Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prelet

.viera Rapcová .spoločnosť

Ktokoľvek, kto vidí normálne fungujúci školský systém v nejakom západoeurópskom štáte (a nielen tam), prenikne do jeho podstaty a potom sa vráti na Slovensko, tomu jeho návrat do nášho školstva pripadá ako …prelet nad kukučím hniezdom...

Niekto, kto prichádza zvonku, si totiž uvedomí, do akej miery sú v nejakom inštitucionálnom rámci isté nenormálne javy, či už cielene, alebo nevedome, vydávané za normálne, ale tí, ktorí sú už dávno v tomto rámci ponorení, si to prevažne až tak ani neuvedomujú.

Z pohľadu zvonku možno najnenormálnejšou vecou v našom slovenskom školskom „kukučom hniezde“ je fakt, že systém veľmi často a už príliš dlho neprepúšťa dôsledne tých najlepších. To, že nielen na vysokých školách sú často žiaci, ktorí tam nemajú byť, nie je len vďaka normatívu, ale aj vďaka dlhodobej korupcii v školstve, ktorá vedie k neuveriteľnej demoralizácii mladých ľudí. Deje sa to vo veku, keď by sme mali budovať ich dôveru v to, že nám záleží na spravodlivej spoločnosti spravovanej kompetentnými ľuďmi.

Pod vplyvom rôznych vážnych byrokratických, materiálnych, štrukturálnych a obsahových problémov v školstve si učiteľ roky týmto pohltený často ani neuvedomí /alebo len s hrôzou si kedy-tedy uvedomí /, že spomínané problémy prekrývajú azda to najpodstatnejšie, a tým je nespravodlivosť, ktorej úder pocíti často ako prvú trpkú skúsenosť s našou spoločnosťou mladý človek, keď sa chystá napríklad na vysokú školu.

Hlavne na tzv. atraktívne spoločenskovedné odbory, ale i na niektoré iné sa nedostávali a často ani doteraz nedostávajú tí najlepší študenti. Prednosť dostanú takí, ktorí prejavujú už na strednej škole iba vlažný záujem o štúdium, ich vedomosti sú neraz až podpriemerné a ich charakterové vlastnosti nezodpovedajú morálnym požiadavkám kladeným na ich budúcu profesiu. Ak sa napr. uchádzač o prijatie na právnickú fakultu pokúša dostať na štúdium podvodom, pričom sa v budúcom povolaní chce vážne venovať uplatňovaniu spravodlivosti, ako ju bude potom presadzovať?

Ten, kto ide do školy, vďaka normatívu študuje. Školy dostávajú peniaze podľa počtu študentov a nechcú ísť proti sebe prepúšťaním pracovníkov kvôli nedostatku žiakov. Dôsledky pre spoločnosť sú však priam fatálne, pretože taký žiak zvyčajne nielen študuje, ale aj doštuduje, a to nielen na strednej škole. Z toho vyplýva, že potom ktokoľvek môže v praxi naozaj robiť čokoľvek, ak má dostatočnú protekciu /nazývanú aj „sociálne sieťovanie“/, ktokoľvek skončí napr. právo a v priamom prenose vidíme, ako sa nekompetentní ľudia dostávajú do spoločensky významných pozícií. Znamená to, že je jedno, aký výkon podáte, aké znalosti a schopnosti máte, vrátane vašej morálky. Ak niekto chce ísť sám za seba, často nemá bez sociálneho sieťovania šancu. Mladí to vedia a stratili v nás dôveru .

Táto skúsenosť je hlboko zakorenená na Slovensku už dlho a jej prekonanie by prispelo k zásadným zmenám spoločnosti. Je aj jedným z dôvodov, prečo je riešenie problémov v školstve pre našu spoločnosť kľúčové. Kedysi sa na spomínané odbory dostávali prevažne len deti rodičov, ktorí boli lojálni s režimom a chvíľu po zamatovej revolúcii sa aj zdalo, že existuje vôľa, aby tí, ktorí si to zaslúžia, konečne dostali zelenú.

Lenže oprávnená požiadavka slobody vysokých škôl vyústila pri slobode prijímacích pohovorov neraz aj do jej tienistej stránky a spolu s nedostatočným ohodnotením vysokoškolských pedagógov prispela k vytvoreniu rôznych oficiálnych, ale i neoficiálnych konzultačných a doučovacích praktík za peniaze a pri doučovaní sa to zďaleka nekončilo... A tak sa dostávali na isté odbory prevažne len deti „zosieťovaných“. Ešte nikdy to zrejme v povojnovom Slovensku nebolo naozaj o najschopnejších. Vzdelávací systém určite odzrkadľuje aj istú kultúrnu úroveň národa a hodnoty, ktorým dáva spoločnosť prednosť. A vyspelé štáty si prísne strážia istú intelektuálnu a morálnu úroveň budúcich elít.

Vo Francúzsku napríklad všetci maturanti píšu náročné testy z rozsiahleho stredoškolského učiva zo všetkých predmetov /nielen niektorých, ako je to u nás /v danej študijnej vetve, aby to bolo pre všetkých spravodlivé. Úroveň náročnosti testov zodpovedá hodinovej dotácii predmetov, nie je ani neprimerane nízka, ani neprimerane vysoká. Napriek tomu asi 20% študentov nezmaturuje. No všetci tí, ktorí napíšu testy na viac ako 50%, majú právo ísť na zvolenú vysokú školu /okrem grandes écoles/ už bez prijímacích pohovorov, ťažká maturitná skúška je vstupným testom. V prvom ročníku vysokoškolského štúdia potom najlepší študenti prejdú prísnym „sitom“, aby ich nebolo tak veľa a ostanú znovu tí najlepší. To sa prejavuje vo všetkých sférach spoločenského života, napr. v súdnictve, zdravotníctve, ale u nich aj v nepodhodnocovanom školstve. 

Je to systém selekcie prednostne priepustný pre tých, ktorí podávajú kvalitný výkon a vedia obstáť aj po morálnej stránke. Podobný systém bez korupčných praktík dosiahli aj v Maďarsku. Apel stredoškolského učiteľa, aby sa žiaci svedomito učili a dodržiavali isté morálne princípy, v spomínaných krajinách nevyznieva naprázdno, pretože im vie garantovať to, čo sa nazýva zaradením sa do lepšej životnej situácie. Učiteľ u nás však nemôže garantovať čosi, čo ignoruje celá spoločnosť. Je to ďalší spôsob podkopania autority učiteľov, ktorej nedostatok majú odvahu vyčítať dokonca celým inštitúciám inšpektori. A inšpektori sú zástupcovia ministerstva, ktoré je strojcom tohto stavu v rezorte. Aké absurdné...

O rodičoch, ktorých každý rok chytá prijímačkový ošiaľ

Ani o problémoch rodičov, ktoré takýto školský systém generuje, sa otvorene nehovorí. Stredoškolskí učitelia by najlepšie vedeli rozprávať o tom, aká panika zachvacuje každý rok rodičov žiakov v maturitnom ročníku. Paradoxne, panike prepadajú rodičia takmer všetkých žiakov hlásiacich sa na spomínané odbory. Zachvacuje rodičov neraz excelentných žiakov z toho, že nikde nemajú zaručené, že sa ich dieťa dostane na vysokú školu, na ktorú bezpochyby v porovnaní s jeho lajdáckym spolužiakom má, pretože nechcú korumpovať alebo nemajú konexie, alebo peniaze na často drahé konzultácie, či iné formy doučovania v krajskom či hlavnom meste, v ktorom sídli vysoká škola.

A iná horúčkovitosť zachvacuje rodičov tých podpriemerných žiakov, ktorí musia narýchlo zohnať niekoho, kto ich dieťa cielene doučí a pripraví na testy často za nemalú sumu. Tie obvykle nie sú ani zďaleka kompatibilné s učivom, ktoré sa má podľa učebných osnov na stredných školách prebrať. Dopady takéhoto počínania na psychiku a morálku žiakov závisia od pocitov viny a tie nie sú u každého rovnaké.

Aby bol „galimatiáš“ dokonalý, je tu ešte tretia skupina. Tvoria ju prípady dobrých či výborných žiakov, ktorých rodičia v obave, že ich dieťa vytlačí niekto slabší, ale „zasieťovaný“, podľahnú tlaku a „proti svojmu presvedčeniu, ale pre istotu“ hľadajú protekciu. Dobrý žiak takto prijatý má niekedy pocit viny z toho, že zabral niekomu miesto. Tieto „pravidlá“ vzbudzujú v ňom logicky neistotu, že nebol dosť dobrý. A sú aj takí, ktorí si to nesú celý život.

Technických a väčšiny prírodovedných odborov sa to viac-menej netýka, ale výsledok prijímacích pohovorov na mnohých spoločenskovedných odboroch často vyrážal celé desaťročia dych: niektorí najlepší sa tam neraz nedostali a tí podpriemerní išli bez problémov ďalej. Navyše, obludnú logiku tohto systémového zlyhávania si žiaci odovzdávajú z generácie na generáciu, čo na mnohých vplýva teraz spolu s vysokou mierou nezamestnanosti mladých až do takej miery, že nemajú v ostatnom čase motiváciu skončiť ani len strednú školu. A sú to často šikovní ľudia, ktorí len reagujú na vzniknutú životnú situáciu.

O bezútešnom stave duchovnej klímy v školách

Učitelia sedia často spolu so žiakmi v starých, ošarpaných priestoroch, pretože na financovanie školstva náš štát nemá peniaze. Nie je to však aj otázka spravodlivejšieho prerozdelenia, napr. dať menej policajným zložkám? Na rozdiel od Francúzka a iných vyspelých štátov majú u nás policajti z nepochopiteľných/?/ dôvodov v priemere vyššie platy ako učitelia. To je však ten povrchný, materiálny či hmatateľný fakt, o ktorom najčastejšie hovoríme, pretože ho vidíme.

Menej viditeľná je duchovná klíma, v ktorej tam sedia. To, že učitelia si v tomto finančnom marazme dokážu závidieť mizerný desať eurový rozdiel v plate či nenazbierané kredity, i to, že žiaci už dopredu podľa miery „sociálneho sieťovania“ neraz vedia, kto z nich bude prijatý na akú školu, často aj za koľko a koho čaká úrad práce. Taká duchovná klíma v inštitúciách, ktoré by mali byť príkladom pre žiakov v úcte k hodnotám ako spravodlivosť v rozhodujúcom období ich života, pôsobí na ich psychiku preukázateľne devastačne.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite