v prieskume to uviedlo 64 percent zúčastnených. Za jeden z najväčších prínosov Novembra 1989 považuje slobodu cestovania a pohybu 47 percent opýtaných. Za ňou nasledujú možnosť pracovať v zahraničí (25 percent) a sloboda prejavu (23 percent). Zároveň 56 percent opýtaných súhlasilo s tým, že zmena spoločenského systému po roku 1989 stála za to.
Je to trochu zvláštny výskum Post Bellum a Chcem tu zostať. Ja by som sa pýtal na to, ako sú ľudia spokojní s aktuálnym stavom ekonomiky, s príslušnosťou Slovenska k EÚ a NATO a ako vnímajú svoju situáciu v porovnaní so susednými stredoeurópskymi štátmi. V odpovediach na tieto otázky sa najlepšie zračí aj odpoveď na otázku, ako sú spokojní s Novembrom 1989.
Nekladiem si však túto otázku. Zaujíma ma odpoveď na inú otázku – aká je pamäť Novembra 1989?
má Slovensko pamäť?
Má, ale plytkú. Čo si z Novembra 1989 pamätáme? Štrnganie kľúčov. Milana Kňažka a Jána Budaja. To sú dnešné posolstvá roku 1989. Niektorí možno ešte spomenú plavbu po Dunaji do Hainburgu an der Donau. Vtedy som sa kruciálne pomýlil, preto som tam nebol. O Hainburgu mi najprv rozprávali Martin Bútora s Agnesom Snopkom nočnou cestou autom, keď sme sa bavili o tom, ako by bolo dobré spustiť Václava Havla z helikoptéry po povrazovom rebríku na Námestie SNP, namietal som, že čo keď sa pošmykne, zletí a bude po revolúcii. A keď hovorili o tom, ako pôjdeme do Hainburgu, jedna časť cestou na Devín, druhá loďou po Dunaji a tretia pešo rakúskymi poliami, rozčúlil som sa a povedal som im, že došliapeme rakúske polia a rakúski sedliaci nás vyženú vidlami.
Nič z toho sa nestalo. Tak som prišiel o Hainburg. Rakúski sedliaci boli vľúdni, mali pripravený horúci čaj, na lodi bolo veselo a na slovenskej strane sa začali strihať ostnaté drôty. Alta ich doniesla niekoľko domov, urobila z nich kyticu, mali sme ju dosť dlho vo váze.
V Hainburgu som nebol, ale inak som bol všade, kde to bolo potrebné. Prvý deň, v nedeľu 19. decembra, v Umeleckej besede, o ktorú viedol dlho spor Rudo Sikora s Ľubom Longauerom, ktorý tvrdil, že tie známe fotky z Umelky neboli z prvého dňa, ale z druhého, a Rudo zase tvrdil, že Umelku vymyslel on, lebo tam mal výstavu. Ten spor trval dlho, ale ukázalo sa, že fotky z prvého dňa mal Peter Pochylý u seba doma a že boli naozaj iné, bolo na nich vidno, ako podpisujeme na stole podpisové hárky spolu s Rudom Sikorom. Ani tých podpísaných nebolo päťsto, ale len okolo tristo, ale to je už dnes jedno. Aj s tým vymýšľaním názvu Verejnosť proti násiliu to bolo trochu ináč. Navrhovali ho tí, ktorí boli v nedeľu 19. decembra po mítingu, ktorý sa ešte nevolal míting, tak ako sa hovorca nevolal ešte hovorca, doma u Jana Langoša. No rozhodlo sa o ňom na druhý deň na Malej scéne – je z toho zvukový záznam na gramofónovej platni, ktorú robil Agnes Snopko s Ľubom Feldekom. Tam vznikol aj zoznam členov a konateľov budúceho Koordinačného výboru VPN, ktorý sa aklamačne schválil na Námestí SNP. A naozaj sme boli s ľubom Feldekom a s Eugenom Gindlom u riaditeľa Československej televízie na Slovensku Jaroslava Hlinického, ktorý sedel vtedy rovno oproti v budove dnešného ministerstva kultúry. Nemohol nás neprijať, to námestie mu burácalo pod oknami. Žoviálne oslovil Ľuba Feldeka, poznal ho zo starých čias, ale tú žoviálnosť sme nepripustili, musel súhlasiť s večernými dialógmi v budove televízie oproti cintorínu na Slávičom údolí. Na prvom, slávnom dialógu som nebol, na druhom som bol, ale tam zase neprišli súdruhovia komunisti, báli sa, prvá partia VPN im dala riadne na frak. Hlinický musel súhlasiť aj s tým, aby sa začali prenosy z Námestia SNP, bola to u nás prvá mediálna revolúcia. Odvtedy sa všetci komunisti, postkomunisti, fašisti a postfašisti (často sú to tí istí) boja mítingov. Ide z nich sila a strach.
Tie mítingy na Námestí SNP boli kľúčové. Videlo ich celé Slovensko a prestalo sa báť. Strach mali až do generálneho štrajku komunisti, ktorí už vedeli, že prehrali. Nikto ich nezabil, niektorí odišli z funkcií, jeden spáchal samovraždu, niektorí ostali v politike dodnes, ale začína to byť už jedno. Bol aj taký čas, keď nám vyčítali, že sme s nimi nezatočili, ale bol som a dodnes som rád, že sme to neurobili, že nemáme na rukách krv. No o to je to ťažšie.
hlavy a hlavy
November 1989 mal tri línie. Prvú tvorili samotné mítingy, najprv v Bratislave a postupne na celom Slovensku. Boli viditeľné, a preto si ľudia najviac pamätajú Milana Kňažka a Jána Budaja. Stáli na tribúne, moderovali, prinášali posolstvá. Mali odvahu, na začiatku nebolo ľahké vystúpiť na tribúnu a stať sa terčom pre snajperov. Mítingy neboli operetou, ale udalosťou, pri ktorej tí, ktorí vystupovali, ručili vlastnými telami. Vedeli sme, že vojská sú pripravené v kasárňach, nedostali však príkaz, komunisti už mali strach z násilia. Verejnosť bola proti násiliu.
Mítingy mali jasnú dramaturgiu. Základný nápad sformuloval Martin Bútora, ktorý bol iniciátorom stratégie „odklínania“, čo bol, samozrejme, romantický motív zo slovenských rozprávok a týkal sa v nich troch základných ľudských hodnôt – slobody (Francisci), spravodlivosti (Botto) a poslušnosti (Štúr).
Milan Kňažko bol prirodzeným hlasom revolúcie, ktorá nebola nežná, no ani násilná, hoci bola občas násilnícka. Jano Budaj bol imaginatívny, no musel prekonať zábrany z vystupovania pred 50 000/ 80 000/ 100 000 ľuďmi, ale zvládol to. Najväčší úspech mala Milka Vášáryová. Chcela odo mňa, aby som jej opravil pripravený text, tak som čosi zožmolil, ale keď videla plné námestie ľudí, ktorí neboli davom, ale spoločenstvom, povedala len: „Láska.“ Bolo to úžasné, myslel som, že improvizovala, ale nedávno som niekde čítal, že to bol citát z Goetheho Claviga.
Milan rešpektoval rolu Václava Havla. Vo svojej knihe o tom hovorí: „Václav Havel je nepochybne najvýznamnejšou a najznámejšou politickou osobnosťou v moderných dejinách Česka a Slovenska.“ A aj teraz poprel Ficov chronický nezmysel, že Havel bol zodpovedný za konverziu zbrojárskeho priemyslu v Československu. Nebol, začali ho konvertovať komunisti pred rokom 1989; škoda len, že to Kňažko nepovedal vtedy, keď Mečiar začal tú legendu šíriť. Nemohol, bol to vtedy Mečiarov človek. Jano Budaj trpel konkurenčným syndrómom, ale Václav Havel bol len jeden. To bol rozdiel medzi Havlom a Budajom.
Ľudia neskôr pochopili, že z moderných revolúcií ostáva to, čo vidieť. Vtedy, v novembri 1989, keď mnohí ešte vôbec neboli presvedčení, že „naša vec je vyhratá“, a aj vo VPN bolo málo ľudí, ktorí si spočiatku uvedomovali veľkosť zmien, znamenalo vystúpiť na tribúnu odvahu. Dnes z toho politicky často ostala už len túžba urvať si kus koristi a uzurpovať si kus politickej slávy.
Revolúcia 1989 však bola v prvom rade o výmene spoločenského poriadku – nielen zmene jedného režimu za druhý v rámci jedného spoločenského poriadku, napríklad obrodného za normalizačný, ale celého poriadku. Tých dvanásť bodov, ktoré sme pripravili a odzneli 25. novembra na Námestí SNP, bolo dosť kostrbato sformulovaných, ale zahrnovali základy slobodného, pluralitného, demokratického sveta. To boli slová, ktoré sa pred Novembrom 1989 nesmeli nahlas vyslovovať. Dnes vyzerajú triviálne, ale nie je to tak – je to vážne vždy, a práve teraz o to viac, lebo znovu ide o slobodu, pluralitu a demokraciu. Tak to bolo aj v Československu a na Slovensku v roku 1989. Na Námestí SNP sme vyslovili nahlas slová a vety, ktoré boli dovtedy tabu. A bude to ťažké aj teraz, ale tentokrát na rozdiel od Novembra 1989, keď sme museli vymeniť totalitný režim za slobodný, čo nám štyridsať rokov pripadalo nepredstaviteľné, sa budeme pohybovať v rámci slobodného sveta. Nebude to ľahšie, lebo ten svet sa nachádza uprostred základných civilizačných zmien.
Tie slová a vety sme napísali niekoľkí a nebolo nás veľa, ako ukazuje fotografia z Kaplnky VŠMU, kde sme ich tvorili. Ja som mal najväčší zážitok z našich maďarských priateľov z MNI. Boli pripravení a v Maďarsku sa naučili nielen myslieť, ale aj formulovať. Stali sme sa kamarátmi a vydržalo nám to s viacerými podnes.
kolo sa nám pokazilo...
Kedy došlo k zlomu? Kedy začali znieť iné slová a inak? Jedného marcového dňa 1990, keď vystúpil na tribúnu na Námestí SNP Vladimír Mečiar a začal (už ako minister vnútra SR) burácať, že má väzenia pripravené pre komunistov. Nemal, on ešte aj eštébákov presúval len z jedného okresu na druhý, ale ľuďom sa to páčilo, rovnako ako keď vystúpil na jeseň 1990 na tom istom Námestí SNP a burácal proti predsedovi Matice slovenskej Jozefovi Markušovi. To pravda nijako Mečiarovi neprekážalo potom neskôr v Zlatej Idke zarátať medzi spriaznené organizácie Maticu slovenskú, no k tej sa už medzitým prepracoval aj Robert Fico. Ani on nerozozná vlastenectvo od nacionalizmu. Alebo dnes mu už neprekáža.
Odvtedy sa to už len kazilo. Pamätám si protesty ľudí v kultúre. Keď šlo o účasť na tribúnke na Námestí SNP, dožadoval som sa proporčného vystupovania predstaviteľov jednotlivých politických strán. Maroš Porubjak sa rozčúlil, pokladal to za malichernosť. Ja som mu rozumel, ale v politike je úmernosť základnou cťou – pri formovaní vlády aj pri protestoch. Čím lepšie tomu politici jednotlivých strán rozumejú, tým má podujatie väčšiu nádej na úspech. To je zákon demokratického sveta.
Kolízií na tribúnach bolo v posledných desaťročiach veľa a nemajú konca. Sú hrami jednotlivých politických persón, politických strán a hnutí. Sú to kazisveti, ktorí sú ochotní za chvíľu na tribúne zničiť aj svojho politického partnera. Opakuje sa to rok čo rok. Z politikov sa stávajú výrastkovia a kalí to politickú dôveru medzi partnermi. Je to naozaj úzkoprsé a k ničomu to okrem vzájomnej nedôvery nevedie. Jedinou výnimkou boli protesty Za slušné Slovensko za Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú. Tie sa nám vryli do pamäti, lebo nikto nechcel tie mítingy okupovať, všetci sa chceli pokloniť dvom mladým zabitým ľuďom.
súdny spor ako riešenie?
Keď sa začal Milan Kňažko ako tribún revolúcie súdiť s Fedorom Gálom ako tribúnom revolúcie, prekvapilo ma to. Problémy revolúcie sa nedajú vyriešiť súdmi. Milan Kňažko s tým mal prax. Súdil sa spolu s Vladimírom Mečiarom proti generálovi Sámelovi ešte dlho po tom, ako sa politicky s Mečiarom rozišli. Kňažko súd s Gálom prehral. Dalo by sa povedať, že spravodlivosti bolo učinené zadosť. Lenže November 1989 to pomáhalo rozkladať, étos sa z neho vytráca kus po kuse už tridsaťsedem rokov. To Milan Kňažko chcel?
čo ďalej
Dnešné mítingy sú rovnaké ako kedykoľvek predtým. Politické strany bojujú medzi sebou o miesto pod slnkom, len slnko zmizlo za obzorom a je podmračno. Do parlamentných volieb to bude potrebné pretrpieť a ako sa ukazuje, bude potrebné pretrpieť toho oveľa viac. Opozičné strany presúvajú svoj záujem na politické programy, každá má svoj komplexný program. Lenže tým programom bude môcť byť len jeden, a to celkom iste nebude len program najsilnejšej strany, či to bude Progresívne Slovensko, alebo niekto iný. Program Ódor 1, Ódor 2, Ódor 3 svedčí o zručnosti jeho tvorcu, no až pri spravovaní štátu sa ukáže, či obstojí. A každý má pripravených nápadníkov, nápadníčky, ba dokonca aj celé nápadníctvo, zoznam svojich ministrov, štátnych tajomníkov, predsedov výborov, podpredsedov a predsedu NR SR, riaditeľov NBÚ, NKÚ, SIS, ale aj tu bude len platiť proporčný princíp úmery.
Nejako to na tribúnach, pod tribúnami a mimo tribún do volieb vydržíme. A potom sa ukáže, či dnešným opozičným stranám ostal politický étos na spravovanie štátu. Lebo November 1989 sa stane kľúčovou súčasťou historickej pamäti Slovenska až vtedy, keď ho bude zdielať celá spoločnosť. Až vtedy budeme vedieť, aká je naša historická pamäť – plná, poloplná, poloprázdna alebo prázdna.