aby sa neoženil, lebo bol presvedčený, že národnému hnutiu sa treba venovať absolútne. Janka Kalinčiaka odmietol ako redaktora Slovenských národných novín, lebo sa mu nepáčilo, že sa venuje viac životu ako národnej veci, a Kalinčiak odmietol zase Štúrove estetické názory. Vzťah s Jonášom Záborským sa celkom pokazil po tom, čo ho Záborský v roku 1848 privítal v Košiciach v obavách z revolučného diania viac ako chladne. Rovnako s ním bol v spore radikálne naladený Samuel Štefanovič, ktorý si v anonymnom spisku nebral pri hodnotení Štúrových vojenských schopností servítku pred ústa. Naplno mu to povedal najvernejší predrevolučný žiak Ján Francisci, ktorý mu v liste vyčítal, že sa k svojim spolupracovníkom správa panovačne: „Pomocníci Vaši by podľa môjho náhľadu mali vedľa Vás stáť, a nie hlboko pod Vami.“

.spory i rozpory
Vzťahy v generácii slovenských romantikov boli „produktom znesvárených, navzájom sa často ostrakizujúcich vzdelancov, ktorí svojich odporcov anatematizujú,“ ako to pekne napísal filozof Tibor Pichler. Slovenskí vzdelanci sa navzájom vylučovali, vyhlasovali sa za národných hriešnikov a zradcov národa a svojich odporcov dávali do kliatby. Akíže teda štúrovci! A to už nehovorím o vzťahu Ľudovíta Štúra a Jána Kollára, ktorý sa menil od obdivu po vzájomné brýzganie až k neskorému tichému prímeriu.

Existovala síce romantická spoločnosť družnosti podľa vzoru nemeckých raných romantikov, bol drahý brat Ľudevít, braček drahi Jozef Miloslav Hurban, premilý brat Slavjan Michal Miloslav Hodža, predrahý brat Slavoj Amerling, milovaný brat Ctiboh Zoch, drahý brat Slavjan Boleslavín Vrchovský. Ale, ako píše Daniel Lichard, boli aj výbuchy, „najsilnejší, ku ktorému sa dalo popudiť jeho rozhorčené srdce, bol, že s nevysloviteľným výrazom tváre, očí a reči povedal prítomnému: ,Koža, braček! Koža!´, čím bolo dokončené odsúdenie osoby a skutku.“

Daniel Rapant bol prvý a hádam jediný, kto písal o disense, nezhodách a rozkoloch v jednotlivých prúdoch národného hnutia v rokoch 1848 – 1849. Disidentom však bol po roku 1849 aj sám Ľudovít Štúr. Vec nebola jednoduchá. Príslušníci slovenského národného hnutia bojovali na rakúskej strane, keď bolo po všetkom, mali teda nárok na odmenu, a niektorí ju, aj keď len skromnú, dostali. Viacerí predstavitelia národného hnutia ako Ján Francisci či dokonca Janko Kráľ dostali miesta v štátnej službe, iní, ako Štefan Marko Daxner, v súdnictve. Ľudovít Štúr však sedel pod policajnou kontrolou v Modre.

Ide o paradox praktického politika a nepraktického človeka. Podľa mnohých svedectiev bol Štúr možno až priveľmi dobromyseľným človekom, dôverujúcim ľuďom. Hurban v liste Slobodovi o Štúrovi píše: „On nebol vôbec pre tento svet.“ Bol však dušou aj telom praktickým politikom. Uvedomoval si silu a význam moci. Myslel a pracoval politicky. Slovenské národné hnutie kládlo vo forme prosbopisov a žiadostí nesmelé teritoriálne požiadavky. Osnovanie spisovnej slovenčiny, ktorou chcel zjednotiť jednotlivé sociálne vrstvy, regióny a vierovyznania, bolo z jeho strany politickým aktom, nevyhnutným pri tvorbe moderného politického národa. Štúr celkom prakticky založil ako mediálnu politickú tribúnu Slovenské národné noviny. A vykonával funkciu poslanca v Uhorskom sneme.

.vedomé rozhodnutie
Štúr bol v podstate konzervatívny odporca revolučných riešení, čo vyjadril v texte Pospolitosť a jednotlivosť, publikovanom v roku 1845. Uvažuje ako kritik slovenskej a slovanskej nedvižnosti nad rámec rodiny a obce o potrebe rovnováhy medzi pospolitosťou a jednotlivosťou, v ktorej sa „pospolitosť a jednotlivosť dostanú do súhlasnosti a virovnajú sa vzájemňe“, pričom si uvedomuje, že „kím ale toto príde, neslíchaňe velká práca sa na to vinaložiť musí a velmi dlhí tok času v namáhaní tomto vzájemného sa virovnaňja ubehňe“. V roku 1848 sa však revolučne zradikalizoval, čo vyvrcholilo na Slovanskom kongrese v Prahe v máji 1848, kde sa stal miláčikom domáceho obecenstva a mladej generácie českého národného hnutia. Po stroskotaní revolúcie v rokoch 1848 – 1849 sa však stal, z jeho hľadiska logicky, politickým disidentom.

Veľmi sa o tom nehovorí, ale aj Ľudovít Štúr dostal po roku 1849 ponuku pracovať ako tajomník na bratislavskom krajinskom súde, čo nebolo zlé miesto. V roku 1851 ju však odmietol. Svojej šľachtickej podporovateľke Alžbete Ostroluckej o tom napísal: „V našom verejnom účinkovaní si z nami mrzko zahrali: mám teda aj toto posledné ponechať na ľubovôľu nejakého takého osudu? Čože už potom má byť zo mnou?“ Podstatné sú však dôvody Štúrovho odmietnutia: „Každý, kto sa povzniesol nad každodenný život, vedený je životným poslaním, ktorému ak zostáva verný, žije v zhode so sebou samým, aby sa azda nadarmo neusiloval zapadnúť do vonkajšieho sveta“. Je to vedomé rozhodnutie, uprednostňujúce „vernosť vlastnému životnému poslaniu“ pred „zapadnutím do vonkajšieho sveta“. Počíta s tým, že v budúcnosti sa tento postoj môže politicky zvýznamniť. Paradoxne sa teda Štúr ako homo politicus rozhodol dobrovoľne stať disidentom a odísť z verejného života, aby sa doň mohol ako politik vrátiť. Ján Francisci, jeho radikálny revolučný prívrženec a odporca predrevolučného Štúrovho reformizmu, sa rozhodol pre štátnu službu. Neskôr sa stal podžupanom a županom, matičným činovníkom, predsedom Kníhtlačiarskeho účastinného spolku a druhým členom opozície pragmatizmu a vernosti životnému poslaniu. Ani on nezradil, ale použil iné nástroje a prostriedky ako Štúr.

Spomeňme však aj ďalšie paradoxy. O päťdesiatych rokoch devätnásteho storočia sa vžil názor literárneho historika Jaroslava Vlčka, že boli časom suchoty a nemoty. Ján Francisci píše 25. 8. 1852 Samovi Bohdanovi Hroboňovi z Banskej Bystrice lapidárne: „Tu nového nič. Zbohom.“ Pritom začiatkom päťdesiatych rokov bola kodifikovaná hattalovsko-hodžovská reforma spisovnej slovenčiny na etymologickom či skôr pseudoetymologickom základe, ktorá platí aj s tým ypsilonom až podnes. V roku 1858 vychádzajú v edícii Pavla Dobšinského a Augusta Horislava Škultétyho prvé dva zväzky Prostonárodných slovenských povestí, ktoré tvoria dnešný základ živej slovenskej literatúry. V rokoch 1854 – 1857 napísal Michal Miloslav Hodža svoje vrcholné dielo Matora, ktoré sa dnes pokladá za syntézu slovenského romantizmu. Andrej Sládkovič napísal Detvana ako vrchol historizujúceho biedermeieru, Janko Kalinčiak prozaickú Reštavráciu. Vrcholné básne, ktoré sa stali základom modernej slovenskej poézie, písal, aj keď nepublikoval, Samo Bohdan Hroboň. Nemôže byť teda ani reči o suchote a nemote, ale tak vtedy vnímali slovenskí romantici svoju situáciu.

.paradoxné mýty
Zvláštne mýtizačné paradoxy sprevádzajú kodifikáciu spisovnej slovenčiny. Jej zavádzanie bolo dlhodobým procesom s mnohými zvratmi. Z veľkých projektov treba spomenúť aspoň pokus o kodifikáciu bernolákovskej slovenčiny a Kollárov pokus o zavedenie československého jazyka. V súvislosti s bernolákovcami vznikla iniciačná legenda, ktorú (ako mnoho ďalších štúrovských mýtov) rozšíril Jozef Miloslav Hurban v životopise Ľudovíta Štúra. Tvrdí tam, že na povestnej Štúrovej, Hodžovej a Hurbanovej návšteve u Jána Hollého na Dobrej Vode v roku 1843 „bard slovenskej poézie vrelo požehnal ich myšlienke, ani troška sa nestrachujúc o osud svojho básnického diela“. Nebolo to tak, napriek tomu, že na túto tému existuje idylický žánrový obraz Andreja Kováčika z roku 1935.

Bolo by to aj čudné – rozhodnutie mladej romantickej generácie antikvovalo Hollého jazyk, čím prestal byť živým jazykom. Nevyšiel ani Kollárov pokus. Kollár chcel doplniť češtinu o mnohé slovenské slová, neprijali to však jazykovedci a predstavitelia českého ani slovenského národného hnutia. Spor sa rozhorel aj o pravopisnú podobu slovenského jazyka. Štúr napokon v záujme dohody urobil kompromis s Hodžom a Hattalom, ale Hodža podozrieval Štúra zo samoľúbosti a Štúr Hodžu zo zaťatosti, čo narušilo ich vzťah. Trvalo však ešte tridsať rokov, keď si Hurban so Záborským a Záborský s Hurbanom, ale aj ďalší s ďalšími povymieňali ako vo štvorylke všetky pozície za slovenčinu a češtinu, kým napokon v liste Hurbanovi v lete 1880 nahnevaný Francisci diskusiu rázne nezasekol. Po zhromaždení Živeny mu jednoducho oznámil, že „otázka spisovného jazyka na Slovensku považuje sa za definitívne riešenú, podľa toho, ako ju riešili pred asi štyridsiatimi rokmi Štúr, Hurban, Hodža a niektorí mladší, a ako ju riešila praxis behom štyridsiatich rokov“.

Typickým prípadom Štúrovej mýtizácie sa stal pojem štúrovci. Používa sa podnes, a to nielen v bežnej publicistike, ale aj vo vedeckom jazyku. Pritom už pred štyridsiatimi rokmi Oskár Čepan ukázal, že literárny romantizmus je vnútorne diferencovaný a nemôže byť ani reči o nejakom monolite štúrovských básnikov a prozaikov, pokiaľ neboli Štúrovými epigónmi a žiakmi. Toto Čepanovo stanovisko je východiskom pre mladú slovenskú a poľskú literárnohistorickú generáciu (Ľubica Schmarcová, Jana Pácalová, Irena Bilińská, Aleksandra Hudymač, Rafael Majarek), dnes je však vnútorná diferenciácia znakom celého národného hnutia, lebo ani to netvoril monolit štúrovcov. Joanna Goszczyńska, Tibor Pichler a Robert Pynsent ukázali, že v tom čase existovalo viacero odlišných slovenských stratégií – Launerova stredourópska, Palárikova uhorská, Podhradského slovansko-maďarská. A samozrejme, dve Štúrove stratégie – slovenská a slovanská.

To je testamentárny Štúrov paradox. Podstatou jeho celoživotného uvažovania bol slovenský a slovanský základ. V roku 1847 hľadal riešenie v európskosti Slovákov a Slovanov, lebo Slovania predtým „spolu hliveli, spolu v živote nevoľnom drepneli“ a teraz spoznali, že „za druhými národmi európskymi ďaleko boli zaostali a naraz lepšie poznali a rozkvit, slobodnejší život u druhých spozorovali...“

.paradox dvoch rôznych odkazov
Po stroskotaní slovenského národného hnutia v rokoch 1848 – 1849 sa však začiatkom päťdesiatych rokov prihlásil Štúr v Slovanstve a svete budúcnosti k myšlienke slovanského, ruského nacionalizmu. Argumentoval v tomto smere dôsledne – odmietol slovenský katolicizmus a evanjelictvo v prospech ruského pravoslávia, prijal ideu ruského jazyka ako spoločného jazyka všetkých Slovanov. V dobovom jazyku to znamenalo prijatie ruštiny ako spoločného diplomatického či literárneho jazyka čiže jazyka verejného styku (dnes sa mu hovorí štátny alebo úradný jazyk), „lebo mnohosť literatúr len brzdí porozumenie, rozvoj ducha a spoločné konanie“. A prijal ruskú absolutistickú monarchiu, dosýtenú decentralizačnými občinnými a župnými prvkami.

To je posledný Štúrov paradox. Zanechal dve posolstvá. Prvé, ktoré žijeme, ale Štúrova generácia si myslela, že stroskotalo ­– o účasti na európskej slobode a rozkvite. Druhé posolstvo, vízia Slovenska ako súčasti centralistickej a autokratickej ruskej moci, bolo dôsledkom prehry. Jedno pochádzalo z čias nádeje na slobodu, druhé z historického momenty jej straty.

Myslím, že to je rozlíšenie, dostatočné pre našu orientáciu a pochopenie Ľudovíta Štúra a jeho dnešného významu.

.autor je literárny vedec a stály spolupracovník .týždňa

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite