Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako prežiť pôrod: Pôrod nemá byť traumou

.iveta Aldana .lucia Lišiaková .veronika Pizano .spoločnosť .spoločnosť

V našich pôrodníckych oddeleniach chýba všeličo. Nemyslíme tým teraz modernú techniku, toaletný papier ani elegantné zariadenie izieb, ale celkom iné veci. Napríklad rešpekt k žene, ktorá sa chystá na dôležitú udalosť vo svojom živote.

Ako prežiť pôrod: Pôrod nemá byť traumou profimedia

chystala sa variť, keď jej práve zavolal manžel, a jej odtiekla plodová voda. Stihla sa ešte oholiť s pomocou zrkadielka umiestneného medzi nohami, aby sa tejto procedúre vyhla v pôrodnici. Vybrala si Kramáre pre ich novorodenecké oddelenie. Tašku s potrebami pre bábätko, príborom, miskou na polievku, toaletným papierom a ostatnými hygienickými potrebami mala pripravenú už pár týždňov. Kým čakala na manžela, umyla riad, poskladala bielizeň a zavolala mame aj sestre. Potom si ľahla na gauč a zavrela oči. Kontrakcie zatiaľ necítila.

O päť dní neskôr sedela Barbora na zadnom sedadle ich auta a vedľa nej v sedačke spalo jej prvorodené dieťa. Barbora plakala. Nie od šťastia, ani od hormonálnych zmien. Plakala, aby uvoľnila nahromadený stres z pôrodnice. „Úroveň klasických izieb? Jedna veľká tragédia. Mala som veľké problémy, aby som udržala elementárnu hygienu. Umývadlo na izbe nefungovalo. Ak som si chcela umyť ruky, musela som ísť do spoločných toaliet alebo spŕch. Keďže tam nebol prebaľovací pult, prebaľovanie bábätiek prebiehalo na posteli, čo sa mi nezdalo hygienické pri problémoch, ktoré každá šestonedieľka má,” spomína Barbora. 

„Narušenie vzťahu medzi matkou a dieťaťom, ku ktorému dochádza v pôrodniciach, môže mať vplyv na neskorší rozvoj psychických porúch.“

Lenže hygiena bol len jeden z negatívnych faktorov: „Bol tam chaos. Niektoré dni boli aj štyri vizity. Sestričky nás budili o pol šiestej, aby sme sa išli sprchovať. Na oddelení fungovali dve sprchy. Kým sa všetky vizity neskončili, nedali nám raňajky, niekedy až do pol desiatej. Museli sme si upratať a ležať pripravené na podložkách. Nebola tam chvíľa, keď by si žena mohla oddýchnuť. Izba bola ako korzo. Chodili tam sestričky, upratovačky, vizity, stále sa niečo dialo. Ak aj nikto neprišiel, tak som zas musela ísť na nejaké vyšetrenia ja. V noci som sa nevyspala, keďže bábätká plakali. Bola som vyčerpaná.“ 

Aj v komunikácii a prístupe personálu by si Barbora vedela predstaviť niektoré veci inak: „Pri pôrode som nepoznala mená ani jedného člena tímu. Meno lekárky som sa dozvedela až po niekoľkých dňoch, keď som sa naň spýtala počas vizity. Pri vizitách nám sestrička odobrala klieštikmi vložky medzi nohami, aby sa všetci lekári mohli pozrieť. Žena ležiaca so mnou na izbe mala problémy s dojčením pre vtlačené bradavky. Keď prosila o radu, sestry jej odporučili podanie umelého mlieka. Keďže veľmi chcela dojčiť, zavolala si do pôrodnice externú laktačnú poradkyňu. No nedovolili jej prísť na izbu. Sestričky boli nahnevané, že ju zavolala, a tak musela konzultácia s matkou a dieťaťom prebiehať na chodbe pri výťahoch.” 

Barbora sa pozastavuje aj nad niektorými pravidlami: „Jedlo podávali v jedálenskom kúte a nemohli sme si ho zobrať na izbu, ale deti sme do jedálne zobrať nemohli.” 

nepriateľské prostredie 

Keď žena čaká prvé dieťa, nič ju nepripraví na tehotenstvo, pôrod ani na materstvo. Môže si načítať knihy, príručky, absolvovať kurz prípravy na pôrod, pozerať YouTube videá a sledovať diskusie na internetových fórach, ale jej fyzické i psychické pocity ju prekvapia, zaskočia, potešia alebo aj nepotešia. 

Aj keď sa rozprávania žien môžu podobať, to samotné prežívanie si predsa len každá musí odžiť. Osobná skúsenosť je neprenosná. Slovenské zdravotníctvo v súčasnosti bojuje s mnohými problémami a často sa nemocnice pohybujú na hrane prežitia a fungovania. Preto možno téma slovenského pôrodníctva v spoločnosti až tak nerezonuje. Každoročne slovenskými pôrodnicami prejde približne 50 000 žien a približne rovnaký počet novorodencov. Pri celkovom počte pacientov prechádzajúcich slovenským zdravotným systémom sa toto číslo môže javiť zanedbateľné. No v tomto prípade nehovoríme len o zdraví žien v reprodukčnom veku, ale o fyzickom a psychickom zdraví nasledujúcich generácií. 

Spôsob, akým deti prichádzajú na svet, má totiž podstatný význam. Vo veľkých nemocniciach sa o podporujúcom a priateľskom prostredí dá len ťažko hovoriť. Ak sú k dispozícii tri predpôrodné boxy, ktoré sú oddelené plachtou a ženy sa v bolestiach navzájom počujú, súkromie a intimita sa vytvoriť nedajú. Počas letných mesiacov, keď je pôrodov viac, veľké pôrodnice kapacitne nestíhajú, a tak rodiace ženy čakajú na chodbách. Vo veľkých nemocniciach je aj väčšia pravdepodobnosť, že pôrod bude vedený medikamentózne kvôli plynulému chodu pôrodnice. Stres, strach a úzkosť môžu spôsobiť zastavenie pôrodu, ktoré vyústi do série intervencií, často vedúcich k cisárskemu rezu. 

„Paradoxne, malé pôrodnice dokázali už urobiť väčšie zmeny než tie veľké, pretože tu už ako-tak funguje konkurencia, aj keď to úplne nemôžeme nazvať pravým názvom,“ myslí si Iveta Lazorová, prezidentka Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek. „Malé pôrodnice bojujú o každého pacienta alebo klientku a prispôsobujú už mnohé podmienky aj potrebám žien. Naopak, vo veľkých pôrodniciach, mohli by sme ich nazvať aj veľkovýrobniach detí, k tomu vôbec nepristúpili, pretože ich k tomu nič nenúti, majú dostatok pôrodov. 

Práve tu ženy na tento systém najviac doplácajú – nemajú súkromie, nemajú možnosť mať dieťa 24 hodín denne pri sebe. Tieto nemocnice by potrebovali veľkú zmenu, ale opäť je to o tom, že nemajú peniaze, nechcú, nevedia…” Žena je po príchode do pôrodnice separovaná od svojho partnera, pre obmedzené kapacity. Partnera zavolajú až na finále, keď už môže len sledovať vývoj situácie. Podľa odborníkov je však práve v prvej pôrodnej dobe pomoc a podpora partnera neoceniteľnou psychickou pomocou pre rodičku a dokáže zásadným spôsobom ovplyvniť priebeh pôrodu. 

„Najväčším paradoxom slovenského zdravotníctva je, že väčšina jeho problémov nie je finančná.“

Stalo sa bežnou vecou, že počas pôrodu sa pri rodičke strieda až príliš vysoký počet odborníkov, o ktorých funkciách a menách sa rodička často nič nedozvie. Z ich strany podľa niektorých rodičiek dochádza k veľmi nešetrným vaginálnym vyšetreniam, ktoré sú ženami vnímané ako bolestivý zásah do intimity, ale aj osobnej integrity. „Kontrolovali ma traja alebo štyria doktori. Každý ‚skúsil´, čo mám nové. Žiadny sa mi nepredstavil," spomína Alexandra z Trnavy. Myslí si, že nemala šťastie na personál, lebo jej druhý pôrod prebehol inak. Ešte stále nie je bežnou praxou, aby lekári na zákroky, ktoré idú vykonať, ženu vopred upozornili a vysvetlili jej ich opodstatnenie. 

Často personál rodičku neinformuje o priebehu pôrodu, koná mechanicky bez vedenia dialógu, čo spôsobuje rodičke zvýšený stres. Rodička sa stáva v rukách personálu objektom, predmetom, s ktorým sa manipuluje, a nehľadá sa cesta komunikácie a spolupráce. Lekári sa bránia, že pri dvadsiatich pôrodoch za deň nie je možné individuálne komunikovať s každou rodiacou ženou. Psychiater Jozef Hašto nesúhlasí. „Ak doktori povedia, že v istej situácii nie je čas informovať pacientky a ani na to nemyslia, je to z ich strany často racionalizácia. Doktori majú pocit moci a zodpovednosť a pacientka je kvázi ne-mocná. Ona nemá moc, majú ju oni.“ 

traumatizujúci zážitok 

Veľa žien považuje zážitok zo svojho pôrodu za traumatizujúci. Vyjadrujú sa tak medzi sebou alebo na internetových fórach. Nechápu, prečo museli rodiť v štandardizovanej polohe, s priviazanými nohami, sťažujú sa na nástrihy hrádze, ktoré sa stali bežným postupom pri takmer 70 percentách pôrodov, a ktoré im následne spôsobujú zdravotné komplikácie. Veľakrát majú pocit, že takýto zákrok bol neopodstatnený a vykonaný bez ich súhlasu či vedomia. Ale len máloktorá tieto sťažnosti aj adresuje na zodpovedných ľudí alebo inštitúcie. 

Jozef Hašto si myslí, že odborníci potrebujú spätnú väzbu. „Keď sú ženy závislé od odborníkov, majú zníženú schopnosť asertivity. Nepovedia im veci, ktoré im prekážajú, lebo sa obávajú, že by to malo negatívny dopad na starostlivosť.“ Mnohé problémy však so sebou prináša aj starostlivosť o rodičku a novorodenca v tretej pôrodnej dobe, teda v čase bezprostredne po pôrode. V čase, keď sa všade v pokrokových krajinách prízvukuje potreba bondingu, teda podpora väzby matky a dieťaťa, na Slovensku stále odlučujú matky od novorodencov hneď po pôrode, a to aj v nemocniciach, ktoré získali status „baby friendly hospital” udeľovaný organizáciou UNICEF na základe hodnotenia viacerých kritérií. 

„Na mojom pôrode ma najviac mrzí desaťhodinový kritický výpadok krátko po pôrode, keď som sa – napriek absolútnemu zdraviu (už šesť hodín po pôrode som chodila a vykonávala normálne činnosti) nás oboch – nemohla starať a mať v náručí svoje vlastné dieťa. Dodnes to cítim ako krádež a krivdu a totálne zmanipulovanie,” spomína si na svoj pôrod v Nemocnici sv. Cyrila a Metoda v Bratislave Dáša. To, že je problematika titulu Baby fiendly hospital (BFH) a dodržiavania kritérií, ktoré sa na jeho získanie požadujú, komplikovanejšia, než sa môže zdať, potvrdzuje aj doktorka Rozália Mišová, primárka novorodeneckého oddelenia Fakultnej nemocnice v Trnave: „Už od príjmu rodičky treba veľa vecí zmeniť.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

prihlásiť predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite