sebavedomie nespočíva v stavaní sa do bojových póz, mávaní päsťami a zástavami. Ide o vedomie vlastnej subjektivity, vlastného „plurálu prvej osoby“ („my“), svojho miesta v čase a priestore, teda na mape a v dejinách medzi ostatnými národmi. Skutočné sebavedomie sa neprejavuje obsedantným zdôrazňovaním vlastnej identity a paranoidným nepriateľstvom voči iným. Naopak, sprevádza ho vyrovnanosť a veľkorysosť.

rozorvaný región

Ako sme už naznačili, problém, ktorý si tu načrtávame, je v niečom spoločný pre nás Slovákov aj pre ostatné národy v regióne; napriek zvláštnostiam našich slovenských dejín a kultúrneho profilu, ktoré v niektorých prípadoch môžu byť aj „vypuklejšou“ verziou charakteristických vlastností aj problémov okolitých národov – Čechov, Maďarov, Poliakov a ďalších, dokonca aj oveľa väčších, mocnejších Nemcov, u ktorých často inštinktívne predpokladáme robustné sebavedomie, a predsa v nedávnych dejinách tak žalostne a desivo stroskotavších s katastrofálnymi následkami pre seba aj pre ostatných. Ani nesporná veľkosť ešte neznamená neotrasiteľnosť inštitúcií a vzorcov politickej kultúry. A tam, kde národy prechádzajú tragickými turbulenciami a hlbokými konfliktmi (medzi sebou navzájom aj vo svojom vnútri), sa vyskytujú aj hlboké spory o interpretácie vlastných dejín aj o osobnostiach, ktoré ich formovali, čo znamená aj o tom, koho u nás a pre nás pokladáme za hrdinu alebo darebáka. Vo vzťahu medzi národmi strednej a východnej Európy sa to priam hemží hodnoteniami v zmysle: „tvoj hrdina – môj nepriateľ“, „tvoj triumf – moja trauma“, „tvoj zisk – moja strata“ (a vice versa); a takto by sme mohli pridávať rôzne ďalšie variácie zdrojov vzájomných nezhôd. Získanie vlastnej národnej samostatnosti pre jedného mohlo pre druhého znamenať stratu niektorých území, ktoré naďalej pokladá za svoje, prípadne na ne naďalej vznáša svoj nárok, čo sa môže náhle a nepríjemne prejaviť v krízových časoch.  

Ani tu však naše trápenie nekončí; pri bližšom pohľade zistíme, že podobné spory o interpretáciu sa vyskytujú aj vo vnútri jednotlivých národov, pokiaľ ide o ich vlastné dejiny a osobnosti. Oba rozmery konfliktov – vnútorný aj vonkajší – spolu súvisia, často sa nedajú od seba jasne oddeliť, ba niekedy sa vzájomne prenikajú ako jeden a ten istý konflikt, na ktorý možno nazerať dvomi spôsobmi. A opäť: to isté platí aj pre osobnosti spolutvoriace naše dejiny a samé týmito dejinami sformované. Nie je to náhoda. A nie náhodou nás to v istých ohľadoch a do istej, vonkoncom nie bezvýznamnej miery odlišuje od hlavných západoeurópskych a severoeurópskych národov.

neviniatko medzi národmi 

My Slováci sme si obľúbili ilúziu – pestovanú niekedy mimovoľne, inokedy vedome a systematicky (aj keď v tom poslednom spravidla neprejavujeme najväčšiu zdatnosť): mýtus života malého národa žijúceho v závetrí veľkých dejinných zápasov, ktorý mal vždy doplácať na to, že ho do svojich konfliktov zatiahli iní, sledujúc tým vlastné sebecké záujmy.