modernosť a kontinuita

Nedá sa nič robiť, musíme sa najskôr vrátiť do minulosti a trochu sa opakovať. Ten „patričný kontext“, o ktorom je tu reč, som tu vlastne už pod trochu inými menami mnohokrát pripomínal v rôznych, na pohľad aj dosť odlišných súvislostiach. Áno, ten „kontext“, to sú „okolnosti, ktoré pre niektorých džentlmenov nič neznamenajú“, spomínané v dobe Francúzskej revolúcie Edmundom Burkeom. Tento výrečný obhajca slobody opierajúcej sa o etablované inštitúcie vyhlásil, že bez znalosti týchto okolností nedokáže „chváliť ani haniť nič, čo sa vzťahuje k ľudským činom a ľudským záujmom“. Spomenuté okolnosti dodávajú politickým aj v širšom zmysle ľudským zámerom a dielam zvláštne zafarbenie a účinok, robia ich „prospešnými alebo škodlivými pre ľudstvo“. Akonáhle nejakú ľudskú kauzu (nech je to trebárs „sloboda“, „mier“, „spravodlivosť“, „rovnosť“ alebo „práva človeka“) vytrhneme z ich kontextu, stáva sa svojím spôsobom nezrozumiteľnou, zbavenou významu, aký je možné objaviť len v jej vzťahoch ku konkrétnym podmienkam jej realizácie. Inak povedané, „stojí tu zbavená všetkých vzťahov v celej nahote a osamelosti metafyzickej abstrakcie“. Abstraktné idey bývajú v politike nebezpečné, pretože ignorujú zložitosť stávajúcich podmienok a ľudského života. Abstraktné ideály bývajú nadané revolučne výbušnou silou, ktorá dokáže rozmetať nielen stávajúce inštitúcie, ale spolu s nimi aj podmienky normálneho života.

Nie je náhoda, že Burke vyslovil uvedené tézy v úvahách o Francúzskej revolúcii, ktorou začína nová, radikálnejšia fáza modernity. A náhoda nie je ani, že tézy o spomínaných „okolnostiach“ sa tu nachádzajú hneď vedľa predstavy o štáte ako partnerstve medzi generáciami: ide o „partnerstvo nielen medzi živými, ale medzi živými, mŕtvymi a ešte nenarodenými“. Nejde o prostú koincidenciu, ale o vysoko relevantnú súvislosť. 

Burke kladie svoje chápanie partnerstva medzi generáciami do protikladu „zmluvnej teórie“, ktorá, hoci vo vulgarizovaných podobách, ovplyvnila myslenie revolučných intelektuálov vo Francúzsku a prostredníctvom nich aj domáce revolučné spolky v iných krajinách. Čitateľ si v tejto súvislosti môže spomenúť aj na Ortegu y Gasseta, ktorý sa v 20. storočí dovolával „práva na kontinuitu“ ako základného ľudského práva, proti abstraktnému chápaniu ľudských práv revolucionárov, usilujúcich vybudovať novú spoločnosť na troskách starého sveta od roku nula.