keď sa hrdinu tohto rozprávania, Karola Plicku (úvod tvorí jeden z jeho výrokov), raz pýtali na jeho pôvod a príslušnosť, odpovedal: „Vo Viedni som sa narodil, v Prahe som býval, na Slovensku som žil.“ 

Narodil sa v secesnej Viedni koncom 19. storočia do rodiny majiteľa prosperujúcej práčovne Františka Plicku a jeho druhej manželky Márie Horčičkovej. Jeho meno pri krste bolo Karel Franz. Vo Viedni však dlho nepobudol, lebo keď mal šesť rokov, rodina sa presťahovala do Českej Třebovej. Tu sa, ešte ako malý chlapec, po prvýkrát stretol so slovenskými ľudovými piesňami. Každoročne ich prinášali betlehemci spoza Karpát. 

Odmalička mal rád hudbu – hlavne hru na husliach – a kreslenie. To druhé ustúpilo, keď prepadol kúzlu fotografie. Tá bola v tom čase len v samotných počiatkoch a vlastniť fotoaparát mohli len skutočne bohatí ľudia. Takým bol v jeho okolí lekárnik a šľachtic, pán Zapský zo Zap. Fotografov syn však malému Karolovi požičal katalóg fotografických prístrojov, v ktorom boli zjednodušené kresby prístrojov a schémy optického prenosu obrazu. Podľa týchto kresieb si potom malý Karol vytvoril svoj vlastný aparát: krabicu od cigár oblepil znútra čiernym zamatom, do prednej steny vložil zväčšovacie sklo, šikmo umiestnil zrkadlo a dole matnicu. Vytvoril tak jednoduchú jednookú zrkadlovku. Ešte pár drobných vylepšení, nákup fotografických platní z ušetrených grajciarov a mohol začať fotografovať. Fotografoval všetko – krajinárske motívy, staré drevené chalupy, zvonice, pokúšal sa aj o portréty. Výsledky snaženia sa však nezachovali. Keď odišiel na vojnu, sused obuvník použil sklené platne na škrabanie a hladenie pribitých podrážok. 

Po skončení meštianky sa mladý Plicka musel rozhodnúť, kam ďalej. Najradšej by si vyberal medzi konzervatóriom so štúdiom hry na husle a umeleckou priemyslovkou. Rozhodovania o Karolovom ďalšom osude sa však chopil jeho strýko a ten úvahy o štúdiu umeleckého smeru zmietol zo stola. Nasledovalo štvorročné štúdium na učiteľskom ústave v Hradci Králové.