takto začína svoje pamäti hrdina tohto rozprávania, Michal Kováč. Človek, ktorý sa neskôr stal ministrom financií v prvej ponovembrovej slovenskej vláde (v nej sa stal ministrom vnútra dovtedy neznámy právnik z Nemšovej), ministrom financií v druhej ponovembrovej slovenskej vláde (v nej bol spomenutý právnik z Nemšovej už jej predsedom), poslancom a neskôr aj posledným predsedom Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a prvým prezidentom novovzniknutej Slovenskej republiky. Nebol jediným človekom, ktorému novembrové udalosti roku 1989 výrazne zmenili život (stačí si spomenúť na už spomínaného právnika z Nemšovej), ale aj tak to boli zmeny dosť výrazné.

Narodil sa 3. augusta 1930 v obci Ľubiša v severovýchodnom cípe Slovenska. Bol synom slobodnej matky, vyrastal však spolu so svojimi bratrancami a sesternicami v rodine maminej sestry, takže mu úplná rodina ani veľmi nechýbala. Do školy začal chodiť v rodnej dedine, na meštianke a neskôr na obchodnej akadémii pokračoval v Humennom. V roku 1949 sa prihlásil na Vysokú školu ekonomických vied v Bratislave (neskôr premenovanú na Vysokú školu ekonomickú). Tu vstúpil do KSČ a tiež sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Emíliou.

Po skončení vysokoškolského štúdia začal pracovať v Oblastnom ústave Štátnej banky československej (ŠBČS), kde s malými prerušeniami pracoval až do roku 1989. V rokoch 1965 – 1966 pracoval ako bankový expert na Kube, v roku 1967 získal miesto námestníka šéfa pobočky Živnostenskej banky v Londýne. Na Kube sa stretol s Che Guevarom, v Londýne zase s fungujúcou ekonomikou. „Naraz som uvidel iný svet, iný politický systém, ktorý je založený na princípe slobody, fungujúcom trhovom mechanizme, a presvedčil som sa, čo takýto systém prináša jednoduchým ľudom...“ 

V Londýne ho zastihli augustové udalosti roku 1968. Napriek viacerým ponukám zostať pracovať v Anglicku sa v roku 1969 rozhodol vrátiť domov. Chvíľu bol námestníkom oblastného riaditeľa ŠBČS, ale po tom, ako neprešiel previerkami a vylúčili ho z KSČ, sa opäť stal radovým bankovým úradníkom. 

Po novembri 1989 bol pri založení pobočky Verejnosti proti násiliu (VPN) na svojom pracovisku. Zúčastňoval sa na zhromaždeniach, so spolupracovníkmi pripravoval požiadavky, ktoré potom predkladali Koordinačnému centru, nepatril však k centrálnym osobnostiam revolučných udalostí. Preto ho trochu prekvapilo, keď mu predseda novozostavovanej vlády ponúkol miesto ministra financií. Ponuku prijal, a tak sa stal 10. decembra 1989 prvým ponovembrovým ministrom financií.