pravda, o tejto politickej stránke nemôžeme rozmýšľať bez toho, aby sme pomysleli na iné. Sféra politiky nie je a nemôže byť nepriedušne oddelená od iných sfér ľudského života; na takéto oddelenie sa nevynašiel žiadny spoľahlivý skalpel. A nepodarí sa nám to, ani keď politiku označíme za prebytočný nezmysel, bez ktorého sa v našej skvelej dobe rastúcich vedeckých poznatkov môžeme pohodlne zaobísť; alebo priamo za svinstvo, s ktorým by si slušný človek nemal špiniť ruky. Pozor, aj toto presvedčenie môže byť príznakom zhlúpnutia.

živočích mocou skazený 

Áno, politika je javiskom všemožných ľudských zlyhaní, často odpudivých aj hrôzostrašných. Je to sféra nedokonalosti, z toho jednoduchého dôvodu, že je ľudská. A predsa je politika vo svojej obmedzenej sfére pôsobnosti nenahraditeľná, neredukovateľná na nejakú inú zručnosť či disciplínu. A keď nadávame na politiku (tento šport je najmenej rizikový tam, kde je politickou mocou dovolený), nenadávame tým azda na nedostatky vlastné nám ako ľuďom? Politiku predsa robí ľudský druh, je to jedna z jeho charakteristických schopností, ktorá ho vyčleňuje spomedzi ostatnej živočíšnej ríše. Nie je azda samotná politická obec, „človek písaný akoby väčšími písmenami“, ako kedysi poznamenal Sokrates v podaní Platóna? 

Veruže je, a jednou z paralel k tomuto zisteniu je aj otázka, ktorú si v dobe zakladania Spojených štátov amerických položil James Madison v liste Federalistu č. 51  o tom, či sama existencia vlády nevrhá nepriaznivé svetlo na ľudskú povahu. Keďže ľudia nie sú anjeli, potrebujú vládu, ale ani vo vláde nesedia anjeli, preto vládna moc potrebuje kontrolu, vonkajšiu aj vnútornú; preto je potrebné postaviť sebecké a prízemné ambície jedných proti sebeckým a prízemným ambíciám druhých. Ak je moc nekontrolovaná, darmo je spoliehať sa na múdrosť a vznešené úmysly jej vykonávateľov. Ako hovorí iný okrídlený výrok (od lorda Actona): „Moc má sklon korumpovať, a absolútna moc korumpuje absolútne.“ 

Môžeme povedať, že ku skazenosti neobmedzenou mocou patrí aj hlúposť? Dá sa povedať, že moc, ktorá korumpuje, je aj mocou, ktorá ohlupuje? Je v tejto veci nejaký rozdiel medzi vykonávateľmi moci a jej obeťami? 

Zdá sa, že nekontrolovaná moc korumpuje aj ľudský intelekt. Na obhajobu tyranskej moci dokážeme vyvodzovať logicky bezchybné závery z tých najpochybnejších premís a budovať tak neuveriteľne sofistikované ideologické konštrukcie. Akokoľvek čudne to môže znieť a akokoľvek nezaslúžene málo sa to zdôrazňuje: aj ľudská inteligencia môže byť zapojená – a to veľmi účinne – do služieb ľudskej hlúposti.

keď argumenty nepôsobia  

Prenesme sa do najtemnejších chvíľ Európy 20. storočia. Dietrich Bonhoeffer, nemecký protestantský teológ a odporca nacizmu, popravený na samom konci vojny vo veku 39 rokov za spoluúčasť na príprave atentátu na Hitlera, napísal v roku 1943 čosi o hlúposti ako o jave, ktorý sa masovo vyskytuje v istých spoločenských pomeroch. Dobový kontext je príznačný: slová sú z úvahy Desať rokov po (myslí sa tým desať rokov od prevzatia moci nacistami), v tom čase nezverejniteľnej, venovanej úzkemu okruhu príbuzných a priateľov: