toto je citácia zo správy O vývoji situácie na Slovensku Gustáva Husáka zo 7. júla 1944, ktorá bola určená Moskve. Je to dosť významný dokument, ktorý jednoznačne popiera všetky dovtedajšie (a aj nasledujúce) dohody o možnom povojnovom usporiadaní Česka a Slovenska. Jedna časť historikov je preto toho názoru, že to bolo len akési bu-bu-bu, ktorým chcel Gustáv Husák vyvinúť určitý nátlak na Edvarda Beneša na presadenie predstavy o povojnovej federácii Česko-Slovenska so značnou autonómiou pre Slovensko. No, ťažko povedať.

Od 22. do 28. marca oficiálne rokovali v Moskve tri politické subjekty: exiloví zástupcovia z Londýna, zástupcovia KSČ z Moskvy a delegáti Slovenskej národnej rady. Fakticky však išlo o stret Londýna, reprezentovaného Edvardom Benešom, a Moskvy na čele s Klementom Gottwaldom. Slovenská národná rada stála v jednom šíku s moskovským vedením. V takom zložení prijali účastníci vládny program, neskôr známy ako Košický vládny program.

Bodom s najväčšou trecou plochou sa stala slovenská otázka. Gustáv Husák – a v súhlase s ním celá Slovenská národná rada – bol jednoznačným zástancom plnohodnotnej federácie dvoch rovnocenných národov, Čechov a Slovákov. Takáto požiadavka bola však v úplnom rozpore s čechoslovakizmom, ktorý od vzniku republiky presadzovala pražská (a rovnako tak londýnska) vláda. Požiadavka bola neprijateľná nielen pre Beneša, ale aj pre Gottwalda. Výsledkom rokovaní však bolo aspoň oficiálne uznanie Slovákov ako svojbytného národa. Delegáti tiež potvrdili dovtedajšie postavenie Slovenskej národnej rady ako vrcholného predstaviteľa výkonnej a zákonodarnej moci na Slovensku. Bola to len časť toho, čo žiadali predstavitelia Slovenskej národnej rady na čele s Husákom, ale aj to bolo lepšie ako nič.

„Nacionálny radikalizmus“ Gustáva Husáka však nebol po vôli čelným predstaviteľom KSČ, a tak na celoslovenskej straníckej schôdzi v Žiline došlo k personálnym zmenám. Funkcionárov, ktorí sa zúčastnili SNP, vrátane Gustáva Husáka odsunuli z čelných pozícií v strane a nahradili ich z hľadiska nacionálnych tendencií umiernenejší komunisti. Husák však od tej doby niesol biľag nacionalistu.

V novovzniknutom Zbore povereníkov (akejsi slovenskej vláde) dostal Gustáv Husák na starosti pomerne dôležité povereníctvo pre veci vnútorné. Do jeho kompetencie patrilo aj prebudovanie Národnej bezpečnosti. Veľmi sa mu v tej veci nedarilo, z veľkej miery pre objektívne príčiny – medzi policajtmi bola stále väčšina bývalých četníkov spätých s ľudáckym režimom. Za vinu to však dali Husákovi, uvoľnili ho z povereníctva pre veci vnútorné a dali mu na starosť menej prestížny rezort dopravy a verejných prác. V rovnakom čase stratil Husák aj podpredsedníctvo v Slovenskej národnej rade. Keď tak potom na výročie povstania bilancoval svoj život, cítil sa dotknutý a urazený.

Blížili sa prvé povojnové voľby v ČSR. Zvíťazili v nich demokrati – získali 62 % hlasov, komunisti len 30 %. Prehra komunistov však bola výhrou pre Husáka. Po komplikovaných vyjednávaniach medzi slovenskými a československými (českými) politickými predstaviteľmi ho nakoniec vybrali na post predsedu Zboru povereníkov. Opäť stúpal.

Keď 20. februára podalo v Prahe demisiu 12 nekomunistických poslancov vrátane členov Demokratickej strany, Husák to okamžite využil a vyhlásil demisiu demokratických členov československej vlády aj za demisiu demokratov v slovenskom Zbore povereníkov. 23. februára zbavili demokratických poverencov za účasti bezpečnosti svojich funkcií. Uvoľnené rezorty si rozdelili zostávajúci povereníci. Neprekážalo, že takéto odvolanie povereníkov bolo protiprávne, keďže ich mohlo odvolať len predsedníctvo Slovenskej národnej rady a nie predseda Zboru povereníkov. O pár dní neskôr, po februárovom víťazstve československých komunistov, však odvolalo „skonsolidované“ predsedníctvo SNR demokratických poverencov so spätnou platnosťou. Tým bola celá záležitosť „vyriešená“ aj z právneho hľadiska.