ten intenzívny pocit mala v druhej polovici šesťdesiatych rokov celá krajina. A celá krajina si po 21. auguste 1968 postupne uvedomila, že to všetko bola len chiméra. Krásna, ale nerealizovateľná. Poďme po stopách strojcu tej chiméry – Alexandra Dubčeka.

Narodil sa 27. novembra 1921 v mestečku Uhrovec ležiacom v Strážskych vrchoch. Dom, v ktorom sa narodil, bol zhodou okolností 106 rokov predtým rodným domom aj ďalšieho slovenského velikána – Ľudovíta Štúra. Rodina Dubčekovcov – otec Štefan, mama Pavlína a starší brat Július – sa len krátko pred jeho narodením vrátila späť na Slovensko z niekoľkoročného vysťahovaleckého pobytu v USA. Získali tam americké štátne občianstvo a vstúpili do komunistickej strany.

V Uhrovci nepobudli Dubčekovci dlho. Niekedy okolo roku 1921 vyhlásil sovietsky vodca Vladimír Iljič Lenin akciu na pomoc obetiam hladomoru. Okrem iného vyslal do okolitých krajín agitátorov, aby pritiahli do nerozvinutého Sovietskeho zväzu skúsených robotníkov a remeselníkov. Jeden takýto agitátor (nejaký Rudolf Mareček zo Starého Hrozenkova na Morave) zavítal aj na Slovensko. Premietal exotické obrázky zo strednej Ázie plnej hustých lesov, orientálnych trhovísk a vysokých štítov Ťanšanu. A tak sa zrodila myšlienka založiť hnutie, ktoré členovia by sa vysťahovali do Strednej Ázie, aby tam pomáhali uskutočňovať svoje sny a predstavy o sociálne spravodlivom spoločenskom poriadku. Tak vzniklo hnutie Interhelpo. Jeho členovia nakúpili stroje, nástroje, materiály a všetko potrebné pre začiatok nového života. V nedeľu 28. marca 1925 sa pohol zo žilinského nádražia vlak s 303 ľuďmi v 10 osobných vagónoch a so 14 nákladnými vozňami. Cieľom malo byť mesto Prževalsk pri jazere Issyk-Kul.

Všetko to však bol len typický sovietsky „odrb“. Železnica neviedla k rozprávkovému jazeru, ale skončila o 700 kilometrov skôr, v kirgizských stepiach pri mestečku Pišpek (neskôr Frunze a teraz Biškek). Jediným miestom ubytovania bol polorozpadnutý bývalý trestanecký tábor. Žiadna zdravotná starostlivosť, žiadna hygiena. Nebolo tam, skrátka, nič, všetko si „interhelpisti“ museli zabezpečiť sami. Objavili sa choroby – malária a dyzentéria. Časť z nich nevydržala, väčšina však zostala a postupne dokázala vytvoriť obdivuhodné dielo. Ich pobyt sa v podstate zmenil na civilizačnú misiu. V takýchto podmienkach vyrastal malý Alexander až do svojich sedemnástich rokov. V roku 1938 sa Dubčekovci (a s nimi všetci cudzinci) ocitli pred dilemou – buď pristúpia na sovietske občianstvo, alebo sa musia vysťahovať. Rozhodli sa pre to druhé.

Doma sa Štefan Dubček okamžite zapojil do ilegálneho protifašistického hnutia. Celý čas sa skrýval, nakoniec ho odhalili, uväznili a odviezli do koncentračného tábora Mauthausen. Alexander si našiel prácu v Dubnici. Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, obidvaja Dubčekovci – starší Július aj mladší Alexander – sa doň zapojili. Július tesne pred skončením povstania padol, Alexander bol dvakrát ranený.

Po vojne si Alexander našiel prácu v trenčianskej droždiarni. Bol mladý, pracovitý, so skúsenosťou v SNP, a tak ho ako perspektívny káder navrhli za námestníka riaditeľa. Všimli si ho však nielen v droždiarni, ale aj tí, ktorí v okrese ovplyvňovali politický život. Navrhli mu, aby sa stal politickým pracovníkom. Alexander Dubček súhlasil, a tak sa vydal na dráhu profesionálneho politika.