mám doma knihy, ktoré som si kúpil pred rokmi a stále som ich neprečítal. Kolegyňa Inge sa nás pritom v redakcii občas pýta, akú knihu sme naposledy čítali, pretože chce urobiť knižnú anketu. Ja mám s touto otázkou trochu problém – knihy totiž nestíham čítať. Niektoré si pamätám presne, iné som už dávno zabudol. Stále ich však mám pri posteli, na polici, na okne či na stole. Jednu dokonca na stole, aby som pri jedle neskroloval v telefóne.

A napriek tomu si kupujem ďalšie.

Japonci majú pre hromadenie kníh, ktoré sme si kúpili, ale ešte neprečítali, slovo tsundoku. Znie to trochu ako pomenovanie zlozvyku. Ako niečo, čo by sme mali obmedziť. Možno však knihy nehromadíme iba preto, že ich nestíhame čítať. Ukladáme si nimi niečo, čo nechceme stratiť.

Žijeme v čase, keď už takmer nič nemusíme vlastniť. Stačí mať prístup. Hudbu máme v telefóne, filmy v streamovacích službách, fotografie v cloude a informácie na internete. Často ani nepremýšľame nad tým, kde presne sú. Vieme, že ich môžeme nájsť. Lenže niekedy ich už nenájdeme. Uložíme si článok, ku ktorému sa chceme vrátiť. O pár mesiacov nevieme, kam sme si ho uložili. Máme tisíce fotografií, no hľadáme medzi nimi jednu konkrétnu. Máme prístup k miliónom skladieb, ale niekedy si nevieme spomenúť, na ktorom albume bola tá, ktorú sme počúvali pred rokmi.

Digitálny svet nám dal obrovskú slobodu. Zároveň však vytvoril zvláštny druh nehmotnosti. Môžeme mať takmer všetko a zároveň to fyzicky nemáme.