zdroje našich špecificky ľudských hodnôt a výdobytkov, ako aj motívy nášho správania nie sú a nemôžu byť čisto a výlučne rozumové. V istom zmysle sú mnohovrstevné a nie je prekvapením, ak medzi ich vrstvami vznikajú vždy znova napätia a konflikty. Zakladá to aj zvláštne problémy a dilemy, ktorým musíme my, príslušníci ľudského druhu, čeliť pri našom rozhodovaní a konaní. A nebezpečenstvá, ktoré z toho môžu vyplývať nielen pre existenciu jednotlivcov, ale celých rozsiahlych spoločenstiev, ba samotného nášho druhu. Pozornejšie skúmanie môže ukázať prítomnosť spomenutých napätí a konfliktov v pozadí mnohých aktuálnych aj historicky zaznamenaných politických zápasov, vojen, ideových sporov, revolúcií a kontrarevolúcií, aj toho, čo sme si zvykli nazývať „kultúrnymi vojnami“.

evolučný úspech s rizikami 

Podľa viacerých okrídlených vyjadrení, ktorými my ľudia sarkasticky komentujeme údel nášho vlastného druhu (mimochodom, aj to je výraz našich zvláštnych schopností), je človek „nahá opica“, v porovnaní s inými živočíchmi mizerne vybavená na prežitie v prírodných podmienkach. Chýbajú nám termoregulácia, ostré a silné zuby a pazúry, naše svalstvo je slabé a atrofované (nech vás ani nenapadne pasovať sa so šimpanzom!), nevieme bežať rýchlo ako kôň ani akcelerovať ako bystruška, nemáme zrak ako vtáci, ani nevieme lietať s použitím vlastných vrodených schopností a orgánov (hoci podľa iného sarkastického, tak trochu básnického podobenstva „človek nelieta ako orol, skôr ako chrobák“), nemáme čuch ako pes, ani sluch ako netopiere... A vôbec, z rôznych porovnaní vychádzame ako nepodarok. Rozdiel medzi našimi ašpiráciami a reálnymi výsledkami našich – aj tých najúpornejších – snažení nám neustále vnucuje myšlienku, že sme akýsi nedokončený produkt, ba niekedy sa vo chvíľach trudnomyseľnosti zdá, že sme priamo omylom prírody. Pre Nietzscheho je človek  „choré zviera par excellence“ a, samozrejme, aj „povraz natiahnutý ponad priepasť“. Aby toho nebolo málo, táto nahá a infantilná opica vraj „zošalela pýchou na svojho ducha“. Dali by sa dodať aj mnohé výroky o „pýche rozumu“.

To všetko – a mnoho ďalšieho, pretože podobné „definície“ majú množstvo modalít – vyznieva veľmi sebakriticky, neraz depresívne. A predsa je tu aj ďalšia skutočnosť, ktorú nemožno poprieť o nič ľahšie: totiž, že táto „nahá opica“ je napriek všetkej svojej nekompletnosti a morbidite „evolučný zásah do čierneho“, v živočíšnej ríši bezprecedentný a ohromujúci úspech najmocnejšieho a najnebezpečnejšieho zvieraťa planéty, pred ktorým sa všetky ostatné zvieratá trasú hrôzou, pravda, ak túto hrozbu registrujú. Svojím spôsobom sú aj tie naše strašidelné zlyhania a mnohokrát preukázaná schopnosť deštrukcie a sebadeštrukcie dokladom našich mimoriadnych schopností – tak mimoriadnych, až sa ich sami právom desíme. (Aj s tou našou schopnosťou zdrvujúcej sebakritiky.)

vysokokapacitný manažment

Pri všelijakej zakrpatenosti či atrofii rôznych prirodzených orgánov a schopností máme totiž jeden orgán, naopak, hypertrofovaný. Je to náš mozog, a to aj s dôrazom na jeho zvláštne a asymetricky vyvinuté časti, až po neokortex, evolučne najmladšiu vrstvu sivej kôry mozgovej, v ktorej „sídlia“ (trochu zjednodušujúca metafora, ale pre túto chvíľu s ňou vystačíme) naše zvláštne schopnosti spojené s kapacitou myslenia v abstraktných pojmoch a používania verbálnej reči. Človek je živočích, ktorého mozog (produkt stoviek miliónov rokov vývoja nervových uzlín na konci miechy chordátov) má medzi živočíchmi najväčšiu hmotnosť v porovnaní s hmotnosťou tela a taktiež aj v tomto pomere najväčšiu spotrebu energie na svoju prevádzku. Ľudský mozog, ktorý predstavuje približne 2 % hmotnosti celého tela, spotrebuje 20 – 25 % jeho celkovej energie – v porovnaní s 8 – 10 % energie u ostatných primátov. (Zvykne sa uvádzať, že vykryť túto disproporciu v spotrebe energie uľahčil človeku prechod na tepelne upravovanú stravu, umožňujúcu ľahšie stráviť adekvátne väčšie množstvo energeticky výdatnejšej stravy – pekný príklad toho, ako jedna nadobudnutá schopnosť napomáha ďalším.)