o čom rozprávame, o čom sa hádame – dnes, v našej turbulentnej dobe? Bavíme sa o demokracii? O ľudských právach? O slobode, rovnosti, solidarite? O zastupiteľských inštitúciách? O postupovaní, delení a kontrole moci? O právnom štáte? O slobodných voľbách? O vôli ľudu? O ľavici a pravici? O pokroku a reakcii? To všetko a mnoho ďalších pojmov by tu akiste bolo aj bez veľkých revolučných udalostí novoveku, možno v implicitnej podobe a možno by sme pri nich používali iné slová. Ale po veľkých revolučných udalostiach a prostredníctvom nich dostávajú nový význam, ktorý si od nich už nedokážeme odmyslieť. V tomto sme všetci dedičmi revolučných udalostí, nech už si o nich myslíme čokoľvek a bez ohľadu na to, či ich oslavujeme, zavrhujeme, čo si z nich vyberáme ako inšpiráciu a čo pokladáme za ich bočné produkty či odstrašujúce príklady. Reč je o prelomových udalostiach, ktoré našu súčasnosť v niečom podmieňujú, ktoré, takpovediac, definujú modernú dobu, vlastne ju zakladajú v jej jednotlivých sukcesívnych fázach.

cena za pokrok 

A tu sa črtajú ďalšie zdroje nových napätí a konfliktov v spoločnosti. Ak totiž štúdium minulosti môže poskytnúť podklady pre lepšie porozumenie nášmu dnešnému svetu a dianiu, nesie so sebou aj nové nezhody ohľadom významu toho, čo pod minulosťou vnímame. Budúcnosť je neistá, svojím spôsobom neexistuje dovtedy, kým sama nepreskočí ten ťažko zachytiteľný okamih prítomnosti a nestane sa vzápätí bezprostrednou minulosťou. Zdalo by sa, že minulosť je niečo dané, pevné, objektívne, že na ňu možno ukázať ako na nespochybniteľný zdroj informácií a poučení, že je možné odvolať sa na jej „fakty“. No len dovtedy, než sa – a to spravidla veľmi rýchlo – ukáže, že tá istá, domnele nespochybniteľná minulosť je predmetom radikálnych sporov, reinterpretácií a dezinterpretácií. Niekedy sa minulosť stáva natoľko nepohodlnou, až to vedie k snahám vymazať ju (či aspoň niektoré jej časti nezapadajúce do preferovaných naratívov). A všelijaké premazávania a vymazávania dejín bezprostredne súvisia s pokusmi o ich radikálne prepisovanie. Ak teda minulosť môže budiť v jednom okamihu pocit opory, veľmi rýchlo sa môže stať zdrojom novej úzkosti a konfliktu.

To platí aj pre revolučnú minulosť, a práve pre ňu. Netreba azda zvlášť pripomínať temné historické lekcie o tom, že snaha vymazávať minulosť sa môže pretaviť do programov likvidácie inštitúcií, ba aj fyzických osôb, skupín či spoločenských tried, ktoré ju reprezentujú. Alebo aj iných hodnôt, symbolov či objektov, nevynímajúc ani historickú architektúru či estetické normy. Pokrok si vraj „žiada obete“, ako vždy znova počúvame. Neraz túto „pravdu“ sami bezmyšlienkovito opakujeme, aspoň dovtedy, kým sa sami (bohchráň!) neocitneme v roli obetí drvených pod kolesami dejín. V každom prípade tá „pravda“ nie je samozrejmá ani bezúhonná. Dostojevskij svojho času famózne namietol, že celá skvelá utópia budúcnosti nestojí za slzu jediného zmučeného nevinného dieťaťa.