príležitosť pamätného dňa reformácie využijem aj tento rok. Reč je nepochybne o jednej (hoci nie jedinej) z kľúčových udalostí nastupujúcej modernity, doby prevratných zmien, vynárajúcej sa z napätí, protirečení a konfliktov rozkolísaného sveta neskoro stredovekého západného kresťanstva. Mnohým sa v súvislosti s reformáciou vybaví vznik étosu moderného individualizmu a – najmä vďaka Maxovi Weberovi – je tu aj asociácia protestantskej etiky a moderného kapitalizmu. Pre niekoho môže byť prekvapením, možno šokujúcim a pohoršujúcim, ak pri pátraní po cestách historickej genézy týchto výdobytkov narazí na – teologickú náuku popierajúcu slobodu vôle človeka pred Bohom!

Na pohľad je takéto zistenie paradoxné a kontraintuitívne, už vzhľadom na tisícročia predchádzajúceho vývoja filozofického myslenia v oblasti etiky, prirodzenosti a údelu človeka. Môžeme azda tejto doktríne priznať nejakú úlohu pri vzniku étosu a modalít modernej slobody jednotlivca? A nielen to: Ako mohli náuky o zotročenosti ľudskej vôle a nemohúcnosti človeka vlastnými silami vykúpiť sa zo svojich hriechov, o predurčení na spásu aj zavrhnutie, či o nevyspytateľnosti Božej vôle, pre mnohých na pohľad také skľučujúce, dávať zároveň mnohým súčasníkom aj príslušníkom neskorších generácií v toľkých svedectvách zaznamenaný pocit povznesenia a oslobodenia? Domnievam sa, že bližší pohľad na pôvod a povahu tohto paradoxu nám pomôže uspokojivo ho osvetliť (aj keď nie celkom definitívne vyriešiť a odpratať zo stola). A že nám to môže pomôcť chápať aj niektoré aktuálne problémy našej súčasnosti. O čo teda presnejšie ide?

sloboda vôle a milosť: protivníci?

Najskôr stručné upozornenie. Prvky učenia, o ktorom hovoríme, tu boli aj pred reformáciou. V dobe reformácie 16. storočia však dosiahli nebývale ostro formulovanú aj kontroverznú podobu, s pozoruhodnými následkami (nech už ich akokoľvek hodnotíme), ktoré súčasníci bezprostredne nepredvídali. Už to je dôvod, prečo im venovať adekvátnu pozornosť – v súvislostiach vieroučných aj celkom svetských.    

Detailov a aspektov prebiehajúceho vývoja je príliš mnoho na to, aby sme sa im mohli podrobne venovať. Sústredíme pozornosť predovšetkým na dva kľúčové príspevky v učeniach dvoch významných osobností protestantskej reformácie: Martina Luthera (1483 – 1546) a Jána Kalvína (1509 – 1564). Oba môžeme predbežne a veľmi stručne zhrnúť ako učenie o spáse z prostej, slobodne darovanej Božej milosti „bez skutkov zákona“, teda bez vlastných predchádzajúcich, súbežných či dodatočných zásluh človeka, ktorými by si mohol Božiu milosť akokoľvek nakloniť, tobôž kúpiť či podplatiť. A o tom, že k tejto slobodne darovanej, ničím (okrem slobodnej a nevyspytateľnej Božej vôle) nepodmienenej milosti otvára cestu viera, ktorou sa milosťou oslovený („zasiahnutý“) človek chopí toho, čo mu je bez akýchkoľvek jeho vlastných zásluh darované. Akékoľvek spoliehanie sa na vlastné zásluhy je v takomto chápaní nielen vylúčené, ale pre spásu priamo zhubné.