Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

November vtedy a dnes

.inge Vagačová .spoločnosť .téma

V novembri 1989 som mala osemnásť rokov a ocitla som sa úplne v centre politického diania, na sekretariáte hnutia Verejnosť proti násiliu v Bratislave. Za tým, ako som sa tam dostala, je príbeh. Ešte pred ním však bol deň, keď som si ako mladé dievča povedala, že chcem pomáhať. Chcem byť tam, kde sa niečo deje, byť užitočná. A tak som sa sama vybrala zabúchať na dvere. Nevyšlo to. Musel prísť iný príbeh. Keby neprišiel, neviem, ako by môj život vyzeral ďalej. Ani ako by vyzeral dnes.

November vtedy a dnes JÁN LÖRINCZ Popri známych tvárach Novembra stáli aj ľudia, ktorí zabezpečovali fungovanie hnutia VPN. V rámci neho pôsobilo aj Centrum pre výskum spoločenských problémov, ktoré pripravovalo prieskumy verejnej mienky pred prvými slobodnými voľbami.

v tom čase som bola študentkou prvého semestra Ekonomickej univerzity. Naši chceli mať zo mňa vysokoškoláčku, no keďže sme nemali vhodný kádrový profil – otec sa urputne bránil vstupu do strany –, snažili sa pre mňa vybrať takú školu, kam by ma predsa len vedel dostať. Dostal. Môj sen študovať psychológiu zostal v nedohľadne a napokon som nejakým zázrakom vyštudovala ekonómiu.

Všetko sa však začalo o pár rokov skôr. Na gymnáziu som sa priatelila so Sašou, dcérou profesora Miroslava Kusého. Ich domácnosť bola miestom spoločných príprav na písomky, prvých žúrov, ale pre mňa aj príležitosťou nakuknúť do tajomstvom zahaleného sveta disentu. Pri povestných „spisovateľských kvartáloch“ som mala možnosť stretnúť ľudí, ktorých mená som dovtedy poznala iba z rozprávania.

Saša začala študovať v Prahe a po prvýkrát prišla domov práve v deň, keď sa Verejnosť proti násiliu presťahovala do Mozartovho domu. Konečne príbeh. Vybrali sme sa pozrieť jej otca do nových priestorov. Medzi dverami nás vítala Anica, manželka Jána Budaja. „Prosím ťa, nechaj nám tu aspoň jedno z tých dievčat,“ prosila Sašinu mamu Jolku Kusú. Ony odišli kupovať zimnú bundu a ja som zostala.

Anica ma posadila za stôl, strčila mi do ruky telefónne slúchadlo a povedala, nech zapisujem, čo mi bude ktosi diktovať. Na druhej strane linky bol arcibiskup Sokol a diktoval vyhlásenie, ktoré sa malo čítať na námestí. Rovno oproti sedel Milan Kňažko a svojím hlbokým hlasom tiež niečo riešil cez telefón. Dnes si už asi málokto vie predstaviť, čo znamenalo sedieť oproti Milanovi Kňažkovi. Ľudia čakali hodiny, aby ho mohli pozdraviť, podať mu ruku. A ja som sa takto náhodou či nenáhodou ocitla v centre diania. Zostala som tam až do konca.

Na sekretariáte nás bolo spočiatku len pár. Striedali sme sa, vybavovali telefonáty, poštu, organizovali stretnutia. Keďže neboli mobily, všetko išlo cez nás. To si už tiež dnes nevie nikto predstaviť. Byť bez mobilov, počítačov a wi-fi. Mala som prístup k dokumentom, dohadovala stretnutia. Dodnes mi nie je celkom jasné, ako je možné, že ma tam v osemnástich rokoch, bez akejkoľvek pracovnej skúsenosti, vpustili s takou dôverou. Bolo to náročné, vyčerpávajúce, ale zároveň čarovné obdobie. A obrovská skúsenosť do života dospeláčky.

Moje miesto bývalo pod pódiom. Strkala som rečníkom do rúk papieriky s inštrukciami, zohrievala dlaňami čaj. Myslím, že práve vtedy som si veľmi jasne uvedomila, že som človekom služby. Že radšej, ako sa niekam prebíjať, pomáham ľuďom, ktorých si vážim. A že mi stačí, ak sa občas nájde niekto, kto to ocení.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite