sme poriadne rozvadení. Podľa Inštitútu DEKK pre výskum sociálnej kohézie so sídlom v Bratislave sme druhá najviac názorovo polarizovaná krajina v Európe. (Prvou je aktuálne Maďarsko, treťou v tesnom závese za nami Španielsko.)

slovensko nie je ostrov 

Ak spolu z nejakých politických alebo svetonázorových dôvodov, ktoré priamo nesúvisia s ich osobnými problémami, prestanú komunikovať susedia, priatelia, manželia, súrodenci alebo deti s rodičmi, je to akiste vážna vec, ktorá má aj ďalšie vážne dopady. Môžeme sa pýtať: prečo práve Slovensko? (Odhliadnuc od toho, že podobná otázka by mohla padnúť aj v prípade dvoch ďalších, vyššie spomenutých krajín.) Môžeme sa oddávať siahodlhým rozborom všetkých sekundárnych či terciárnych následkov tohto javu. Môžeme sa tiež pýtať, prečo, kedy, v akých situáciách vznikajú takéto javy v ľudských spoločenstvách, aj na to, ktoré spoločenstvá sú voči nim viac alebo menej náchylné, viac alebo menej zraniteľné. To všetko sú legitímne otázky a predmety výskumov a mohli by sme k nim pridávať ďalšie. Predtým však nebude na škodu pokúsiť sa o isté vyjasnenie pojmov. To tiež vyžaduje v niečom abstrahovať od našich domácich sporov, od spôsobov, akým ich opisujeme a chápeme. Musíme do istej miery prekročiť trochu úzko vymedzený priestor Slovenska, ktoré koniec koncov nie je ostrovom samým pre seba. 

Tomu však, zdá sa, odporuje časť našej národnej tradície, ktorá si zakladá na našej neúčasti vo veľkých konfliktoch okolitých štátov – z čoho pochádza aj nostalgia po údajnej „prosperite“ v dobe vojnového Slovenského štátu, aj dnešné volanie po „neutralite“ alebo zahraničnej politike na všetky svetové strany, „mostoch“ a „trojnožkách“... Zoznam podobných vágnych symbolov (a zdrojov našich vnútorných konfliktov!) by sa dal rozširovať.