Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Generácia, ktorá sa narodila po roku 1989: November je aj naša cesta

.marek Bartonek .spoločnosť .téma

17. november 1989 navždy zmenil životy vtedajšej, ale aj každej nasledujúcej československej generácie. Generácia Z bývalý režim na vlastnej koži nezažila, ale žurnalistika, hudba, filmy či literatúra, ktoré ju formovali, mohli slobodne vzniknúť práve vďaka Nežnej revolúcii. Do akej miery si to vážime a uvedomujeme? Odpovedajú študenti a absolventi z Česka a Slovenska.

Generácia, ktorá sa narodila po roku 1989: November je aj naša cesta BORIS NÉMETH 17. november 2025, Bratislava: Študenti si na zhromaždení pripomínajú Nežnú revolúciu. Aj od generácie, ktorá ju nezažila, závisí, aký obsah a význam bude mať jej odkaz v budúcnosti.

milo Hasala – Novembrové výzvy

Pre moju generáciu sú výjazdová doložka, kádrový profil či vedúca úloha strany slová bez obsahu. Opisujú vtedajšiu situáciu, no ich pamäťová stopa a zmysel sa do súčasnosti celkom preniesť nedajú. Bol ale November o týchto konkrétnostiach? Pre ne by sme mu my mladí mali či nemali rozumieť?

Áno, už žijeme iné časy a prvotná zmena, ktorú priniesla Nežná revolúcia, nás nezasiahla. A presne v tej podobe nás ani nikdy nezasiahne. Pre vtedajších mladých ľudí to bolo iné. Tu a teraz sa rozhoduje o našom živote – to bola ich výzva. My už musíme hľadať rolu Novembra inak, a to je výzva mojej generácie.

Aká je realita 37 rokov po? Snáď by sme ju mohli opäť raz vystihnúť slovami Václava Havla: „Naše země nevzkvétá.“ Pravdou je, že Slovensko ovláda skupina ľudí so záujmom o moc, nie o službu verejnosti, a robí podľa toho všetko – bratá sa s diktátormi, korumpuje, robí čistky, ohýba právo a ruinuje krajinu. Budúci rok to takto bude už dvadsaťjeden rokov. A to v kontexte dejín nie je iba malý exces, ale už celá epocha – rovnako dlhá ako obdobie husákovskej normalizácie. Áno, za tento čas sme v niečom zaznamenali aj značný pokrok, no v porovnaní s okolitými štátmi sme sa prepadli vo všetkom, kde sa to dalo. Aj v tomto sú obdobia 1968 – 1989 a 2006 – 2027 akosi podobné. Na dnešnú realitu sa ponúka parafráza Jiřího Kodeta z filmu Pelíšky: „Pořád jsou to ti samí lidi, ti samí hajzlové.“

Čo je teda dnes November? Nie je to prechod z neslobody do slobody, z policajnej totality do ako tak fungujúceho právneho štátu, z chudoby do bohatstva. Čo môže November znamenať v našej dnešnej realite, čím môže byť pre nás mladých? Fedor Gál nedávno v .týždni napísal, že je ideálom. Stráca ale tento ideál na zrozumiteľnosti tak, ako „materiálna“ porevolučná zmena?

Je to ideál. No aký ideál, slobody a demokracie? Ktorej? Tej tu a teraz, Krylovými slovami, tej s kozmetickou vadou? Takýto ideál Novembra je rozpoznateľný len ťažko. Preto ho vnímam viac ako základné ľudské nastavenie než ako štátoprávny koncept či stav právneho štátu a ekonomiky. Z Nežnej revolúcie viem vybrať skôr hodnotové princípy človeka než inštitučný rozmer krajiny. Sme pri pravde a láske na jednej strane, lži a nenávisti na druhej. Môže sa takýto ideál vyčerpať, stratiť na zrozumiteľnosti, prekonať novou dobou? Pochybujem.

Tak ako ideál Novembra zohral svoju úlohu v boji s Mečiarom a aj na námestiach po vražde Jána a Martiny, myslím, že sa oň dá oprieť aj teraz. Dá sa oň totiž oprieť vždy. Takže 17. november môže byť rámcom budúcoročných volieb. To by mohla byť naša výzva. Nie však politicky – to bude spŕška nenávisti a demagógie –, ale občiansky, ľudsky, osobne.

Realita sa za 37 rokov zmenila, no November nestratil na sile. A nestratí nikdy, bez ohľadu na väčšinové názory v danom momente. To, aký obsah dáme nanovo Nežnej revolúcii, zostáva na nás. Toto je náš záväzok. Nemusel som vtedy dávno stáť na námestí, aby som dnes rozumel tomu hlavnému. Musím si však klásť otázky o sebe, o nás všetkých, o našej povahe a konaní v porovnaní  s Novembrom a jeho ideálmi. Práve tieto otázky, toto hľadanie hodnôt tu zostalo a zostane. November nám stále ukazuje cestu. 

samuel Nguyen – Zabudli sme kľúče

Liberté, egalité, fraternité alebo sloboda, rovnosť, bratstvo. To sú slová Veľkej francúzskej revolúcie, ktoré si osvojil každý Francúz, či už je to pravičiar, ľavičiar, konzervatívec, či liberál. Dokonca aj dnes, po posledných protestoch, môžeme tieto slová vidieť nasprejované naprieč Parížom. Revolúcia na Slovensku nebola veľká, bola nežná a je otázne, či z nej v Slovenkách a Slovákoch niečo ostalo dodnes.

Ako človek narodený v ére samostatného Slovenska som už nemal šancu zažiť ani komunizmus, ani časy Nežnej revolúcie, ani začiatky obnovenej slobody raného kapitalizmu. Jediné, čo môžem pozorovať, sú ľudia, ktorí toto obdobie zažili, a správanie mojich rovesníkov.

Pred očami mám v lepšom prípade prisvojenie si odkazu 17. novembra úzkou skupinou intelektuálov, poprípade komodifikáciu Nežnej revolúcie opozíciou, opakujúcou dnes už prázdne gestá štrngania kľúčmi, nosiac pritom tričká s kreslenou tvárou Václava Havla ukazujúceho zdvihnuté prsty. V horšom prípade znevažovanie výročia koalíciou, ktorá buď význam 17. novembra ignoruje (nevšimla si ho popri kachličkovaní kúpeľne), alebo ho prezentuje ako koniec zlatých čias utopistického komunizmu, v ktorom ešte dobro víťazilo nad zlom, voda sa sypala a piesok lial.

Entuziazmus z Nežnej revolúcie ako takej postupne upadal medzi všetkými staršími generáciami až na tú, ktorá si ju vo svojich študentských časoch odstála na námestiach, a tie nasledujúce – vrátane mojej – sa s ním ani nikdy poriadne neoboznámili. Moji rovesníci sú buď v skupine tých, ktorí prídu 17. novembra na námestie, vypočujú si pár hrejivých slov od pamätníkov a odídu s melancholickým pocitom (tu sa sčasti radím aj ja), alebo v skupine apatickej, ktorú 17. november nezaujíma a jediným rozdielom oproti iným dňom sú pre nich príspevky s novembrovou tematikou na ich instagramových nástenkách.

Odporcov Nežnej revolúcie nájdeme medzi mladými menej, čo je však podľa mňa skôr znakom apatie než pozitívneho politického názoru. V drvivej väčšine však tieto skupiny majú niečo spoločné – okrem povrchných informácií o komunizme a Nežnej revolúcii nevedia o daných reáliách skoro nič. S výnimkou nadšencov dejepisu nevedia, aký bol za komunizmu život, nevedia, ako fungovala represia autokratického aparátu, nevedia, kto presne bol Václav Havel, a tobôž nie, čo robila na Slovensku Verejnosť proti násiliu. Mnohokrát mám dokonca podozrenie, že mentálny obraz mladých o ére komunizmu sa zakladá skoro výlučne na pocite z filmu Pelíšky.

Sčasti to môže byť spôsobené tým, že informácie sú nám sprostredkované starými otcami a mamami, ktorí už dávno primiesili do reality nostalgiu založenú na tom, že boli mladí, tráva bola metaforicky zelenšia, kolená ich doslovne neboleli. Zároveň v tom môže zohrávať rolu aj to, že sa politickým elitám a intelektuálom nepodarilo vysvetliť a odovzdať dôležitosť 17. novembra nám, mladším generáciám.

Je otázne, či sa dnes po skoro 40 rokoch niekomu podarí vyrobiť z Nežnej revolúcie symbol, ktorý nás bude všetkých spájať. Bohužiaľ mám pocit, že okrem toho, že Milan Rastislav Štefánik bol hrdina a „fešák“, sa Slováci nezhodnú na ničom zo svojej histórie. To však neznamená, že by sme sa o to nemali snažiť. Nežná revolúcia navždy zmenila dejiny nášho štátu a národa, bez nej by život každého z nás vyzeral radikálne inak. Na našu vlastnú Veľkú francúzsku revolúciu ako symbol jednoty si ale asi ešte budeme musieť počkať.

petr Pecháček – Co pro mě znamená 17. listopad?

Letošní 17. listopad se odehraje v roce, v němž dle mého názoru padlo mnoho konvencí, které jsme léta brali takřka jako samozřejmost. Alespoň zdánlivě padly zbytky mezinárodního práva, výsledkem ničím nezkrocené agrese Ruska, Izraele, Spojených států a dalších silných geopolitických aktérů vůči slabším státům a národům. Ohlasy na umělou inteligenci se různí, od bezmezného nadšení až po téměř apokalyptické závěry o konci současné civilizace jejím přičiněním. Ruku v ruce s tím vypočítáváme, jak dlouhé bude v létě pásmo čtyřicetistupňových veder napříč drtivou většinou Evropy, a jestli se s tím vůbec dá ještě něco dělat. Vlastní bydlení se na mnoha místech pomalu stává teoretickým konceptem.

V této atmosféře se mnoho lidí obrací k myšlenkám na návrat k tradici, k určitému balíčku sdílených evropských hodnot – a teď si jen dosadit, co takovou „evropskou hodnotou“ vlastně je. Když jsem se nad tím nedávno zamýšlel, došel jsem k závěru, že „evropskou hodnotou“, za níž by se, doufám, stále mohla postavit většina české a slovenské společnosti, je pluralismus, jehož historie se v Česku a na Slovensku začala znovu psát právě 17. 11. 1989. Počínaje tímto dnem se někdy pomaleji, jindy rychleji začala opět psát historie názorové mnohosti, kulturní rozmanitosti, náboženské tolerance a politické soutěže. Žádná z věcí, které jsem právě jmenoval, se nezrodila z ničeho. Evropa jich dosáhla vývojem trvajícím staletí, zahrnujícím revoluce, válečné konflikty a jiné bolestivé společenské proměny. Po větě tohoto typu se pak v rámci dobrého bontonu hodí dodat, že se za svobodu, demokracii a na ně navázané hodnoty musí „bojovat“.

Jenže co je dnes „bojem“ za svobodu, demokracii, názorovou pluralitu, právní stát? Jsou to přesně ty konverzace, které se bojíme vést, z důvodu možné ostrakizace. Ta se typicky projevuje tak, že se některá témata na výročí 17. listopadu „nehodí“. Přesně naopak, 17. 11. je pro mě osobně datem, kdy by v ideálním případě bylo žádoucí vést konverzace na všechna palčivá témata. Pojďme se tedy bavit o oligarchizaci společnosti, která v mnoha tématech politický pluralismus omezila spíše na formalitu, o ostudné roli Česka a Slovenska na Blízkém východě, o ignoraci změn klimatu, o vzrůstajícím počtu zločinů z nenávisti. Ještě více je toto akutní při vzpomínkách na 17. 11. 1939, kdy fašismus již řádil v Evropě v plné síle a na první řadě k likvidaci byla inteligence – včetně té české.

Nedopusťme tak, aby 17. listopad byl jenom dnem rozličně koncipovaného ujišťování se, že žijeme v nejlepší možné realitě. Umělý optimismus nepostihuje rozmanitou realitu české a slovenské společnosti, která není omezena na individuální úspěchy v podnikání, výjezdy studentů na Erasmus či periodické pořádání voleb. 17. listopadem 1989 se začalo psát naše znovuotevření světu, které ale nebylo bez obětí – napřiklad lidí pracujících v těžkém průmyslu, oděvnictví nebo zemědělství, pro něž se v důsledku kulhajícího tempa uzavřené československé ekonomiky a některých neuvážených rozhodnutí polistopadových vlád v novém kapitalistickém systému jen těžko hledalo místo.

Buďme tedy tolerantní vůči těm z nás, kteří vnímají 17. 11. 1989 jako den ztráty jistoty a den ztráty kontroly. Kdyby takové tolerance nebyly schopny vůdčí osobnosti disentu, nikdy by se v Chartě 77 nebyli schopni sejít bývalí stalinisté a křesťanští konzervativci. Nebylo by možné se prostřednictvím vyjednávání a ústupků na mnoha stranách společnosti dobrat toho, že můžeme proces změn nastartovaný 17. 11. 1989 nazvat revolucí „sametovou“, na Slovensku „něžnou“. I tímto způsobem jsme se počali pozvolna řadit zpět do rodiny evropských demokracií, stojících na schopnosti tolerance a diskuze, v tom nejširším slova smyslu. Můj 17. listopad je tedy připomenutím právě toho, že je Evropa kolébkou mnohosti názorové, kulturní, náboženské a politické. A snad takovým připomenutím bude moci být ještě nějakou dobu.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite