situáciu opísal oveľa neskôr fotografov syn, ponovembrový publicista Ján Füle: „Otec bol vedúcim pobočky ČTK v Banskej Bystrici. Vedel fotiť a vyrastal v Nových Zámkoch, takže vedel aj po maďarsky. Preto ho poslali na  slávnosti Csemadoku do Želiezoviec. Keďže bol víkend, zobral aj rodinu a cestou sme sa išli okúpať na Santovku. Tam stretol Alexandra Dubčeka, ktorý išiel na tie isté slávnosti a tiež sa prišiel okúpať.“

Bola to taká nenáhodná náhoda – Santovka nie je priamo na ceste z Bratislavy a Nitry do Želiezoviec. Fotka sa však bez ohľadu na to stala svetoznámou, podobne ako neskorší záber Ladislava Bielika z augusta 1968 spred budovy UK v Bratislave na Šafárikovom námestí, na ktorej stojí Emil Gallo s odhalenou hruďou pred sovietskym tankom. Medzi prvou a druhou fotografiou uplynuli len dva mesiace, medzi ktorými však boli dva svety a dve kultúry. 

Tá šípka v Santovke spadá do populárnej kultúry. To bolo v komunistickom svete nevídané. Tá fotka človeka s obnaženou hruďou pred tankom do vojnovej fotografie. Fotka Dubčeka v Santovke vydržala po Poučenie z krízového vývoja, ktoré prijal Ústredný výbor KSČ 10. decembra 1970. 

Tie tri roky boli obdobím krátkeho šťastia Alexandra Dubčeka. Tá hlavička a verejná priazeň Marty Kubišovej s Helenou Vondráčkovou, ktorá ju neskôr prekryla inými farbami, spravila z Dubčeka ikonu mladej generácie a obtrela politickú rétoriku komunistickej strany o oblasť popu. Bol to v istom zmysle náprotivok kultúry dediniek v údolí, tanga Gejzu Dusíka a textov Otta Kaušitza (takto ináč aj autora textu hymny Hlinkovej gardy) pre operetu Pod cudzou vlajkou z roku 1940, piesne, ktorá ožila v roku 2007 v divadle Aréna a potom v interpretácii Milana Lasicu, pričom jeho irónia pastišu bola jemná, takmer až neviditeľná. Melancholicky sa v nej z diaľky posiela pozdrav rodnej kolíske, „mamičke drahej, z diaľky tak cudzej“ ako spomienka na rodnú „dedinku v údolí, biele domčeky, kde z malého ružového okienečka horí svetielko a mamička sa modlí ruženec“.