bolo 11. septembra 2001 a v New Yorku krátko po začiatku jeho smeny narazili teroristi lietadlami do veží World Trade Center. Po náraze ďalšieho lietadla do budovy Pentagonu rozhodli americká vláda a prezident o uzavretí amerického vzdušného priestoru a nútenom pristátí všetkých lietadiel, ktoré boli vo vzduchu nad USA.

Cez severný Atlantik ale mierili do Spojených štátov desiatky lietadiel. Tie, ktoré mohli, sa vrátili do Európy. Čo ale s ostatnými? Nie je riziko, že v niektorom z nich sú ďalší teroristi? Lietadlo môže vzlietnuť, ale musí pristáť, inak spadne z oblohy. Úloha zabezpečiť bezpečné pristátie pre lietadlá, ktoré Američania odmietli vpustiť do svojho vzdušného priestoru, pripadla Kanaďanom. A tí sa rozhodli, že každého, kto tam dokáže bezpečne doletieť, prinútia pristáť na letiskách mimo veľkých miest. Ako jedno z najvhodnejších vybrali aj letisko v Ganderi. Letisko sa na to aj mimoriadne hodilo. Prečo? Na to sa musíme vrátiť do jeho začiatkov.

uprostred ničoho

Keď v roku 1936 kanadský pilot hydroplánu kapitán Douglas Fraser pristál na jazere v severnom Newfoundlande, mal jasnú úlohu – nájsť miesto pre letisko, ktoré by umožnilo transatlantické lety. Priamy let napríklad z Londýna do New Yorku nebol pre krátky dolet vtedajších lietadiel možný. Na európskom kontinente slúžilo ako posledné a prvé letisko pri letoch cez oceán írske letisko v Shannon. Na druhej strane Atlantiku bolo potrebné nájsť miesto, ktoré by bolo dostatočne blízko k dráhe podľa tzv. „great circle“, čiže trase, ktorá je najkratšia medzi dvomi bodmi na zemeguli. Napriek viere niektorých (už bývalých) štátnych úradníkov na Slovensku je Zem skutočne guľatá a najkratšia trasa medzi dvomi bodmi je časťou kružnice, často prekvapivého tvaru. Tak aj trasa medzi Londýnom, respektíve letiskom Shannon, a New Yorkom vedie neintuitívne ponad Newfoundland. 

Fraser našiel výborné miesto, pretože bolo dostatočne ploché, dostatočne vzdialené od búrlivého severného Atlantiku a dostatočne blízko k jedinej železničnej trati na Newfoundlande. Ten bol vtedy polosamostatným domíniom Britského impéria. Výstavba sa mohla začať.

Už 11. januára 1938 to bol práve Fraser, kto v osobnom dvojplošníku Fox Moth vo farbách Imperial Airways pristál na hotovom letisku. Len o pár rokov neskôr malo letisko s oficiálnym názvom Newfoundland Airport štyri pristávacie dráhy a bolo najväčším letiskom na svete. Lety cez Atlantik sa začali, do osudu Ganderu ale čoskoro zasiahla druhá svetová vojna, a tak letisko úplne zmenilo svoj účel. Nie posledný raz.

vojenské časy

V roku 1940, keď bolo po páde Francúzska potrebné dopravovať lietadlá z Kanady a USA do Británie, boli len dve možnosti. Buď ste ich museli rozobrať, naložiť na loď, s loďou prežiť útoky nemeckých ponoriek a potom lietadlo znovu zmontovať, otestovať a až potom mohlo ísť do služby. Nejedno takto dopravované lietadlo leží kvôli nemeckým ponorkám dodnes na dne severného Atlantiku. 

Druhou možnosťou bolo pridať palivové nádrže a pokúsiť sa preletieť severný Atlantik z Ganderu do Shannonu tak, aby ponorky nemali šancu.

To, že sa to skutočne dá urobiť, dokázal austrálsky pilot s veľkými skúsenosťami s diaľkovými letmi (najmä navigáciou počas nich), Donald Bennett. Ten bol okrem iného aj prvý, kto vyvinul a použil tankovanie lietadla počas letu. Nie však v tejto dobe.

ponad ponorky

Bennettovi pridelili sedem bombardérov Lockheed Hudson Mk. III, ktoré vybavili s dodatočnými palivovými nádržami. Bennett a jeho starostlivo vybraní kolegovia odštartovali 10. novembra 1940 z letiska Gander smerom k Írsku. Britom by stačilo, ak by zo siedmich lietadiel zvládli prelet aspoň tri. Aj to by bolo viac ako pri prevoze loďami a Briti by začali s leteckou prepravou lietadiel ponad Atlantik.