život Ladislava Mňačka má viacero paralel so životom jeho súputníka Dominika Tatarku (venovali sme mu jedno z predchádzajúcich rozprávaní). Obidvaja vyrastali v chudobnom prostredí na Považí, obidvaja boli najskôr aktívnymi a bojovnými komunistami, neskôr reformnými komunistami, aby skončili ako nekompromisní kritici komunistickej ideológie. A obidvaja odišli prakticky v rovnakom veku 75 rokov.

Ladislav Mňačko sa narodil 29. januára 1919 v moravskom mestečku Valašské Klobouky. Mal jedného brata a tri sestry. Keď mal jeden rok, rodina sa presťahovala na Slovensko, do Martina, kde jeho otec dostal miesto poštmajstra. Tu, v robotníckej štvrti na Marxovej ulici – tá mala prívlastok boľševická –, prežil Ladislav svoje detstvo. Práve v tomto prostredí je potrebné hľadať jeho neskorší príklon ku komunistickému svetonázoru. Chvíľu chodil na gymnázium a neskôr sa vyučil za predavača v drogérii. 

Po rozpade ČSR mu jeden z jeho kamarátov povedal, že ako Čech musí zo Slovenska vypadnúť. Najprv toho kamaráta zbil, ale potom sa rozhodol, že keď to už tak musí byť, tak teda odíde. Vrátil sa do Valašských Klobouk. O jeho ďalšom osude sa toho veľa nevie. V roku 1939 sa pokúsil dostať do Československej zahraničnej armády v Sovietskom zväze, ale na hraniciach medzi Slovenskom a zakarpatskou Ukrajinou ho chytili a vrátili na územie Protektorátu. Druhýkrát sa pokúsil dostať do zahraničnej armády cez Holandsko. Opäť ho chytili a poslali do pracovného tábora. Z neho sa mu akosi podarilo ujsť. Vrátil sa na Valašsko, kde sa zapojil do partizánskych bojov. Zážitky z nich využil najskôr k napísaniu divadelnej hry Partizáni a o pätnásť rokov neskôr mu slúžili ako podklad k jeho najdôležitejšiemu románu Smrť sa vola Engelchen.

V roku 1947 nastúpil ako redaktor do týždenníka Rudé právo. Prakticky zo dňa na deň sa stal hviezdou. Bol mladý, ctižiadostivý, so zanietením a oduševnením kritizoval, upozorňoval, alarmoval. Navyše bol dobrým štylistom. Niet sa čomu čudovať, že keď funkcionári objavili jeho kvality, začali ho vyhľadávať. Patril dokonca medzi obľúbencov Klementa Gottwalda. Ten často žiadal redakciu, aby na zasadania a stretnutia, na ktorých sa mal zúčastniť, poslali práve Mňačka.