1

V slovenskej spoločnosti existuje viacero oblastí, ktoré si uchovávajú pri všetkej diskontinuite slovenského života kultúrnu kontinuitu. Jednu z nich predstavuje medicína. 

2

Na prvom portréte Františka Hoffmana z roku 1950 je Ján Červeňanský. Sedí v kresle s kvetovaným vzorom, má tmavé oči, tmavomodré sako, svetlohnedé nohavice, rozopnutú košeľu, v ruke fajku, nohu preloženú cez nohu. Vidno, že má rád pohodlie. Na druhom portréte je jeho manželka Ňuta Červeňanská. Jej predkovia po mame pochádzali z Ruska, ale Ňutina mama sa zoznámila s českým psychiatrom Janom Stuchlíkom vo Švajčiarsku. Bol v tom aj psychiater Bleuler, teoretik komunikácie Karl Bühler, učiteľ môjho učiteľa Františka Mika (aj v tom je to stredoeurópanstvo). 

Mladý študent medicíny Jan Stuchlík sa zoznámil vo Švajčiarsku s babičkou Červeňanskou, prišiel s ňou do Československa. Keď ho nechceli v Prahe, prišiel do Košíc, kde založil modernú psychiatriu,  no aj rodinnú vášeň pre automobily, ktorá sa dedila generačne. Od starého otca Stuchlíka a jeho košický Rolls Royce cez Jána Červeňanského až po jeho dcéru Danicu pretrváva v rodine primknutosť k autu ako stelesnenie modernosti, a nie náhodou sedí práve ona za volantom v retroportréte na prebale svojej stredourópskej knihy. Takmer dvadsať rokov života Jana Stuchlíka v Košiciach vytvorilo aj začiatok kontinuity rodiny Červeňanských v dvadsiatom storočí. Aj s tou predtuchou zlých čias, ktoré sa potom stali v rokoch 1939 – 1945 a 1945 – 1989 skutočnosťou. Stuchlíkovci boli priatelia Ruska. V roku 1934 tam navštívili počas svetového reumatologického kongresu príbuzných pani Sone, ináč by to bolo skôr vylúčené. Bolo to však prvý a posledný raz. Po okupácii Československa v roku 1968 sa neokázalo s myšlienkou Sovietskeho zväzu ako vzoru na večné časy rozlúčili, augustovú okupáciou neprijali a dcéra Jána Červeňaského Iva dvadsať rokov protestovala a s ňou bola ostrakizovaná aj jej rodina. Preto však mohli deti Jána Červeňanského privítať November 1989.

3

Individuálne portréty, autoportréty a skupinové portréty sú osobitým výtvarným žánrom meštianskej spoločnosti. V devätnástom storočí sú to u nás portréty príslušníkov slovenského národného hnutia Jozefa Božetecha Klemensa a Petra Michala Bohúňa, od prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia sa stal portrétistom meštianskych rodín a špeciálne ich detí slovinsko-slovenský maliar Ivana Žabota. Tvoril „v štýle salónno-meštianskeho portrétu z konca 19. storočia“, robil secesné portréty s ľudovými ornamentálnymi prvkami, akési nové verzie individuálnych a skupinových portrétov šľachtických rodín, ktorých vzorom boli barokové skupinové portréty španielskej kráľovskej rodiny Diega Velázqueza zo sedemnásteho storočia, v prvom rade Las Meninas (1656).