keď konštatujem, že naša pamäť na udalosti roku 1989 je deformovaná, nemám v úmysle prispievať k blbej nálade a vôbec tým nechcem povedať, že sa odvtedy nič nepodarilo, že sme nič nedokázali. Ide mi skôr o výzvu. Aby sme tejto výzve dostáli, musíme správne chápať význam kľúčovej udalosti roku 1989 a následných zmien, ktoré umožnila. Potrebujeme správne chápať pôvod aj povahu našej slobody, aj politického systému, v ktorom môžeme slobodu uplatňovať. Aj mimopolitické podmienky, ktoré si to vyžaduje.
scéna potemnela
Problém je v tom, že môžeme čoskoro prísť o to, čo sme si vydobyli. Pokiaľ ide o moju generáciu (tých, ktorí sme v roku 1989 boli v študentskom veku), v našom živote môžeme zažiť druhú zmenu s porovnateľným významom, ale v opačnom smere.
Hrozí nám zásadný reverz, v istom zmysle návrat do pomerov pred rokom 1989. Nie doslova: stav, do ktorého môžeme padnúť, samozrejme, nebude identický so stavom pred pádom komunizmu a železnej opony. To z povahy veci nie je možné. Historické udalosti sa neopakujú ako ročné obdobia.
Hovoríme o možnosti návratu, v ktorom sa zopakuje pôsobenie istých zákonitostí ľudského správania, spoločenských a politických pohybov, podobne ako v dobe nástupu totalitných režimov v Európe prvej polovice 20. storočia a neskôr, keď bola po druhej svetovej vojne naša vlasť po krátkej radosti z oslobodenia začlenená do komunistického tábora pod sovietskym velením. Hovoríme teda o návrate v zmysle analógie – a to je veru dostatočný dôvod na vážne obavy.
Hrozí nám návrat do neslobody, respektíve do politických pomerov na podstatne nižšej úrovni kvality, nech už bude nový režim v detailoch vyzerať akokoľvek. Despotizmus novej doby môže byť vyzdobený novými kulisami, rekvizitami, symbolmi či heslami s obmeneným slovníkom, no stále to bude despotizmus. Technológie 21. storočia môžu túto perspektívu robiť ešte znepokojivejšou.
tyrania, pokrok, utópia
Totalitné režimy a technológie existovali a vyvíjali sa v istej symbióze. Súdruhovia boli všeličo, no nie technofóbi – aspoň nie tam, kde technológie predstavujú nástroj získavania, udržania, používania a upevňovania moci. Sovietsky totalitný režim bol až učebnicovo reprezentatívnou kombináciou orientálneho despotizmu a moderných technológií – bez ohľadu na to, akým deficitom v oblasti invencie totalitné spoločnosti zákonite trpeli a ako výdatne sa uchyľovali k parazitovaniu na produktoch invencie „kapitalistickej sústavy“. Je len zvrchovane symbolické, ak Lenin svojho času zhrnul svoj revolučný program do hesla „všetka moc sovietom, plus elektrifikácia celej krajiny“. Pravda, to s tými „sovietmi“ bola maskirovka. V skutočnosti išlo o moc štátostrany, ešte presnejšie, moc jej vodcovskej elity, to nás však nemusí mýliť. Moc a technológia patria k sebe; moc využíva technológie a technológie dávajú šancu moci. Technológie revolucionizujú svet a spoločnosť a revolučné hnutia ich radi využijú na svoj boj o moc, aby na troskách starých režimov po proklamovanom „oslobodení“ vzápätí nastolili vlastnú diktatúru. To platí rovnako dnes ako v minulosti. Možno len s jedným rozdielom: technológie sú dnes vyspelejšie, a teda predstavujú aj mocensky využiteľný potenciál, akým totalitári 20. storočia ešte nedisponovali.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.