rozhodnúť, kam Ján Kadár patrí, je ešte ťažšie, ako by to vyzeralo z úvodu tohto rozprávania. Asi najkomplexnejší je nasledujúci opis: Žid s čiastočne maďarskými koreňmi, žijúci na Slovensku a pracujúci v Česku; a neskôr žijúci a pracujúci v Kanade a USA.

Mama Jána Kadára Lujza Tyrolerová sa narodila v Dolnom Kubíne. Bola židovského pôvodu. Otec Rudolf (Rezső) pochádzal z Miškovca (Miskolc). Nevedno, čo zviedlo dohromady dvoch mladých ľudí z tak vzdialených kútov Uhorska. V každom prípade sa stretli, vzali sa a usadili sa v Rožňave (Rozsnyó). 

Ján sa narodil ako tretí v poradí, po Piroške a Štefanovi. Po skončení strednej školy sa po vzore svojho otca a staršieho brata zapísal na Právnickú fakultu Karlovej univerzity. Štúdium mu nerobilo problémy, všetky skúšky zvládal načas a so vzorným prospechom. Leto roku 1938 trávil u rodičov v Gute (dnešné Koláro-vo). Práve v tom čase sa rozbehol nábor študentov do novootvoreného filmového odboru na Škole umeleckých remesiel v Bratislave. To rozhodlo o Jánovom osude. Po prázdninách štúdium práva zanechal a nastúpil do denného kurzu pre kinetickú fotografiu a kinematografiu na Škole umeleckých remesiel, teda na prvej filmovej škole v Československu. Jeho vedúcim sa stal vtedy už známy Karol Plicka (venovali sme mu jedno z predchádzajúcich rozprávaní). 

Kadár však na škole dlho nepobudol. Po vzniku Slovenského štátu sa jeho bydlisko v Gute dostalo do Maďarska. Navyše Tisova vláda v roku 1939 Školu umeleckých remesiel zrušila. 

Niekedy v rokoch 1939 – 1940 sa Kadár ocitol v Budapešti, kde si zarábal doučovaním. Medzitým vydala maďarská vláda nariadenie, podľa ktorého museli Židia narodení medzi rokmi 1910 – 1918 nastúpiť do pracovných táborov. Na jeseň 1940 prišiel rad aj na Kadára. Najskôr sa dostal do pracovného tábora v Galante (v tom čase maďarská Galánta) a neskôr do Vacova (Vác). Na Štedrý večer roku 1944 sa mu však podarilo z tábora utiecť. Dostal sa do Budapešti, kde až do oslobodenia mesta 13. februára 1945 zostal v nemocnici pod ochranou švédskej vlády. 

V máji 1945, po oslobodení Prahy, sa Ján Kadár vydal vlakom z Budapešti do Prahy, kde vyhľadal svojho učiteľa Karola Plicku. Ten mu navrhol, aby sa vrátil na Slovensko, kde bude pre začínajúceho filmára viac možností. Navyše Plicku zvolili za predsedu správneho výboru Slovenskej filmovej spoločnosti, ktorá medzitým vznikla. Kadár sa tak dostal do jemu priateľsky nakloneného prostredia. Nič však nevedel, a tak ho prijali do funkcie asistenta produkcie.