pre dvadsať a viacročného univerzitného študenta to môže znieť úplne neuveriteľne, ale jeho šesťdesiat a viacroční vysokoškolskí učitelia boli tiež mladí a na tridsať a viacročných starcov sa pozerali ako na výbehové typy v cieľovej rovinke svojich kognitívnych schopností. Aj keď je takáto formulácia snáď príliš čierno-biela, je evidentné, že mladí ľudia sa k staršej generácii stavajú skôr s istým podozrením, že to najlepšie už má za sebou. Je to fakt, platí to pre každú generáciu a bolo by scestné snažiť sa s tým niečo robiť. Nakoniec je fajn, že takto sú starší ľudia motivovaní k tomu, aby mladým dokázali, že im ešte stále majú čo ponúknuť.
Staršia generácia má oproti mladším ročníkom jednu veľkú výhodu: jej príslušníci vedia konfrontovať svoje niekdajšie predstavy, sny a predsavzatia s realitou veku, ktorý si v období štúdia vedeli predstaviť len hmlisto. Pravdaže, táto konfrontácia je veľmi subjektivizovaná, často idealizovaná a takmer vždy nepresná – pamäť je ohromne zradný zdroj referencií. Ale predsa starší človek, napríklad vysokoškolský učiteľ v šiestej dekáde svojho života, vie aspoň približne porovnať svoje predstavy s aktuálnym stavom vecí. V tomto zmysle sa pokúsim o môj stručný sumár takýchto postrehov. Nechcem, aby vyznel sentimentálne a už vôbec nie moralizujúco; jeho hlavným a zrejme jediným poučením je, že naše predstavy z mladosti o tom, ako by veci mali fungovať, sú veľmi nepresné, nehľadiac na to, že naša predstavivosť o budúcnosti vzdialenej 40 rokov je značne obmedzená.
V polovici 80. rokov minulého storočia bol vrcholom didaktickej techniky tzv. meotar, ktorý umožňoval premietanie tzv. priesvitiek na stenu či plátno. Na priesvitkách veľa-preveľa textu, ktorý mnohí vyučujúci poctivo čítali (a my otrocky zapisovali); kopírky boli neprístupné, pretože hrozilo množenie zakázaných textov, ktoré by mohli „poškodiť“ vtedajší režim. Ako kopírovacie zariadenia teda fungovali študenti, respektíve obetaví spolužiaci ochotní podeliť sa s výsledkami svojej manuálnej práce – s tvorivou činnosťou to nemalo nič spoločné. Hovorili sme si: Aké by to bolo skvelé, keby sme sa namiesto tvrdej fyzickej práce spojenej s prepisovaním prednášok mohli sústrediť na učiteľa, ktorý by len komentoval, vysvetľoval preberanú problematiku a vyzýval nás na otázky, pripomienky, nesúhlas, a tak by provokoval aktivitu, ktorá by mala byť ústrednou na univerzitnej pôde, teda akademickú diskusiu!
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.